Blumentál
Chrám – Centrum duchovného života

Minulý mesiac som v úvodníku napísal: „Nový mesiac, ktorý sa otvára pred nami, je svojím spôsobom mesiacom, v ktorom si máme viac uvedomiť, čo všetko dostávame od Boha v jeho dome, ktorého 120. výročie konsekrácie si budeme pripomínať 28. októbra, teda budúci mesiac. Možno práve už teraz by sme sa mali viac pripraviť na slávenie výročia posviacky nášho farského chrámu. Ak chceme ten deň prežiť naozaj naplno, potom si musíme odpovedať na niekoľko otázok. Predovšetkým, čo si mám uvedomiť, keď vstupujem do chrámu, do domu Boha medzi nami? Kedykoľvek vstúpime do chrámu, vstupujeme na audienciu k živému Bohu prítomnému medzi nami.“

A už je tu mesiac, kedy si pripomíname okamih, keď Boh naplno vstúpil do tohto domu – svojho a nášho domu, ktorý má byť predobrazom toho večného domu a večnosti samej. Možno si ešte stále neuvedomujeme význam chrámu medzi nami, možno si ešte stále neuvedomujeme, čo to znamená a aká je to výsada, že máme Boží dom medzi nami. V duchu zalietam do čias Ježiša Krista, kedy jediným chrámom pravého Boha bol chrám v Jeruzaleme. Prv ako ho postavili, Izraeliti – putujúci ľud dosiahol svoj cieľ a po viac ako štyridsiatich rokoch sa usadil v Zasľúbenej zemi. Archa zmluvy, ktorú nosil so sebou, bola však iba v akomsi provizórnom príbytku. Kráľ Dávid chcel postaviť chrám, ale Pán mu slovami proroka odkázal, že dom mu postaví až jeho syn. A bol to slávny Šalamún, ktorý postavil prvý chrám. hebr. „bejt ha-mikdaš“, čiže „svätý dom“. Stalo sa to v 10. storočí pred Kristom na Chrámovej hore v Jeruzaleme.

V priebehu dejín tento chrám niekoľkokrát prestavali. Prvý chrám zničilo babylonské vojsko pod vedením kráľa Nabuchodonozora roku 586 pred Kr.

V časoch babylonského zajatia Izraeliti spomínali na svoj chrám a oplakávali jeho zničenie. Uvedomovali si, že stratou chrámu akoby Boh naznačil, že opustil svoj ľud. Preto proroci vzbudzovali nádej v ľuďoch a uisťovali ho, že príde čas, keď znova postavia chrám ešte slávnejší, lebo doň vstúpi Mesiáš.

V babylonskom zajatí prešlo židovské náboženstvo podstatnými zmenami: predchádzajúci kult bol pevne viazaný na chrám. V babylonskom zajatí sa však náboženská prax musela vykonávať v súkromných domoch, neskôr v synagógach, namiesto prinášania obiet sa dostáva do popredia modlitba a čítanie svätých spisov. Tu sa upevnil monoteizmus, najmä pôsobením prorokov, tu sa posilnila viera v Mesiáša. Izraeliti sa nazdávali, že keď už Jahve bude mať dosť utrpenia svojho vyvoleného ľudu, zasiahne buď osobne, alebo prostredníctvom svojho posla.

Keď Kýros obsadil Babylon, vrátil Izraelitom slobodu a dovolil im vrátiť sa do Jeruzalema (Kýrov edikt). A naozaj, po návrate sa dali Židia opäť do stavby chrámu, ktorú podporoval aj Dárius a Artaxerxes. Podľa všetkého druhý jeruzalemský chrám bol dokončený tretieho dňa mesiaca adra v šiestom roku panovania Dária (porov. Ezd 6, 1 – 15).

Isteže, vlastníctvo chrámu, vedomie, že Boh je opäť medzi Izraelitmi, napĺňalo deti Izraela odvahou. Chrám aj v nasledujúcich časoch prestavovali a obohacovali rozličnými darmi. Najväčšiu prestavbu tohto chrámu vykonal Herodes Veľký, ktorý sa chcel páčiť Židom.

Do tohto chrámu vstúpil Mesiáš. Je to ten chrám, nad ktorým zaplakal Kristus a predpovedal jeho skazu (Lk 21, 6). A naozaj, v roku 70 po Kristovi vojská Vespaziána a Títa podpálili jeruzalemský chrám a jeho sláva už nikdy nebola obnovená. Toto sú stručné dejiny Jeruzalemského chrámu. V ňom po stáročia prinášal starozákonný ľud obety ako prejav oddanosti Bohu a zároveň prosil o odpustenie hriechov. Žil v nádeji na príchod Vykupiteľa.

Novozákonná cirkev prežíva svoj čas od pamätnej vykupiteľskej smrti a zmŕtvychvstania Pána rovnako v nádeji, ale na rozdiel od starozákonného človeka nielen prosí o odpustenie hriechov, ale práve skrze smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista ich aj dosahuje cez prijímanie sviatostí. Tie sa ako Božie dary rozdávajú nie v jednom chráme, ale v množstve chrámov, ba v prípade núdze na ktoromkoľvek mieste. Preto je nesmierne dôležité, aby sme dobre poznali chrám, kde sme sa stali Božím dieťaťom, teda chrám, kde sme boli pokrstení, chrám, kde sme po prvý raz prijali Eucharistického Pána, chrám, kde sme boli prostredníctvom sviatosti birmovania posilnení Duchom Svätým pre úlohu byť svedkom Ježiša Krista nielen slovom, ale predovšetkým príkladom.

Je dôležité poznať chrám, kde sme prijali sviatosť manželstva či kňazstva, kde sa stretávame s Božím milosrdenstvom vo sviatosti zmierenia a najmä chrám, okolo ktorého sa tvorí spoločenstvo, ktoré nazývame farským spoločenstvom. Centrom jeho duchovného života je práve chrám. Preto výročný deň posviacky chrámu je nielen dňom spomínania na tých, čo ho s rovnako veľkou túžbou a láskou stavali ako starozákonný Boží ľud, ale je predovšetkým dňom vzdávania vďaky Bohu za jeho milosti, ktoré v ňom dostávame a je dňom obnovy vernosti Bohu a jeho slovu.

Aj veriaci Blumentálskej farnosti majú s radosťou sláviť výročný deň posviacky chrámu, deň, ktorý je duchovným burcovaním svedomia, angažovanosti a oddanosti voči Bohu i ľuďom.

Výročný deň posviacky chrámu je dňom spoločenstva blumentálskych veriacich i tých, čo sa tešia, že vo svojom strede majú dom Boha, svojho Otca, a že je domom, do ktorého prichádzajú v radosti i v žiali, prichádzajú chváliť i ďakovať, prosiť a dosahovať odpustenie, ale aj odpúšťať. V tento deň – 28. októbra bez ohľadu na to, že je to deň pracovný – by mal chrám „praskať vo švíkoch“.

Pre nás veriacich farnosti Blumentál je to deň nanajvýš sviatočný. Deň radosti. Veď kto z nás si dokáže spočítať, koľko milostí ktokoľvek z nás dostal v tomto Božom chráme od svojho Otca – Boha lásky a milosrdenstva. Len jedno si uvedomujem, že je to nespočetné množstvo a za to by sme mali veľmi intenzívne ďakovať. A čím? Ničím účinnejším ako účasťou na tom, čo je neustálou výzvou Bohu Otcovi, stvoriteľovi a darcovi života – účasťou na obete jeho Syna Ježiša Krista v milosti Ducha Svätého.

Sväté omše v tomto dni budú o 5,45; 6,30 a o 17,00 h. Budú tým najväčším poďakovaním Bohu i ľuďom. Nuž ďakujme a slávme. P. S. A ešte niečo: Pokúsme sa spoznať dejiny tohto chrámu a s nimi spojené aj dejiny našej farnosti. Preto si pozrite pozorne nasledujúce strany nášho farského časopisu, ktorý by mimochodom nemal chýbať v nijakej domácnosti blumentálskych farníkov. Časopis Blumentál je náš a pre nás. Je nevyhnutným súputnikom života blumentálskych farníkov. Je „formátorom“ i „informátorom“, má všetky predpoklady pomôcť vytvárať vzájomné vzťahy a intenzívnejšie evanjelizovať.
Daniel Dian, jeden z vašich duchovných