Archív časopisu Blumentál November, 2008

Nezabúdajme na duše zosnulých

1.11.2008 Xénia Duchoňová

Ak chceš, aby sa Boh nad tebou zľutoval, maj ty zľutovanie so svojím blížnym v očistci (sv. Augustín). K večnej blaženosti sme o to bližšie, o čo viac súcitu a lásky máme k dušiam v očistci (sv. Hieronym), To sú výroky dvoch veľkých mužov Cirkvi. Aký je náš vzťah k dušiam, ktoré ešte nedosiahli večnú blaženosť? Pomáhame trpiacim dušiam? Prvé novembrové dni sú obdobím, kedy môžeme svoj postoj zmeniť či zdokonaliť a pripojiť sa k celej putujúcej Cirkvi, ktorá nás vyzýva pomáhať tým, ktorí si sami pomôcť nemôžu.

Cirkev o očistci

Nedávno sme v redakcii dostali otázku: „Pán kaplán Slezák v rozlúčkovom rozhovore povedal, že keď oľutujeme svoje hriechy a očistíme sa vo svätej spovedi, Boh si na ne už nespomenie. Prečo potom očistec? A prečo sa treba modliť za zomrelých?” Hľadajme teda odpoveď v učení Cirkvi: Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci sformulovala Cirkev na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého Písma hovorí o očistnom ohni. Toto učenie sa opiera o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté písmo: Preto (Júda Machabejský) nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (Mach 12, 46). Cirkev si už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä Eucharistickú obetu, aby boli očistení…, alebo: A tak Cirkev už od prvých čias odporúčala modliť sa za zosnulých, lebo niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým iné v budúcom (sv. Gregor Veľký), a tiež: Treba veriť, že pred (posledným) súdom je na niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože … ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12, 31). Z tohto výroku sa dá pochopiť, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom. (porov. KKC 1030 - 1031).

Zabúdaná eschatológia - očistec
Zaujímavý pohľad na to, čím prechádza duša po oddelení sa od tela, ponúka Reinhold Ortner v článku, ktorý pod názvom Zabúdaná eschatológia - očistec prevzalo Světlo a uverejnilo v 44. čísle z r. 2005. Z článku vyberáme:

Umieranie: Duša opustí telo
Na zemi sme len hosťami a bez odpočinku putujeme cez rozličné prekážky k večnému domovu. V okamihu smrti sa duša uvoľňuje od tela. Keď z neho vyjde všetka životná sila, hovoríme o okamihu smrti. Jednota tela a duše sa ruší, telesné sa rozpadá a ostáva len mŕtva hmota. Ja človeka, jeho duša je však nesmrteľná. Jeho duchovná podstata sa nezávisle od priestoru a času vymyká z obmedzenosti telesnej podstaty. Len to, čo môže prekročiť prah priestoru a času, začne vnímať iný svet.

Vstup do večnosti
Ako kresťania vieme, že pozemský život človeka po uplynutí časového úseku neprechádza automaticky do raja,, ale že k lesku večného života sa treba prepracovať v „potu tváre”. To, čo človek tu zaseje, bude aj žať: to, čo pomocou Božej milosti urobil zo svojho života, ako sa usiloval o príchod Božieho kráľovstva. Boh vidí do srdca každého človeka. Sv. Augustín tento život označil ako cursus ad mortem - beh k smrti, ale v zmysle ľudskej transcendencie je to štart do večnosti. Telesná smrť je bránou do večného života. Kristus o nej povedal: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keby zomrel. A zdôrazňuje, že je dôležité, aby bola duša na rozhodujúci okamih pripravená. Lotrovi na kríži sľubuje: Ešte dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 43). Otcovi odporúča svoju dušu: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha (Lk 23, 46). Veľa svätcov v hodine smrti odovzdalo Bohu v pokore a dôvere svoju dušu. Svätý Štefan pri kameňovaní zvolal: Pane Ježišu, prijmi môjho ducha (Sk 7, 59).

Konečný výsledok životného rozhodnutia
Čo ťa čaká na druhom svete? Sväté písmo na mnohých miestach hovorí, že po smrti na dušu zomrelého, na jeho Ja čaká stretnutie s Kristom: Vystúpiš pred Božiu tvár a stretneš sa s dokonalou láskou. Boh
je nanajvýš milosrdný, ale vždy aj spravodlivý. V tom okamihu spoznáš pravdu: Boh
existuje! Uvidíš ho z tváre do tváre a v zrkadle jeho svätosti spoznáš stav svojej duše. V tvojom vedomí sa skoncentruje súd na tvojím životom. Pochopíš, či tvoje životnad rozhodnutia boli pre Boha, alebo proti nemu. Niet najmenších pochybností, že toto rozhodnutie závisí celkom od teba, a spoznáš, aké to má pre teba dôsledky.

Definitívne zachránený alebo definitívne zatratený
Tvoj život prežitý tu na zemi má rozhodujúci vplyv na tvoju večnosť. Závisí od toho, ako si sa tu rozhodol: či pre dokonalú bezpečnosť v Božom náručí, alebo pre večné odlúčenie od Boha. To prvé znamená večný život v blaženosti, to druhé večnú smrť, ktorú si si sám privodil. To prvé nazývame nebo, to druhé peklo. Rozsudok zodpovedá konečnému stavu tvojej duše na večné časy. V ňom spoznáš Božiu spravodlivosť. Dramatickosť tohto konečného dôsledku sa dnes často zľahčuje či spochybňuje. Ježiš však jednoznačne varuje: Veď, čo osoží človeku, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil (Mt 16, 26)?! A inokedy: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle (Mt 1, 28).

Sväté očisťovanie
Rozhodnutie o večnosti duše padne bezprostredne po tomto plnom sebapoznaní. Božie milosrdenstvo a dobrota verných prenikne istotou o večnom živote s Bohom, ale dosiahnutie tejto istoty sa môže ešte oddialiť. Nebo je život v Božej svätosti. No Nič poškvrnené… doň nevojde (Zj 21, 27). Duša, na ktorej ľpie aj tá najmenšia nečistota viny alebo jej následku, nemôže hneď vojsť do neba a veľmi túži očistiť sa. Túto možnosť dušiam Boh vo svojej láske dáva na mieste očisťovania, kde môžu znova získať svoju pôvodnú nevinnosť. Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti (KKC 1030).

Vrúcna túžba
Učenie o Božej ponuke znova získať pôvodnú svätosť duše na mieste očisťovania, je pevnou súčasťou katolíckej viery. V čom však spočíva toto očisťovanie? Môžeme ho prirovnať k bolestnému pocitu túžby po domove. Je to vrúcna túžba byť s Bohom. „Očistcový oheň” je súčasne miesto i stav, do ktorého sa duša odoberie v plnom súhlase, aby sa z lásky k Bohu očistila od poslednej poškvrny vedomá si svojej viny, s ktorou nie je hodna vojsť do nebeskej radosti. Očistec tak predstavuje dar Božej lásky.

Ako prežívajú duše stav očisťovania?
Svätý František Salezský píše: Kto správne uvažuje o očistci, nachádza útechu namiesto strachu. Miesto očisťovania nie je peklo ani nijaká jeho časť. Záverečné očisťovanie sa podstatne líši od absolútnej beznádeje zatratených a ich totálneho vylúčenia z lásky. Je to jarné svitanie očakávania plného ľútosti, nie úzkosť beznádejnej temnoty. Je to vrúcna túžba po domove v nebi, nie však nenávratné oddelenie od Boha. Je to nádej istoty, nie smrteľné zúfalstvo. Duše sú síce ešte spútané vo svojom dočasnom utrpení, ale majú dokonalú istotu života v Božej láske po skončení pobytu v očistci. Hoci je utrpenie duše na mieste očisťovania rozdielne, ako sú rozdielne duše, ktoré sa tam nachádzajú, je ich šťastie nekonečne väčšie ako tu na zemi. Niektorí teológovia ich nazývajú „sväté duše”, veď keď zadosťučinia Božej spravodlivosti, dosiahnu svätosť.
Miesto očisťovania nie je stavom ponižujúceho zahanbenia. Duše sa nachádzajú skôr v láskyplnom zameraní sa na Boha a dobrovoľne sa podrobujú Božej láske v očistnom procese za neodčinené viny. Nemôžu už hrešiť, ale ani nemôžu pre seba získať nejaké zásluhy. Podľa svätého Františka Salezského ich utešujú anjeli.

Trpiaca cirkev
Neváhajte pomáhať zomrelým a obetujte za nich svoje modlitby (sv. Ján Zlatoústy), pretože samé duše si nemôžu pomôcť. Je to dobrý katolícky zvyk modliť sa za zomrelých. Hovorí o tom aj Sväté písmo: Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (2 Mach 12, 45). Duše v očistci sú súčasťou univerzálnej cirkvi, to je cirkev trpiaca. Cirkev tu na zemi má pamiatku na zosnulých od začiatku v úcte. Modlí sa za nich pri eucharistickej obete, aby boli očistení a dosiahli blaženú večnosť. Odporúča obetovať za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúce skutky (porov. KKC 1032).

Pomoc z kresťanskej lásky
Vo svätej omši za zomrelých naliehavo prosíme Boha o Pomoc pre duše v očistci: Osloboď, Pane, duše všetkých zomrelých veriacich od všetkých pút hriechu. Katolíci sa denne modlia: Odpočinutie večné daj im, Pane… Svätý Tomáš Akvinský bol presvedčený, že: zo všetkých modlitieb sú Bohu najmilšie modlitby za zomrelých, pretože zahŕňajú v sebe skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Boh s úľubou prijíma všetky skutky a obety za duše v očistci, za zmiernenie a ukončenie ich utrpenia. Preto sa za ne modlime a dávajme za nich slúžiť sväté omše. Je dobrý zvyk obetovať za duše dobré skutky a zmierňovať ich utrpenie získavaním odpustkov. Aj keď sa môže stať, že už naše modlitby nepotrebujú, neustávajme v takomto prejave kresťanskej lásky.

Vzájomné obdarúvanie
Lásku, ktorú prejavíme dušiam v očistci, dostaneme späť. Svätá Katarína z Bolone povedala: Keď som chcela od Boha získať nejakú milosť, prosila som duše v očistci, aby o to prosili v mojom mene. Na ich príhovor som vždy dostala to, o čo som prosila. A svätá Terézia z Avily uisťuje, že všetko, o čo prosila na príhovor duší v očistci, dostala. A svätý farár z Arsu raz jednému kňazovi povedal: Keby sme vedeli, akú moc majú duše v očistci, a koľko milostí získavame od Boha na ich príhovor, nikdy by sme na ne vo svojich modlitbách nezabúdali. Modlime sa za ne, pretože ony prosia za nás. Dokončenie v budúcom čísle.

Pripravila a preložila X. Duchoňová

Pridané do rubriky články

Kristus kráľ – Kráľ lásky

1.11.2008 Stanislav Lieskovský

Koniec každého cirkevného roka patrí Slávnosti Krista Kráľa. Pripomíname si, že on je centrom celého kresťanského života. On je vládcom celého vesmíru, pánom nad životom i smrťou, víťazom v utrpení a zvrchovaným sudcom všetkých ľudí. Je starostlivým a spoľahlivým
 
sprievodcom na ceste k večnému životu.

Kráľovský titul patrí medzi najvznešenejšie
označenie hodnosti. Od rozprávok až po reálnu súčasnú politiku. Najrôznejšie aktivity a súťaže lákajú záujemcov týmto titulom. V umení, športe, estetike, literatúre… Byť v niečom kráľom znamená vyniknúť nad všetkých ostatných mimoriadnym spôsobom. Táto túžba nie je neznáma nijakému ľudskému srdcu, ktoré má nejaké životné ambície.

V predposlednom októbrovom týždni navštívil našu krajinu britský kráľovský
pár. Masovokomunikačné prostriedky sa predbiehali v prinášaní najnovších správ, ktoré „ulovili”. Vedeli sme o programe návštevy týchto vzácnych hostí, a tak mnohí mali možnosť vidieť na vlastné oči anglickú kráľovnú a jej manžela. Niektorým sa dokonca podarilo podať im ruku, či vymeniť si s nimi zopár neformálnych slov. Viacerí takíto šťastlivci potom pre médiá hovorili o zážitku na celý život.

Isteže to nie je všedný zážitok stretnúť sa s významnou osobnosťou. Niekedy stačí pár okamihov, aby nám takéto stretnutie zanechalo v duši hlbokú a vzácnu spomienku. Mnohokrát sa neskôr k tejto chvíli vraciame a čerpáme z nej posilu a občerstvenie ducha.

Pre skutočne veriaceho kresťana však existuje možnosť neprestajne byť v živom neformálnom kontakte s najväčšou osobnosťou, aká kedy chodila po tejto zemi. So skutočným a najvznešenejším kráľom. Nepotrebuje na to nijakú mimoriadnu udalosť, povolenie či zásluhy. Ježiš Kristus, skutočná postava ľudských dejín, pravý človek a súčasne jednorodený Boží Syn, Kráľ kráľov a zároveň brat každého človeka, je celkom blízko nás v každom okamihu nášho života. Je prítomný vo svojom slove - v Biblii, je vo sviatostiach, vo svätej omši, v spoločenstve Cirkvi, v každom blížnom, v našom srdci. Všade tam sa s ním môžeme kedykoľvek stretnúť. Možno sme to už veľakrát aj počuli, ale koľkokrát sme tomu aj skutočne uverili? Veľká škoda, že si vieme „zvyknúť na Boha” až tak, že nás prestane zaujímať. Ak sa nedeje niečo nezvyčajné, sme schopní nudiť sa aj počas tých najposvätnejších chvíľ, aké môžeme na zemi prežívať.

Sviatok Krista Kráľa nám môže pomôcť aj nanovo si uvedomiť, s kým máme tú česť každodenne sa rozprávať, dotýkať sa ho duchovným spôsobom, konkrétne mu poslúžiť skutkom lásky. Ježiš Kristus je naozaj výnimočný, a preto mu titul Kráľa kráľov právom patrí. Je výnimočný láskou k svojmu Otcovi i k nám ľuďom. Plní Otcovu vôľu až do krajnosti, alebo skôr „do nekonečnosti”. Obetuje svoju ľudskú i božskú prirodzenosť na kríži za každého človeka bez rozdielu. Dokazuje tak nekonečnú lásku, ktorá nemá hraníc… Preto je právom výnimočný, preto je skutočným kráľom lásky.

Ako odpovieme na tento jeho láskyplný vzťah k nám? Mohli by sme aj neodpovedať, ignorovať ho, ale na svoju vlastnú veľkú škodu. Časnú i večnú…

Môžeme však zodpovedne a vďačne odpovedať svojou vlastnou láskou, akej sme schopní v prítomnej chvíli života. V každom blížnom človeku máme príležitosť prejaviť konkrétnu lásku Kristovi. Je to vstupenka do kráľovstva lásky, pokoja a spravodlivosti toho, ktorý povedal: Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,” vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21). A vôľa nebeského Otca je, aby sme žili vo vzájomnej láske ako bratia a sestry. Majme teda denne otvorené oči ducha, aby sme neprehliadali vo svojich blížnych Krista, Kráľa a darcu večného života. Nech nás láska k nemu čoraz väčšmi zdokonaľuje, aby sme raz mohli vojsť do jeho kráľovstva v nebi.

S. Lieskovský

Pridané do rubriky články

Naša farská univerzita

1.11.2008 Daniel Dian

V tomto čísle začíname novú rubriku s názvom Naša farská univerzita. Chceli by sme totiž, aby náš farský časopis okrem toho, že zachytáva každý mesiac liturgické slávenia a sviatky, a reaguje na súčasné dianie, plnil aj úlohu vzdelávať čitateľov, aby získali širší pohľad na liturgické slávenia Cirkvi. Veď liturgia je vrcholom služby Bohu, liturgia je cesta vedúca k prehĺbeniu vzťahu Boha a človeka. Zároveň pozývame čitateľov, aby sa zapojili do tejto rubriky a posielali nám otázky, na ktoré hľadajú odpoveď. V tomto čísle nájde čitateľ odpoveď na otázku: Čo je to Liturgický rok a aká je história jeho vzniku?

Liturgický alebo cirkevný rok (lat. annus ecclesiasticus) je časový sled liturgických období v niektorých kresťanských cirkvách. Všetci azda dobre poznáme štruktúru cirkevného roka, ale možno nepoznáme dejiny jeho vzniku. A tak práve teraz, keď koncom mesiaca, teda čo nevidieť, sa nedeľou Krista Kráľa zavŕši liturgický rok a Prvou adventnou nedeľou začne nový, je vhodné, aby sme sa v rámci „našej farskej univerzity” prehĺbili aj v poznaní dejín liturgie a liturgiky.

Dejiny liturgického roka sa začal písať nedeľou, ktorú vo Svätom písme poznáme pod názvom „prvý deň týždňa” po sobote, ktorá sa volala Veľká sobota. Bola to sobota slávená ako Pesach - Prechod Pána, čiže židovská veľká noc. Tento deň v kresťanskej terminológii dostal meno nedeľa - Dies Domini - Deň Pána.

A tak vidíme, že vlastne liturgický alebo cirkevný rok nevznikol niekde vo vzduchoprázdne, ale má svoj pôvod a základ vo Svätom písme a v udalostiach súvisiacich s pôsobením Ježiša Krista. On sa stal tým, ktorý je „zlomom” v dejinách ľudstva. Preto je len celkom prirodzené, že všetko má svoj pôvod v Ježišovom zmŕtvychvstaní. Toto sa stalo základom slávenia liturgie v Cirkvi. Apoštoli z poverenia Ježiša Krista začali konať to, čo konal on sám pri Poslednej večeri, a pozývali veriacich v Krista, aby mali účasť na lámaní chleba, teda na slávení Eucharistie, ktorá bola prvou opravdivou liturgiou.

Táto liturgia postupne dostávala vonkajšie znaky, okolo podstatnej časti samého premenenia a prijímania Kristovho tela a krvi.

Prví kresťania si uvedomovali, že liturgia je osobné stretnutie s Bohom. Je to veľký okamih a veľké okamihy človek vždy zaraďoval do svojho životného kalendára a náležite si ich pripomínal. Tak začal aj prvý liturgický kalendár, liturgický alebo cirkevný rok. Na jeho začiatku stojí Veľká noc, tajomstvo Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. A tak sa postupne začalo vytvárať to, čo nazývame cirkevným alebo podľa latinského jazykového poriadku liturgickým rokom.

Ide o oslavnú pamiatku spasiteľných činov Boha v Kristovi v priebehu jedného ročného cyklu. V ročnom cykle teda Cirkev slávi celé tajomstvo Krista; od Vtelenia k Turícam a k očakávaniu príchodu Pána. Takto sa napĺňa to, čo hovorí svätopisec, že v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. Termín cirkevný rok bol síce po prvý raz použitý až v postile luteránskeho farára Johanna Pomaria vo Wittenbergu, ale cirkevný rok už jestvoval, prakticky bol vytvorený už v prvých kresťanských storočiach. Aj keď sa jeho začiatok a koniec neprekrýva s občianskym rokom, vôbec nejde o nejakú cirkevnú konkurenciu občianskemu roku.

Zmyslom cirkevného alebo liturgického roka je úloha Cirkvi ohlasovať a sprístupňovať Kristovi založené dielo spásy všetkým ľuďom všetkých čias. Toto Cirkev koná tak, že ohlasuje Božie slovo, slávi sviatosti a rozličnými pastoračnými činnosťami
pripravuje cestu víťazstvu. Termínová fixácia v liturgickom roku je naznačená
udalosťami zachytenými v Písme (Advent ako obdobie očakávania Vykupiteľa - spomienka na historický advent, k tomu pridaná druhá časť adventu mapujúca udalosti bezprostredne pred príchodom Ježiša Krista na zem; udalosti mapujúce obdobie pred veľkonočnými udalosťami - Ježišov vstup do Jeruzalema; Veľká noc, Nanebovstúpenie, Turíce - zhoda v postupnosti udalostí v živote Ježiša a apoštolov).

Nesmieme si myslieť, že slávenie liturgického roka je len akési spomínanie na dávne udalosti, že liturgický rok má len spomienkový charakter.

Keďže sme sa znova zrodili v krste, mali by sme si uvedomovať svoju ľahkú zraniteľnosť. Preto sa potrebujeme neustále upevňovať v odhodlaní získať spásu. Zároveň s neustálym obhajovaním svojej viery a jej udržiavaním máme mať v sebe zakotvenú aj myšlienku solidárnosti a zodpovednosti za spásu svojich bratov a sestier. Musíme si uvedomiť svoju zodpovednosť byť svedkami vo svete, i skutočnosť, že sme zodpovední za prípravu cesty Pánovi. Preto liturgický rok je priam výzvou na prežívanie eschatológie - teda očakávania druhého príchodu Pána, je súhrnom všetkých liturgických slávností, ktoré našli v ročnom cykle svoje miesto. Kde sa totiž slávi liturgia, tam sa spája Ježiš ako veľkňaz Nového zákona so sláviacim spoločenstvom v činnom spoločenstve, ktoré očakáva spásu veriacich a oslavu Otca.

V liturgickom roku sa tak uskutočňuje a konkretizuje kresťanská viera. Liturgický rok sa vo svojom slávení stáva komplexným spodobnením Cirkvi a základom výstavby kresťanskej existencie. Všetky nedele a ďalšie sviatky v priebehu jedného roka tvoria Cirkevný rok a postupne predstavujú celú cestu spásy, ktorá vyplýva zo života a diela Pána Ježiša Krista.
Daniel Dian, člen LK KBS

Pridané do rubriky farská univerzita

Ide o život, alebo vy ste moji priatelia…

1.11.2008 Marián Bér

Nebol by to Boh, keby skončil smrťou. Láska, milí priatelia, láska je silnejšia ako smrť a tak po tom ako ho pochovali, na tretí deň vstal z mŕtvych. Viete prečo? Lebo náš Boh je láska. Teda nie v širokých lakťoch, či politickej moci, alebo v moci peňazí je ten správny smer. Správny smer ide cez kríž ku spáse. Veď nič nie je krásne bez ťažkostí a bolesti. Každý z nás si však môže vybrať. Ale pozor, vyberme si správne, lebo ide o život. O život tvoj, môj, váš, o život nás všetkých. Ide o život večný…

Takto sa končilo divadelné predstavenie, ktoré pri príležitosti 120. výročia posvätenia blumentálskeho chrámu zahrali mladí z našich blumentálskych spevokolov. Dej bol veľmi jednoduchý a vychádzal z evanjelia. Popisoval v skratke život Ježiša Krista tu na zemi. Scénu otvorili dvaja „priatelia”, ktorí sa pre nejaké nezhody začali biť. Každý z nich totiž mal svoju pravdu a ani jeden nechcel ustúpiť. Práve narodenie, život a skutky toho, ktorý nebojoval násilím alebo peniazmi, ale odpustením a láskou, mal byť pre týchto priateľov upozornením, že naša sila je kdesi inde. Toto upozornenie však, pochopiteľne, bolo adresované aj každému divákovi, ktorý sa mohol nájsť v nejednej z dejových postáv. Každý z nás má čo dobiehať a zdokonaľovať sa, aby sa stal lepším človekom.
To sme si potom mohli vyskúšať aj v praktickom živote. Divadelným predstavením sa celá oslava výročia totiž len začala. Potom nasledovalo priateľské posedenie spojené s občerstvením. Ľudia mohli ochutnať rozličné dobrôtky, ktoré na túto príležitosť upiekli naše šikovné farníčky, alebo pripiť si vínkom, ktoré venoval pán farár, alebo sa zohriať vareným vínkom, ktoré pripravil pán kaplán Andrej. Toto farské stretnutie sa nieslo v duchu jednoty, priateľstva a porozumenia. Práve ten deň bol zároveň aj svetovým dňom priateľov. Aj Ježiš hovorí tým, ktorých miluje: Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca (Jn15, 15). Každý človek môže v sebe objaviť schopnosť mať rád. Ďakujeme Ježišovi, lebo ho máme radi. Máme sa radi aj medzi sebou navzájom a aj pri tomto stretnutí sme sa mohli tešiť z prítomnosti tých, čo tam boli. Z toho krásneho „mať rád”, vyrastá postupne priateľstvo. Aj Ježiš v citovanom texte evanjelia hovorí o nás, ako o priateľoch. To nás pozýva vidieť v každom človeku Ježiša. Teda v kruhu priateľov, alebo tých, ktorých máme radi, je prítomný Ježiš.

Bolo to cítiť aj pri našom stretnutí a spoločenskom posedení. Mnohí hovorili akí odchádzajú povzbudení a posilnení na duši. Mohli sme sa totiž spolu vidieť, porozprávať a takýmto spôsobom posilniť to priateľské puto lásky medzi nami. Tu sú reakcie niekoľkých prítomných.
Mária, 76 r. „Bolo to veľmi zaujímavé vidieť tú skupinu mladých ľudí, ktorí si vedeli nájsť čas a nacvičiť pre nás také krásne predstavenie. A aj na toto stretnutie s ľuďmi som sa veľmi tešila.”
Veronika, 20 r. „Boli úžasní a takýchto podujatí by mohlo byť viac. Stretli sme sa s priateľmi, ktorých sme už dlhšie nevideli… no bolo to fajn.

Juraj, 50 r. „Ja už som sa nemohol dočkať toho pohostenia…(smiech), nezabudli ste tam nejaké texty? … (smiech) … ale mám výbornú náladu, lebo sme tu a máme si čo povedať. Je tu výborne.

Aj týchto pár pohľadov svedčí o tom, že záštitu nad celým týmto podujatím prevzal Ježiš, ktorý nás požehnával a azda aj naša nebeská Matka, patrónka nášho chrámu. A o tom, že sme sa usilovali naozaj správať ako kresťanské spoločenstvo priateľov, svedčí aj reakcia usporiadateľa z kultúrneho strediska, kde sa podujatie uskutočnilo. „No boli ste výborní. To je vidieť. Lebo mávame tu niekedy problémy, že sa ľudia opijú, potom si nadávajú, nemôžeme ich dostať von… a vy ste sa slušne zabavili a bolo to pekné.” Povedal som mu: „Veď sme predsa veriaci.” A on na to: „Bolo to jasne poznať.”
Kiež by sme teda ostali Ježišovými priateľmi navždy, aby cez každého z nás svietilo svetlo v tmách!

Marián Bér, kaplán


Ak Vás prekvapilo, že medzi duchovnými našej farnosti sa v tomto článku nespomenulo meno pána kaplána Mariána Béra, je to samozrejmé, veď je jeho autorom. Treba však povedať, že on spolu s mladými pripravil túto divadelnú hru, a za to mu patrí poďakovanie.
Liturgické slávenie 120. výročia posviacky nášho chrámu sa bude konať v čase, keď už toto číslo bude v tlači. Preto sa k slávnosti vrátime v decembrovom čísle.
Redakcia

Pridané do rubriky články

Sloboda a radosť

1.11.2008 Táňa Hrašková

Podstata pravého kresťanstva je premena ľudstva a sveta v mene Kristovho učenia, premena pozemského sveta na Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo sa nemôže uskutočniť samovoľne, ľudstvo sa na ňom musí podieľať svojimi vlastnými silami a svojím vedomím, napísal ruský filozof 19. storočia Vladimír Sergejevič Solovjov.

Za panovania Konštantína Veľkého a cisárovnej Heleny bolo r. 313 Milánskym ediktom zrovnoprávnené kresťanstvo s pohanstvom. Tým sa skončilo prenasledovanie kresťanov. Vtedy sa ku kresťanstvu zo zištných dôvodov, teda neúprimne, pripojili aj hordy pohanov. Kresťan v tom čase znamenal „pokrytec”. Rýdzu vieru prvých kresťanov vystriedala abstraktná viera pokrstených pohanov. V tom čase boli položené základy neskoršej formálnosti a apatie.

„Dejiny sa budú opakovať, kým sa z nich nepoučíme”, povedal nejaký múdry filozof. A zdá sa, že je to krutá pravda. Prenasledovanie prvých kresťanov sme si naposledy zopakovali v minulom režime. Arcibiskup Ján Sokol v rozhovore pre denník Pravda povedal: „Vytvorili sme veľkú partiu veriacich, bolo nás 200 - 300, stretávali sme sa ako klub bratislavských turistov. Najťažšie bolo, že sme nemohli vzájomne slobodne komunikovať.” Dnes môžeme všetko slobodne, až nás tá sloboda zadúša - supermarkety, internet, bulvár, zábava na všetky spôsoby - nevieme čo skôr. Len človek - Boží obraz sa akosi vytráca. Kresťanstvo sa stáva módou. Premonštrátorský kazateľ Max Kašparů píše o „pásovej výrobe” kresťanov. Tak nazýva krst detí neveriacich rodičov. Ako by sme nazvali takýchto kresťanov dnes?

Kresťania zasadli za jeden stôl so svojimi prenasledovateľmi a začali preberať ich zvyky. Nie je čas stretávať sa, treba podnikať, cestovať, baviť sa. To väčšinové kresťanstvo nás zaplavilo a pohltilo. Všetko má svoj čas a miesto. Aj zábava, podnikanie,
cestovanie. „Nič ľudské mi nie je cudzie”. Až kým sa to nezačne zneužívať. Kým sa nestane „z pýchy zdravé sebavedomie, z nestriedmosti vyššia životná úroveň, z krádeže ruka voľného trhu, z neúcty k tradíciám víťazstvo zdravého rozumu, z materstva bez manželstva moderná forma existencie, z hulvátstva sloboda prejavu, z lenivosti životný štýl, z lakomstva zákon ekonomiky, zo zanedbania výchovy tvorba vlastného názoru, z hnevu zdravá reakcia nad hlúposťou iných, zo závisti boj o spravodlivosť” (Max Kašparů).

Návod na premenu pozemského sveta na Božie kráľovstvo máme už 2000 rokov, preložený do nášho jazyka 1200 rokov. Čo nám teda bráni uskutočňovať ho? Je to také jednoduché, až sme sa toho zľakli a nemôžeme tomu uveriť. Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého (Gal 4, 15). Lebo kde končí láska, tam sa začína povinnosť a čo robíme len z povinnosti, to obyčajne nerobíme s veľkou radosťou.

„Sloboda, ktorá nezabíja a radosť, ktorá trvá” bola téma druhej Lekcio divina otca arcibiskupa Stanislava Zvolenského. „Ježiš tých, ktorí ho prijali, vykúpil spod zákona, a túto slobodu vydobyl pre všetkých, nielen pre Izraelitov. Spása je výsledkom našej spolupráce s Pánom. Práca na nej sa konkretizuje konaním dobra vo svete poznačenom zlom, a to je základ, z ktorého vychádza pravá duchovná radosť.

Domáca úloha: Je niečo, čo ma v mojom živote zotročuje? Nie je moja sloboda len svojvoľnosť a výlučne hľadanie príjemností? Ľutujem niekedy, že nemôžem robiť isté veci ako tí, čo nepoznajú Krista? Čo mi dodáva viac radosti v živote? Čo znamená sloboda pre lásku v mojom živote?

Táňa Hrašková
Potešili by nás vaše zamyslenia nad týmito otázkami.

Pridané do rubriky články

Mlčať znamená súhlasiť

1.11.2008 Xénia Duchoňová

Priam šokujúco na mňa zapôsobila správa, ktorá zaznela v Slovenskom rozhlase 22. októbra tohto roku počas vysielania Rádiožurnálu: V Európskej únii sa ročne rozvedie okolo 900 000 manželstiev. Dobre vidíte, 900 000! Deväťstotisíc rozbitých rodín, aspoň toľko nešťastných ľudí a koľko nešťastných detí, ktoré potrebujú rodinné zázemie a obidvoch rodičov. A pri tomto hrozivom stave sa v Bruseli uvažuje, ako čo najjednoduchšie rozviesť a uľahčiť tak rozvodový proces, nie, ako skúmať možnosť udržať rodinu. Najmä Švédsko, Holandsko a Veľká Británia podporujú návrh, aby sa manželstvá mohli rozvádzať v krajine, kde manželia práve žijú, teda, aby sa rozvodový proces čo najviac zjednodušil. Takto nejako to v ten deň zaznelo z éteru

Popri uzákoňovaniu homosexuálnych „manželstiev” a umožnení homosexuálom adoptovať si deti, je to teda ďalší pokus ako oslabiť rodinu, ktorá je základnou bunkou nielen Cirkvi, ale aj štátu.

Dnes si už nemôžeme povedať, že nás sa to netýka, sme kresťanská krajina, a oni nech si robia, čo chcú. Koľko našich mladých, manželov i slobodných, odchádza pracovať práve do krajín, z ktorých zaznievajú hlasy spochybňujúce funkciu rodiny. Sme súčasťou zjednotenej Európy a európske zákony sú aj našimi zákonmi. Možno dočasne máme právo niektoré zákony neprijať, ale aktivisti rozličných združení a mimovládnych organizácií sa veľmi činia, a niektorí liberáli z tých, čo nás zastupujú v Európskom parlamente, majú v nich veľkú oporu.

A prečo našla táto správa miesto aj v našom farskom časopise? Stačí, aby sme sa pozreli okolo seba otvorenými očami, stačí, aby sme si pozreli štatistiku farnosti z minulých ročníkov Blumentálu a zamysleli sa, ako pomôcť. Veď to nie je otázka „len ich”. Týka sa to našich detí, našich rodín. Ak máte odložené niektoré februárové čísla, dá sa z nich ľahko vyčítať, koľko detí sa narodilo v neúplných rodinách, koľko v rodinách, kde nemajú predpoklad dobrej náboženskej výchovy, hoci sú pokrstené. Nie je to dávno, čo som si vypočula slová mojej dobrej známej, ktorá sa s bolesťou zamýšľala nad tým, kde urobili chybu, keď dievčatko, ktoré vyrastalo v Blumentáli, naraz sa stalo zástankyňou „slobody”. Dnes už kostol pre ňu neexistuje. Potrebuje byť „in”, potrebuje voľnosť, slobodu, peniaze. A čo tomu predchádzalo? Rozbitá rodina, hoci veriaca, a zaneprázdnenosť rodičov. Nebol čas venovať sa dieťaťu. Čas nahrádzali peniaze, televízia, internet, a tam neobmedzená možnosť nachádzať nový „životný štýl”.

Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty a začať uctievať Boha a správne užívať slobodu. Rodinný život je uvádzaním do života spoločnosti, hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi (2208). Túto úlohu spĺňať dnes vôbec nie je ľahké. Všetko v dnešnom svete sa stavia proti rodine a zásadám, ktoré nám vštepuje Cirkev. Záleží teda naozaj na rodine a živote v jej spoločenstve. Nie v zákazoch, trestoch či obmedzeniach, ale v hierarchii hodnôt, v čase, ktorý sú rodičia ochotní a schopní venovať svojím deťom. Ich výchove, rozhovorom s nimi a predovšetkým na neposlednom mieste spoločnej modlite. To by mohli byť prvé kroky na ozdravenie spoločnosti, v ktorej žijeme. Aj dnes máme prekrásnych mladých ľudí (aj v našom farskom spoločenstve), ktorí môžu byť vzorom. Vďaka Bohu za nich! Ak ich bude väčšina, neohrozia nás ani zákony, ktoré chce presadiť Euro parlament.

X. Duchoňová

Pridané do rubriky mlčať znamená súhlasiť

Z Vašich listov

1.11.2008 redakcia časopisu

Matka ani teraz nesklamala
Dňa 7. septembra otriasla celým Slovenskom správa, ktorá zaznela z éteru, že v skorých ranných hodinách havaroval v Chorvátsku autobus so slovenskými občanmi. Táto správa šokovala skutočnosťou, že pri havárii zhynulo štrnásť pasažierov a dvadsať ďalších bolo ťažko či ľahšie zranených, i pohľadom na neustále sa opakujúce zábery na havarovaný autobus. Tí, čo prežili túto hrôzu, sa len ťažko rozpamätúvali na okamihy hrôzy, na moment, keď autobus prerazil zvodidlá a narazil do betónového piliera nadjazdu. Po zverejnení správy sa novinári i pracovníci elektronických médií obracali na príbuzných tých, čo haváriu autobusu prežili, aby sa informovali o situácii, o zdravotnom stave ich ranených príbuzných.

Zaujímavá správa zaznela 8. septembra v deň sviatku narodenia Panny Márie v televíznych novinách STV i súkromnej Markíze. Svedectvo vydala pani, ktorá mala v autobuse svojich blízkych. Tí, akoby zázrakom vyviazli bez jediného škrabanca. Pani podala prekrásne svedectvo viery, ktoré len potvrdilo, že ten, kto sa obracia s prosbou o pomoc k Ježišovej Matke, neostane nevyslyšaný. Pani hovorila o tom, že denne zasväcuje celú svoju rodinu Panne Márii a verí, že práve ona zachránila jej blízkych. Takto táto mariánska ctiteľka verejne pred televíznymi kamerami svedčila o tom, že Panna Mária naozaj pomáha a chráni svojich ctiteľov aj v okamihoch ohrozujúcich život, aj tam, kde nijaký lekár ani nijaká poisťovňa pomôcť nemôže. Veď: Nikdy nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a teba prosil o pomoc…

Skončil sa mesiac október, ktorý bol príležitosťou zúčastňovať sa na spoločnej modlitbe posvätného ruženca, a aj tak si posilňovať dôveru v pomoc našej nebeskej Matky, jej zasväcovať nielen seba, svoj život, ale aj svojich najbližších tak, ako to robila a iste aj ďalej robí mariánska ctiteľka, ktorá neváhala verejne vydať svedectvo po havárii slovenského autobusu v Chorvátsku.

Žijeme tempom, ktoré prináša takmer denne nielen havárie na cestách, ale aj „havárie” v našich rodinách, na pracoviskách, všade tam, kde zlyhávajú morálne zásady,
kde sa jednotlivci, ale postupne, zdá sa, aj celá spoločnosť, zrieka náboženských
a etických princípov.

Aj keď sa ružencový mesiac skončil, berme naďalej do rúk ruženec a s vierou a dôverou sa utiekajme k Márii rozjímajúc o tajomstvách jej Syna. Zvlášť v tomto roku, keď prežívame jubilný rok 150. výročia Lurdských zjavení. Tam v Lurdoch, ktoré v tomto roku navštívilo opäť aj množstvo slovenských pútnikov, Mária denne dokazuje svojim ctiteľom, že drží nad nimi svoju mocnú ochrannú ruku. A hoci nie všetci chorí odchádzajú z tohto pútnického miesta telesne uzdravení, načerpajú tam duchovnú silu, aby s láskou dokázali prijať svoje životné kríže tak, ako ich prijala ona.

V. H.

Pridané do rubriky z Vašich listov

Farská knižnica informuje

1.11.2008 Monika Šandorová

S veľkým očakávaním a zvedavosťou som sa tešila na avizované dielo benediktína
Anselma Grüna o spiritualite muža, zvlášť po opakovanom prečítaní si jeho knihy
Kráľovná a divožienka, ktorá je pohľadom na spiritualitu ženy. Keď toto
dielo o ženskej duši z pera muža, mnícha bolo také vydarené, o čo väčšmi bude
fundovaný pohľad na duchovné cesty biblických mužov, ktoré má hlboko
premeditované a premodlené. A naozaj, autor ani teraz nesklamal. Je málo kníh o
spiritualite muža, o mužskej duši, o duchovnej ceste, ktoré písali muži pre
mužov, a preto sa radujem, že vám môžem predstaviť náš nový prírastok do
knižničného fondu: Anselm Grün: Bojovník a priateľ
(Dobrá kniha Trnava 2008).

Podtitul tejto knihy je Ako nájsť sám seba. Neustále niečo hľadáme.
Najprv priateľov, neskôr partnerov, potom peniaze, čas, vynikajúcu kariéru.
Skoro až na poslednom mieste hľadáme Boha a jeho kráľovstvo. Neskoro spoznávame,
že musíme nájsť najprv seba, Boží cieľ, plán, jeho stopy v nás, aby sme našli to
všetko ostatné. A táto kniha je práve o hľadaní Božích stôp v nás, o tom, ako
iní hľadali, a čo vlastne našli. Na podklade biblických postáv známych mužov
poukazuje autor na jednotlivé hlavné črty mužskej duše či srdca. Začína Adamom,
mužom, ktorý vyšiel síce z Božích rúk, ale bol vzatý zo zeme, z hliny a jeho
dejiny, problémy a pády sa dotýkajú nás všetkých. Autor využíva túto biblickú
postavu, aby objasnil čitateľom tajomstvo sexuality a jej silný a hlboký vplyv
na mužskú spiritualitu. Ďalej pokračuje cez postavy veľkých praotcov: Abraháma
ako pútnika, Izáka ako muža bez otca (veľmi aktuálna problematika aj našich
čias), Jakuba, Jozefa, cez Mojžiša ako vodcu, cez kráľov a prorokov, cez Jóba
ako spravodlivo trpiaceho, cez hlavné postavy apoštolov až k Ježišovi Kristovi
ako uzdravovateľovi. Posledná kapitola zhŕňa celú problematiku ako cestu k
mužskej zrelosti.

Všetky kapitoly sú písané jasnou rečou, ktorá sa vyhýba sentimentu a
nezrozumiteľnej a zavádzajúcej povrchnosti. Poukazujú na nové obrazy, vnímame
biblické postavy po novom, dávno známy text je zrazu fascinujúci a objavný,
vidíme akoby v novom jasnejšom svetle dávne pravdy. Zrazu máme radostnú istotu,
že nachádzame recept na staré traumy a jazvy duše. Je to hojivá a veľmi
uzdravujúca kniha.

Je všeobecne známe, že muži menej vyhľadávajú psychologické a duchovné témy kníh
s odôvodnením, že sú pre nich menej jasné a racionálne, ale s touto knihou by
mohli urobiť tú povestnú výnimku, a verím, že neoľutujú. Kniha bude iste
obohatením aj pre ženy, lebo získajú veľmi kvalitné informácie o mužskom
spirituálnom svete, lepšie a hlbšie pochopia duševné pochody svojich mužov,
synov, otcov, priateľov. A to bol aj zámer autora, aby bolo medzi nami viac
pochopenia, viac pokoja a vzájomnej lásky.

Monika Šandorová

Pridané do rubriky knižnica