Blumentál
2008 September

V tomto mesiaci začíname nový školský rok. Je to chvíľa porovnateľná s novým začiatkom občianskeho roka. Niečo sa začína a niečo končí. Takisto ako na začiatku nového občianskeho roka vzývame Ducha Svätého a prosíme ho o pomoc, aj na začiatku nového školského roka si vyprosujeme požehnanie. Myslím si, že popri reklamných nápisoch v nákupných centrách „hurá do školy“ alebo „znova škola volá“, mohli by sme sa zamyslieť aj nad vnútorným prežívaním niečoho nového. Alebo… dá sa vôbec zduchovniť začiatok nového školského roka? V tomto príspevku chcem pozvať nás všetkých, ale najmä tých, ktorých sa to týka, deti, žiakov, vychovávateľov, učiteľov, pedagógov, rodičov, aby sa zamysleli nad vnútorným prežitím nového školského roka.

V deň nového občianskeho roka si tradične želáme všetko najlepšie, najmä zdravie, šťastie, úspech a pod. Možno pripojíme aj slovný zvrat „Božie požehnanie“. Predsa len všetci sme radi, keď nás Boh požehnáva ochraňuje a keď sa nám dobre žije. Kto by nebol? Vo Svätom písme čítame, že Boh naozaj chce ľudí požehnávať. Dokonca prikázal ľuďom, aby jeho požehnanie „distribuovali“ ďalej. Postarať sa o to mal najmä Áron, Mojžišov brat, ktorý bol vyčlenený na kňazskú službu v Izraeli. On a jeho synovia mali vzývať Božie meno nad izraelským národom. A Boh ich aj požehnával. Neustále držal nad nimi ochrannú ruku. Aj vtedy, keď ho neposlúchali, usiloval sa priviesť ich na správnu cestu. V dejinách vyvoleného národa sa viackrát stalo, že ľud si urobil po svojom, že zabudli, kde majú hľadať pravé šťastie. Došlo to dokonca do takej krajnosti, že Boh ich chcel všetkých vyhubiť a z Mojžiša urobiť nový národ, ktorý by bol hodnejší jeho požehnania… Vtedy len na príhovor Mojžiša Boh upustil zo svojho zámeru, a keď sa ľud spamätal, opäť ho ochotne požehnával.

Boh je Boh dobrotivý a láskavý, každého chce požehnať, nikomu kto oň stojí, požehnanie neodoprie. Aj my ľudia dvadsiateho prvého storočia túžime po jeho požehnaní. A to je dobre. Čo môže byť viac ako Božie požehnanie? Z dejín izraelského národa však vieme aj to, že človek musí mať pripravené srdce na prijatie Božieho požehnania. Latinské slovo požehnávať – benedicere doslova znamená dobre hovoriť, dobrorečiť. Ak teda chceme, aby Boh dobrorečil nám, musíme aj my „dobrorečiť“ jemu. To znamená, že naše kroky musia smerovať bližšie k Bohu, nie vzďaľovať sa od neho. Typickým príkladom je Panna Mária. Ona povedala Bohu „áno“, „dobre“, a Boh ju zahrnul tým najväčším požehnaním, aké kedy človek v dejinách dostal.

V prvý deň nového školského roka vyslovme teda okrem iného aj želanie či prosbu, aby v celom školskom roku čo najviac našich krokov smerovalo k Bohu. Aby sme mali svoje srdcia otvorené pre Božie požehnanie. To totiž nie je záležitosť len nového školského roka ale každého dňa. Keď na začiatku nového školského roka vo Veni Sancte budeme vzývať Ducha Svätého o jeho dary, môžeme pridať ešte aj želanie jedného starého kňaza. Želal si nové zvony, ktoré by všetkým zneli do uší, aby ich počuli, keď v nedeľu volajú do kostola; nové auto, ktoré by stihlo pozvážať do kostola všetkých starých a chorých, ktorí sa ta sami nedostanú; kufor okuliarov, ktoré by mohol rozdávať všetkým, ktorí sú slepí k potrebám blížneho; debnu lepiacich pások, ktoré by zalepili všetky ohováračské ústa, chladničku, ktorá by schladila všetky výbušné a zlostné hlavy a röntgen, v ktorom by videl svoje vlastné chyby a ostal pokorný a trpezlivý k chybám svojich veriacich. A toto všetko si môžeme na začiatku nového školského roku zaželať aj my.

Pripravil Marián Bér, kaplán

V predchádzajúcom čísle sme spomínali, že najväčšiu zásluhu na vybudovaní nášho blumentálskeho kostola má dlhoročný farár Jozef Poeck, ktorý vo farnosti pôsobil celých 47 rokov. Z toho deväť rokov ako kaplán. Farárom sa stal v januári 1857. Na stavbu kostola zbieral prostriedky celých tridsať rokov, kým sa mu podarilo začať so stavbou.

Rozhodnutie stavať

Pozemok na stavbu kostola kúpil v marci 1877 za 6 000 zl. Jeho výmera bola 1 522 kvadr. siah. 28. októbra 1884 sa pastoračná rada uzniesla, že prijmú plány architekta Františka Rumpelmayera a že s prácami začnú na jar 1885. Prvý výkop urobil vtedajší mestský farár, biskup Karol Heiller 20. apríla ráno o ôsmej. Prítomní boli všetci členovia stavebného výboru a veľké množstvo veriacich farnosti. V ten deň začali kopať aj základy.

Kostol nemá nijaké podzemné priestory ani kryptu. Základný kameň položili 26. mája opäť za prítomnosti mnohých veriacich. Kameň požehnal biskup Heiller. Hoci mal už takmer osemdesiat rokov, hovoril vraj tak zápalisto, že oduševnil všetkých prítomných cirkevných aj svetských hodnostárov i celý zástup veriacich. Základný kameň s textom položili na miesto, kde mal stáť hlavný oltár. Slovenský preklad latinského textu znie: V mene Najsvätejšej Trojice: Otca, Syna i Ducha Svätého. Amen. Na poklonu Trojjedinénu Bohu, na rozšírenie jeho slávy a na spásu veriacich sa začala stavba tohto chrámu, ktorý je zasvätený blahoslavenej Panne Márii Bohorodičke. Stavba sa uskutočňuje za spoluúčasti katolíckeho patronátu tohto mesta, za slávneho panovania pápeža Leva XIII., za vlády Františka Jozefa I., rakúskeho cisára, uhorského kráľa, za pôsobenia ostrihomského biskupa a kardinála kniežaťa primasa Jána Simora a farára Jozefa Poecka, ktorý je pôvodcom tohto diela.

Keď začali kostol stavať, stavebný výbor mal v hotovosti 120 000 zl. Od mestskej rady dostali 84 siah pozemku a zadarmo všetky kamene potrebné na stavbu. Mestská rada odpustila všetky poplatky, úradné dávky; z pozostalosti Karola Schiffbecka dostali 10 000 zl, 6 000 zl od neznámeho darcu; 4 000 zl. na hlavný oltár venovala Barbara Stummerová, 10 000 tehál Katarína Schiffbecková. Kostolný otec Juraj Heckler a Ján Ludwig venovali na stavbu chrámu po 100 000 zl a Martin Rossler 85 000 zl. Povozníci vozili materiál zadarmo alebo s veľkou zľavou. Tieto údaje zachytil vo svojej knihe už neraz citovaný blumentálsky dekan-farár Augustín Pozdech.

Myslím si, že po sto dvadsiatich rokoch nie je plytvaním miesta menovať štedrých darcov, aby sme si na nich mohli aj menovite s vďakou spomenúť v modlitbách. Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na vlastných budovateľov chrámu, ktorí v tom čase dokončili stavbu za tri roky. Nestavalo sa však bez problémov. Pred dokončením chýbalo ešte 18 000 zl a hrozilo, že stavbu budú musieť zastaviť. Napokon sa stavebný výbor postaral o financie na dostavbu chrámu. Farár Jozef Poeck, ktorý okrem toho, že na stavbu obetoval všetky svoje úspory, doslova žobral aj v zámožnejších rodinách. Sumou 8 000 zl. prispel aj kardinál-pimas. Celkové náklady na stavbu kostola dosiahli 200 000 zl.

Slovo architekta

Náš farský kostol nanebovzatia Panny Márie vybudovali podľa projektu viedenského architekta Fridricha Rumpelmayera, rodáka z Bratislavy. Stavbu viedol bratislavský architekt Ignác Feigler ml. – to už citujeme z listu Ing. architekta Karola Androviča: Priestranná trojloďová neorománska bazilika s priečnou loďou (dl. 57 m, š. 18 m a šírka priečnej lode 30 m) má presbytérium s polygonálnym uzáverom a predstavanú hranolovú vežu s ihlicovou strechou. Kostol architektonickým chápaním i detailmi napodobňuje veľké francúzske katedrály z neskororománskeho obdobia. Okná trojlodia a presbytéria sú zakončené polkruhovo. Priečnu loď osvetľujú rozetové okná. Vonkajšia fasáda chrámu je členená pásovou bosážou. Kostol je vysoký 25 m a veža s krížom 78 m. Veža je členená vystupujúcimi pilistrami a združenými oknami.

Presbytérium je zaklenuté krížovou klenbou; stredná loď má päť polí krížovej klenby, bočné lode sa do hlavnej otvárajú arkádami.

Vnútorné zariadenie vo väzbe na hlavný oltár a mobiliár pochádza ešte z čias stavby chrámu, lavice preniesli z Dómu sv. Martina. Obraz genanzánskej Matky dobrej rady je vsadený do bočného neogotického oltára. Vzácnym dielom bratislavského Jána Fadrusa, znamenitého sochára, je ukrižovaný Kristus, ktorého vyhotovil r. 1892. Umiestnený je na severnej strane priečnej lode. Na opačnej strane priečnej lode je lurdská jaskynka so sochou Panny Márie. Nad hlavným oltárom je obraz mozaikovej Patrónky kostola, Nanebovzatej Panny Márie. Pri vchode do chrámu sú dva kríže: na jednom je zreštaurovaný prekrásny korpus z vonkajšieho kríža a na druhej strane je misijný kríž a vedľa neho obraz Matky ustavičnej pomoci (ako pamiatka na prvé misie po vynútenej vyše štyridsaťročnej prestávke). V chrámovej predsieni je busta farára Poecka od bratislavského rodáka sochára Viktora Tilgnera. Toľko z listu Ing. arch. Androviča.

Vráťme sa však ešte ku knihe farára Pozdecha, lepšie povedané k tomu, čo napísal o vnútornom vybavení nášho kostola: Kostol maľovala firma Engel podľa talianskych vzorov a maľba bola pestrá (dnes je maľba jednoduchá, žlto biela); kamenárske práce robila firma Rumpelmayer a zámočnícke práce firma Márton. Oltáre sú dielom firmy Leimer z Viedne, štyri zvony odliala firma Föhr, krytinu veže daroval farár Poeck. Kazateľnica je darom Jozefa Hockera. Organ postavila firma Kaufmann z Viedne. Oltár sv. Jozefa daroval kostolný otec Juraj Heckler a oltár svätého kríža (dnes sú sochy, ktoré ho zdobili, v krstnej kaplnke) mešťan Jozef Wellner.

Neraz sme dostali otázku, koho zobrazujú sochy na hlavnom oltári a hoci sme o tom už písali, pripomeňme si, že kostol je zasvätený Nanebovzatej Panne Márii – jej obraz je na okne uprostred výklenku svätyne. V baldachýne hlavného oltára je socha Božského srdca. Na oltári sú sochy sv. Gerarda, Imricha, Petra, Pavla, Kataríny, Barbary, Augustína a Krola Boromejského. V krížnej lodi boli v tom čase dva oltáre: svätého kríža so sochami bolestnej Panny Márie, sv. Jána a dvoch anjelov s nástrojmi umučenia a oltár sv. Jozefa so sochami sv. Alžbety a sv. Juraja. Oltár Matky dobrej rady bol v čase konsekrácie chrámu v severnej krížnej lodi. Pripomeňme znova, že tento obraz je v našej farnosti uctievaný od r. 1774 a že naša Matka, ako píše farár Poeck, často pomohla až zázračne. Svedčili o tom mnohé votívne predmety, ktoré obklopovali obraz.

Slávnosť konsekrácie nového, tretieho kostola farnosti Bratislava-Nové Mesto, Blumentál, bola veľkolepá. O tom však až nabudúce.

Pripravila X. D.

Po čitateľsky úspešnom cykle noviel Výnimočné biblické ženy (Tamara, Rachab, Rút, Betsabe a Mária) vydavateľstvo Dobrá kniha pokračuje vo vydávaní cyklu Výnimoční biblickí muži od rovnakej americkej autorky Francine Riversovej (2008, 210 s.).

Autorka beletristickým spôsobom spracovala biblický podklad a prerozprávala podstatu psychológie hlavnej postavy do súčasného jazyka. Jej štýl je jednoduchý, ale výrazne presvedčivý, dokáže svojich čitateľov vtiahnuť bezprostredne do deja a zároveň im aj pomáha v osobe biblického hrdinu objaviť tajomstvo láskavej Božej psychológie. Tak sa nám stránky a postavy Starého zákona stávajú bližšie a zrozumiteľnejšie. Akoby sme naraz viac rozumeli konaniu dávnych postáv a jasnejšie videli súvislosti a dokonalejšie chápali symboliku textu. Nový objav postavy z dávnej histórie, nový vzor ako sa popasovať s ťažkosťami, ktoré napodiv rovnako trápia aj ľudí moderných čias.

Hrdinom prvej novely je Áron, Mojžišov brat, ktorý akoby stál v jeho tieni, akoby bol len dvojkou v dejinách vyvoleného národa. Postupne sa nám však odkrýva bohatosť jeho duše, jeho dozrievanie počas rokov strávených v Egypte v ťažkom otroctve, ktorého bol Mojžiš tajomne uchránený. Sme svedkami vnútorných dialógov, vývoja bratského vzťahu od nenávisti k úctivej láske, obdivu a poslušnosti. Stáva sa ústami, hovorcom Mojžiša. Na vlastnom tele skusuje nenávisť a pohŕdanie mocného faraóna, ale aj nepochopenie vlastných súkmeňovcov. Najdramatickejšie chvíle zažíva, keď je Mojžiš štyridsať dní a nocí na hore Sinaj a ľud sa nudí a žiada od Árona novú zábavu, nových bohov, nové rituály. Áron podľahne a sklame Mojžiša, Boha i seba. Siahne na dno svojej biedy, okúsi pokoru svojej slabosti, ochutná pohár horkosti, ktorú spôsobuje nevernosť ideálom. Pridlho bol Mojžiš na hore a ľud bez pastiera a vodcu. Áron podľahol pokušeniu zapáčiť sa davu a následne musel niesť tvrdé dôsledky. Nebolo mu dopriate vkročiť do Zasľúbenej zeme a na vlastnej koži vychutnať naplnenie prisľúbení Toho, ktorý je. Ale do poslednej chvíle svojho dobrodružného života im veril a vydal dokonalé svedectvo, že Boh Abraháma, Izáka a Jakuba je Boh verný a vyvolený národ sa jeho pomocou vrátil z egyptského otroctva po štyristo rokoch pobytu a štyridsiatich rokoch putovania po púšti. Bohu Izraela nie je nič nemožné.

Verím, že čitatelia, budú netrpezlivo čakať na životné príbehy ďalších avizovaných biblických hrdinov

Monika Šandorová