Blumentál
Premodliť sa dá všetko

Keď koncom druhej svetovej vojny bombardovali Nitru, jedna bomba preletela cez strechu trojposchodového domu, „pristála“ na gauči v našej obývačke a – nevybuchla. Vedľa v kuchyni ma ako bábätko mama práve kŕmila. Na inom konci mesta môj otec z úradu, kde pracoval, spolu s kolegami vybehol na ulicu. Vtedy si spomenul, že nezamkol trezor. Vrátil sa a o niekoľko minút, keď opäť vybehol von, videl telá svojich kolegov rozmetané po celej ulici. Môj detský rozumček vtedy ešte nič nechápal, viem to len z rozprávania rodičov. Ja osobne si z vojny na nič hrozné nepamätám, viem to len z rozprávania rodičov, ale moju emočnú pamäť tieto udalosti hlboko zasiahli.

Celý život som sa vyhýbala pozeraniu, počúvaniu a čítaniu všetkého, čo sa týkalo vojny a akéhokoľvek násilia. Vždy ma pochytil až panický strach, cítila som veľkú bolesť, ľútosť a bezmocnosť. Nevedela som si predstaviť, ako sa so zážitkami z vojny vyrovnávali ľudia, ktorí to násilie, nespravodlivosť a zlobu prežili na vlastnej koži. Ako sa so zlom vyrovnávali tí, čo tomu zlu podľahli a pokračovali v jeho konaní, možno aj s akýmsi živočíšnym uspokojením? Ľudia sú rôzni, časy sú rôzne.

V poslednom období som postupne začala na tieto otázky dostávať odpovede. S veľkým sebazaprením som si prečítala knihu Sergeja Kurdakova: Odpusť mi Nataša. Odporúčal mi ju priateľ na základe mojej poznámky, prečo sa stále vraciame k tomu, čo bolo. Bolo to zlé, netreba si to ešte pripomínať. Kniha je osobným vyznaním dôstojníka Sovietskej polície o jeho výchove a formovaní na uvedomelého a verného občana ZSSR; o výsledku tejto výchovy: nemilosrdnom a brutálnom prenasledovaní kresťanov, o stretnutí s Natašou a o začiatku hľadania pravdy; o nájdení viery a o jeho obrátení sa od modiel k živému a pravému Bohu. A nakoniec modlitba a prosba o odpustenie.

Ďalší skutočný príbeh dona Ernesta Macáka: Bláznom pre Krista som začala čítať už z veľkým záujmom. Autor je kňaz, člen saleziánskej rehole. V krutých päťdesiatych rokoch stalinského režimu sa aj in ocitol vo väzení. Vypočúvali ho a mučili. V bezradnosti na pokraji síl sa rozhodol predstierať psychické zrútenie. Netušil, že to bude trvať celých šestnásť rokov. Získal však úžasnú skúsenosť – že premodliť sa dá cez všetko. Celé svoje utrpenie, celý svoj život premenil na obetu a vďaku Pánovi. Preto aj nás vyzýva, aby sme sa neustále modlili: Modlitba je najväčšia veľmoc, lebo v nej je Boh – Láska.

Tretí najautentickejší dotyk s krutou minulosťou mi sprostredkoval duchovný otec z ďalekého Kazachstanu, keď sa nám v poslednú júlovú nedeľu prihovoril počas svätej omše. Okrem kázne nám priblížil aj osud svojej rodiny, ktorú do Kazachstanu vysídlili z Ukrajiny. Za Stalina ta vyvážali nepohodlných ľudí do koncentračných a pracovných táborov. Takže je to krajina rozličných národností a vierovyznaní či skôr neviery, pretože celé roky tam bol akýkoľvek náboženský prejav udúšaný až kruto trestaný. Napriek tomu si Boh našiel cestu k srdcu tohto kňaza a obdaril ho vierou, ktorou on teraz zapaľuje ľudí okolo seba.

Aj nedávno zosnulý ruský spisovateľ Alexander Solženicyn pretrpel vyhnanstvo v Kazachstane a opísal to vo svojich knihách. Smutný bol komentár v tlači po jeho pohrebe: „Je to hanba, že prišlo tak málo ľudí. Zdá sa, že mladá generácia o ňom nič nevie“. Nechce vedieť! Tak ako nechce vedieť o neprávostiach, ktoré sa dejú vo svete, ktoré sa dejú aj u nás hneď za okruhom jej záujmov. Pripomenulo mi to moje pocity v súvislosti s vojnou a násilím. Lenže zatvárať oči pred zlom, to nikdy nebude riešenie. Treba veci pomenovať, vyznať a poprosiť o odpustenie. Ako pri spovedi! Keď budeme neustále hľadať spravodlivosť, nikdy nebude koniec nespravodlivostiam.

Táňa Hrašková