Blumentál
2008 Október

(alebo – Blumentálci majú srdce)

Pred niekoľkými rokmi z iniciatívy dnes už bývalého blumentálskeho pána farára Herényiho uzavrela blumentálska charita s poisťovňou zmluvu o tzv. „venovom poistení“ pre dve deti v detskom domove. Sú to „dve siroty žijúcich rodičov“, deti o ktoré rodičia nejavia vôbec záujem. Toto sporenie, ktoré raz umožní deťom ľahší vstup do života, sa uskutočňuje ročnými platbami. Každoročne je to 18 000 korún. Popri ostatných aktivitách, na ktoré charita prispieva, a tým, že „žijeme“ vlastne predovšetkým z milodarov, stalo sa to, čoho sme sa obávali – asi pred dvomi-tromi rokmi sa účet začal postupne podozrivo „stenčovať“ a hrozilo, že na zaplatenie poistného, ani na ostatné plánované akcie nebude dosť peňazí… a ak to pôjde takto ďalej, nebudeme môcť zabezpečiť kontinuitu platieb, a všetko úsilie tak vyjde nazmar a ostane len nesplneným snom o pomoci.

Rozhodli sme sa teda napísať prosbu – na vývesku v predsieni kostola aj do farského časopisu, a ostávalo už len dúfať.. Lenže odozva prekonala všetky, aj tie najsmelšie nádeje. Prosba nenechala ľudí ľahostajnými, naopak, účet sa zapĺňal tak, že sme mohli uhradiť nielen tie dve platby, ale uskutočniť aj všetky ostatné plánované aktivity. A ešte nám zostala rezerva aj na ďalší rok. Bolo to také milé a spontánne, že aj dnes sa mi tisnú slzy do očí. Sú to slzy radosti, že v našej farnosti sa našlo a stále je, toľko ľudí s dobrým, chápavým srdcom. Veď odvtedy prichádzajú milodary zase hojnejšie a niekedy už priamo s poznámkou „pre deti z detského domova“, alebo dostaneme obálku a v nej peniaze vložené do hárku papiera s detskou kresbou a nápisom „pre siroty v detskom domove od Jakubka“. Ľudia nezabúdajú a tieto dve deti sa akosi samozrejme a spontánne stali našimi „malými adoptovanými blumentálcami“.
H. Grigerová

Dobrá kniha je nevyhnutným prostriedkom na získavanie vedomostí aj z náboženskej oblasti a neodmysliteľná je pre toho, kto túži po prehlbovaní duchovného života, ale aj naopak, po rozptýlení sa kvalitným čítaním. Tieto potreby sme si v minulosti mohli uspokojiť iba do určitej miery, ako nám to dané okolnosti umožňovali. A niekedy to vôbec nebolo možné. Preto v čase, keď Cirkev u nás opäť nadobudla slobodu, začali vznikať centrá duchovnej kultúry farností – knižnice. A tak v r. 1990 vznikla aj naša knižnica. Takto sa začala písať jej história.

Pôvodný fond vznikal knižnými darmi od jednotlivcov, potom, postupom času úmerne tomu, ako sa rozbiehala práca kresťanských vydavateľstiev, začali sme knihy nakupovať a spracúvať do jednotlivých katalógov: menného, systematického, predmetového a názvového. V tomto mala nezastupiteľné miesto Dr. Kráľová, ktorá zabezpečila aj zariadenie knižnice a rozbehla jej chod, obohatený najmä o časopisecký fond. Vznikla príručná knižnica (diela primárneho charakteru), z ktorej možno požičiavať iba prezenčne, a pre malých čitateľov boli vyčlenené knižky do detského fondu.

V súčasnosti najpodstatnejšia časť akvizície tvorí kúpa slovenskej a českej produkcie, dary len výnimočne. Dnes má farská knižnica 5 000 zväzkov kníh a cca 40 titulov časopisov a približne 4 000 evidovaných čitateľov. Veľkú hodnotu má fond zviazaných časopisov, v ktorom je 10 – 20 ročníkov našich základných kresťanských novín a časopisov i jednotlivo vzácnych exemplárov získaných ako dar. Naša knižnica sa radí k špeciálnym typom knižníc, keďže je založená na kresťanskej báze, musí tomu zodpovedať aj celá orientácia fondu, prístup pracovníkov k čitateľom a v neposlednom rade aj skutočnosť, že poskytované služby sú bezplatné.

Treba tiež povedať, že našimi čitateľmi nie sú len Blumentálci, ale aj návštevníci z iných častí Bratislavy a študenti aj mimo nášho mesta, hoci v poslednom čase je ich málo.

A tak môžeme smelo povedať, že aj farská knižnica patrí do najnovšej histórie Blumentálu.
-ba-

Mesiac, do ktorého vstupujeme, nazývame mesiacom ruženca, je teda mesiacom mariánskym. Aj náš chrám je chrámom mariánskym. Panne Márii ho zasvätili naši predkovia, keď na jeho základný kameň napísali: V mene Najsvätejšej Trojice: Otca, Syna a Ducha Svätého Amen. Na poklonu Trojjedinému Bohu, na rozšírenie jeho slávy a na spásu veriacich sa začala stavba tohto chrámu, ktorý je zasvätený Panne Márii Bohorodičke… No náš chrám je mariánsky aj preto, že sa v ňom schádzajú mariánski ctitelia a denne sa v ňom spoločne modlia posvätný ruženec. Možno táto úvaha pomôže tým, čo sa ho modlia spoločne i tým, čo sa modlia súkromne, hlbšie prežívať túto modlitbu zameranú na Krista tak, ako ju prežívali mnohé osobnosti a známi mariánski ctitelia.

Pred rokom sa objavila publikácia, ktorá vrhla nové svetlo na vzťah Pavla VI. k ružencu. Sú to doteraz nezverejnené rukopisné poznámky mladého Montiniho (budúceho Pavla VI.), ktoré sa v r. 2004 objavili pod titulkom Notiziario, 47. Je to niekoľko strán s poznámkami, čo si budúci pápež napísal ako osnovu k niektorým kázňam o ruženci (Světlo č. 41/2005). Z myšlienok v článku vyberáme:

Pavol VI. ako mladý kňaz v typicky útržkovitých poznámkach zachytil s geniálnou presnosťou podstatné črty, ktoré robia modlitbu ruženca neoceniteľnou v živote kresťana. Začal s opakovaním formulácií, ktoré nám približujú zbožnú prax k opakujúcemu sa priebehu všedných dni v rodinách. Kde je ľudský život, tam je opakovanie, napísal Montimi r. 1934 vo svojich poznámkach. A don Colzani v komentári k jeho poznámkam dodáva: „Opakovanie, ktoré sa niekedy zdá monotónne, vysvetľuje Montini naozaj v dynamike života. Opakovanie v živote človeka je zásadné a nenahraditeľné: Je to opakujúci sa dych, je to krok za krokom pri chôdzi vpred.“ – A aj kolísanie dieťaťa. Modlitba podobne ako tieto bežné úkony nemusí vyhľadávať nič originálne. Nie je to nijaké zamestnanie pre „profesionálov“ duchovného hľadania…

Sám Ježiš hovorí: Pri modlitbe nehovorte veľa a práve modlitba ruženca nás chráni pred tým, aby sme nehovorili veľa ako pohania, ktorí si myslia, že pre množstvo slov budú vypočutí… (porov. Mt 6, 7). Opakovanie modlitieb Otče náš a Zdravas´ nás chráni pred pokušením zmeniť modlitbu na príval slov. Objektivizované rozjímanie o Kristovom živote, pohľad na skutky, ktoré vykonal Pán, udalosti okolo jeho života také ľudské a obyčajné, iné také veľké a božské, to sú modely, ktoré sú pre nás stále živé, nám blízke a konkrétne. Práve z tohto opakujúceho sa rytmu v ruženci vychádza želanie zostúpiť prakticky k týmto udalostiam, ako to robila Mária…

Kresťanstvo je príbeh jednoduchý a pri čerpaní z tohto príbehu má podľa Montiniho prednosť ten, kto si stráži to, čo on nazýva jednoduchý detský duch… Najjednoduchšia, najnevinnejšia, najnežnejšia zbožnosť, to je prostriedok spásy proti veľkému sociálnemu zlu.

A ešte skúsenosť sv. Ľudovíta Mária Grigniona z Monfordu: „Keď som sa po misiách vracal do farností, kde som kázal misie, pozoroval som, že tam, kde sa ľudia prestali modliť ruženec, vrátili sa k svojim starým hriechom. Ale tam, kde sa ruženec vytrvalo modlili, našiel som ľudí žijúcich v Božej láske, ktorí deň čo deň postupovali v konaní dobra.“ V čom teda spočíva premieňajúca moc ruženca? Jednu z nich môžeme nájsť v jednom z najstarších svedectiev, ktoré hovoria o ruženci spájajúcom ústnu modlitbu s rozjímaním. Pochádza z 15. storočia a hovorí o kňažnej Margaréte, prvej svetskej osobe, ktorej život sa od základu zmenil pod vplyvom modlitby ruženca.

Možno sa raz nájde priestor, aby sme si na stránkach Blumentálu jej životný príbeh prerozprávali. Uverejnilo ho Světlo v č. 40/2006. Toto naše číslo je venované histórii nášho Blumentálu, no pretože je mesiac intenzívnej modlitby ruženca katolíkov na celom svete, nemohli sme tému jeho modlitby opomenúť.

Obdiv, odsudzovanie, ľahostajnosť! V týchto dimenziách raz viac, raz menej vnímame svojich
blížnych. Toto všetko som si uvedomila, keď kňaz v kázni vyslovil túto vetu: Kristus v
Eucharistii je ten istý, ako v každom človeku. V každom človeku sa teda stretáme s Kristom!
 
Pohľad na novonarodené dieťa vzbudí v nás pocit lásky a nehy, lebo Kristus z neho vyžaruje bezprostredne, odovzdane a s úsmevom. Čoho všetkého je schopná matka v mene lásky! Takú lásku a odovzdanosť sme prežívali pri pohladení od svojich rodičov, lebo ich láska je zhmotnením a pokračovaním Božej lásky. Niečo podobné by sme mali pocítiť pri kňazskom požehnaní. Nie on, ale Kristus v ňom nás žehná, posilňuje, uzdravuje, potešuje. Aby sme však Božiu lásku dokázali vnímať, musíme mať otvorené srdce. Ani malé deti nie sú uchránené od zloby a nenávisti, ani všetci rodičia neodovzdávajú svojim deťom všetku lásku, ktorou ich poveril Boh. Ani každý kňaz si nemusí vždy uvedomiť dosah svojho požehnania.

Božia milosť však prúdi neustále, len človek ju nedokáže prijať. Boh je stále s nami, ale nedávame mu príležitosť vstúpiť. Bránia nám v tom naše predsudky, nedokonalosti, pády a omyly, možno naša slabá viera: Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, proste a otvoria vám (Mt 7, 7) krásne to vyjadril v rozhovore pre televíziu Noe biskupský vikár pre povolania z Čiech, Adam Rucki: proste o túžbu a smäd po Ježišovi. Nijakú inú prosbu ti Boh nesplní s väčšou radosťou, a buď si istý, že ti ju splní. Kresťanstvo je zamilovanosť. Zamiluj sa do Ježiša a budeš pravdivý vo všetkom čo robíš, a aj tie najmenšie veci hravo a ľahko zvládneš. Zamilovanosť nie je chémia ani odlesk Božej lásky. Bez zamilovanosti do Ježiša nemôžeš byť nikdy dokonale šťastný – ani v manželstve, ani v bohatstve a zdraví. Keď človek odchádza z tohto sveta, neberie si nijakú inú lásku, len Božiu, resp. on si berie jeho.

Na uvedomenie si tohto daru lásky, ktorú nám Boh vo svojej dobrote ponúka, má prispieť aj Škola Pavlovho slova, ktorú otvoril J. E. Mons. Stanislav Zvolenský v prvú septembrovú stredu v Dóme svätého Martina. Bude trvať celý školský rok. V prvej lekcii Nový kurz v Pavlovom živote okrem iného pripomenul dramatické Pavlovo obrátenie na ceste pred Damaskom. Pavol, Božím zásahom oslepený prenikavým svetlom z neba zvolal: Pane, čo mám robiť (Sk 22, 10). Pavlovo obrátenie a stotožnenie sa s Kristom správne pochopíme, keď vnímame Božiu iniciatívu ako rozhodujúcu v Pavlovom živote. Pavol svoju skúsenosť s Ježišom vyjadril vo svojich listoch slovom zjaviť: Bohu sa zapáčilo zjaviť mi svojho Syna. Vo svojom dovtedajšom živote sa Pavol pokúšal hľadať a zmocniť sa Boha, no na ceste do Damašku sa Boh zmocnil jeho, a našiel si ho práve cez zjavenie svojho Syna Ježiša. Ani my by sme nemali prehliadnuť takýto okamih Božieho zásahu do nášho života. Možno sú takou príležitosťou chvíle slabosti, bolesti, trápenia… Prijmime ich ako požehnanie a pýtajme sa s Pavlom: čo mám robiť, Pane?

Akousi domácou úlohou, nad ktorou by sme sa mali po prvom stretnutí na Lectio divina zamyslieť, je pokúsiť sa odpovedať na otázky: Kedy som sa obrátil ja? Čo je vo mne podobné s Pavlovou skúsenosťou? Čo mi bráni chopiť sa Božej iniciatívy? Keď si ešte nevieme dať odpoveď, je na nás, aby sme prosili a klopali! Tak dlho, kým v tichu nášho srdca nepocítime ozvenu Pavlovho vyznania: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus!
Táňa Hrašková

Bolo by zaujímavé a krásne, keby sa naši čitatelia zamysleli nad otázkami, ktoré položil otec arcibiskup, a so svojou skúsenosťou s cestou za Kristom sa s nami podelili aj na stránkach nášho časopisu. Očakávame aj príspevky mladých. Bolo by iste obohatením pre nich samých pouvažovať o tom, ako odpovedali na Boží hlas v ich vnútri, a povzbudením pre čitateľov.
Redakcia

Slávna Panna ustavičnej rady,
vyvolená Matka večného Slova,
ktoré sa stalo človekom,
sprostredkovateľka Božích milostí
a orodovníčka za hriešnikov!
 
Ja, tvoj nehodný služobník,
prichádzam k tebe s prosbou,
aby si sa stala mojou vodkyňou
a radkyňou v tomto slzavom údolí.
 
Pre predrahú krv tvojho božského Syna
prosím, vypros mi odpustenie hriechov
a milosti potrebné na záchranu mojej duše.
Pomôž Cirkvi dosiahnuť víťazstvo nad jej nepriateľmi
a rozšíriť Ježišovo kráľovstvo po celej zemi. Amen.