Blumentál
2008 December

Eugenio Pacelli, pápež Pius XII. stál na čele Cirkvi azda v najťažších rokoch našej novodobej histórie. Dnešnej mladej a možno ani strednej generácii veriacich už jeho meno veľa nehovorí, no generácia starších si ho isto pamätá ako veľkého a svätého muža Cirkvi, ktorý sa hlboko zapísal do sŕdc veriacich. Začiatkom októbra uplynulo polstoročie odo dňa, keď Pius XII. odovzdal svoju dušu Pánovi života a smrti. To je jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli vybrať z článku Rím vzdáva poctu Piovi XII. ( Světlo 46 a 47/2008) podstatné myšlienky. A druhý dôvod? Predstaviť ho inak, ako to často robia naše médiá, keď vrhajú nepriaznivé svetlo na tohto Kristovho námestníka:  
„Pastor Angelicus” Cirkvi v časoch najťažších skúšok a prejavov zla, ktorý do stredu svojho úsilia odvážne postavil obranu ľudskej dôstojnosti. To bol Pius XII. K tomuto výročiu úmrtia jedného z najväčších pápežov dvadsiateho storočia sa vo Vatikáne uskutočňujú významné podujatia. Jedným z nich bolo zasadanie židovskej nadácie Pave the Way (raziť cestu), ktorá si dala za cieľ skúmať úlohu, akú zohral Pius XII. pri záchrane života tisíca Židov.
 

Táto židovská organizácia pozdvihla svoj hlas proti „čiernej legende” o „Hitlerovom pápežovi” a antisemitskom Piovi XII. Nadácia pri svojom zasadaní zverejnila pôsobivú dokumentáciu fotokópií ďakovných listov a súkromných i verejných svedectiev Židov, ktorí vďaka zásahu tohto pápeža unikli možnej smrti (Examining the Capacy of Pope Pius XII., Pave the Way, New York 2008). Kniha sprístupňuje aj článok Alberta Einsteina z 23. decembra 1940 v Time Magazine. Slávny fyzik v ňom napísal: Len Cirkev vytrvala v úsilí uzatvoriť Hitlerovým kampaniam cestu k potláčaniu pravdy. Einstein priznáva, že nikdy neprejavoval nejaký zvláštny záujem o Cirkev, ale pociťuje k nej veľký obdiv a náklonnosť, pretože: len Cirkev mala odvahu a vytrvalosť stáť pevne za intelektuálnou pravdou a mravnou slobodou. Musím povedať, že to, čím som predtým pohŕdal, teraz bezpodmienečne chválim, povedal.  
 
Pamiatku Pia XII. si 9. októbra 2008 uctil aj Svätý Otec Benedikt XVI., keď na jeho pamiatku celebroval svätú omšu v Bazilike svätého Petra. Ďalšou akciou, ktorá prebieha od 21. októbra 2008 do 6. januára 2009 v Ríme v Braccio di Carlo Magnus (kolonáda na Námestí svätého Petra), je výstava fotografií. Pripravila ju pápežská komisia pre historické vedy na tému: Pius XII. človek a pontifikát. Výstava v chronologickej forme prezentuje podstatné kroky v živote Eugena Pacelliho od jeho narodenia cez školské roky, univerzitné štúdiá, kňazské svätenie a diplomatickú činnosť až po rozhodujúce okamihy jeho pontifikátu. Výstava má dokumentovať život Pia XII. aj dovtedy nezverejnenými fotografiami a predmetmi zo života tohto pápeža. Výstava bude neskôr putovať do Mníchova, mesta, kde Eugenio Pacelli pôsobil ako nuncius v diplomatických službách Svätej stolice, a potom do Berlína.
 

Gregorova a Lateránska pápežská univerzita spolu s pápežským historickým výborom v dňoch 6. až 8. novembra zorganizovali medzinárodný kongres o učiteľskom úrade Pia XII. a o vplyve jeho myšlienok na Druhý vatikánsky koncil. Kongres mal zviditeľniť kontinuitu náuky Pia XII. s myšlienkami Koncilu. Má poukázať na to, že pokrok v učení Cirkvi nepredstavujú skoky, ale kontinuitu. V rámci kongresu žiadal štátny sekretár kardinál Tarcisio Bertone ukončenie polemík o osobe Pia XII. Obvinenia, ktoré proti nemu vznášajú určité kruhy, sú z historického pohľadu neudržateľné. Blahorečenie Pia XII. je výlučne náboženská záležitosť, ktorá patrí do kompetencie Svätej stolice (podľa Kath-net Světlo 47/2008).
 

Predseda Pápežskej komisie pre historické vedy, prelát Walter Brandmuller, prehlásil, že aktivita jeho výboru spočíva v snahe postaviť do stredu pozornosti dimenziu Petrovho úradu v čase pôsobenia Pia XII. Tá spočíva v úsilí: byť najvyšším pastierom v hlásaní pravdy evanjelia a duchovného vedenia Cirkvi. Pre pontifikát Pia XII. je charakteristické práve vykonávanie učiteľského úradu Cirkvi, ktorý sa vyznačuje šírkou a aktuálnosťou, ako aj hĺbkou teologického myslenia.
 

V súvislosti s osobnosťou Pia XII. rabín David Rosen žiadal pápeža Benedikta XVI., aby boli sprístupnené vatikánske archívy z obdobia nacistickej a fašistickej diktatúry. On sám sa však nepripája k požiadavke, aby bol proces blahorečenia Pia XII. zastavený. P. Lombardi prehlásil, že je nerealistické očakávať otvorenie týchto archívov skôr ako o 6 - 7 rokov. Ide o usporiadanie 16 miliónov dokumentov, ktoré treba zaradiť do 15 430 zložiek a 2 500 fasciklov. Po skončení celej katalogizácie bude vecou pápeža, aby archív sprístupnil (podľa Kath-net Světlo 47/2008).

Pripravila a z článku vybrala: X. Duchoňová  
 
Pápež Pius XII., vlastným menom Eugenio Pacelli, sa narodil 2. marca 1876 v Ríme. Bol vnukom Marcantonia Pacelliho, zakladateľa vatikánskeho denníka L´Ossrevatore Romano. Za kňaza bol vysvätený v apríli 1899. V roku 1017 ho pápež Benedikt XV. vymenoval za nuncia v Mníchove a v r. 1920 sa stal nunciom v Nemecku. Pius XII. bol dvestošesťdesiatym pápežom na Petrovom Stolci. Stal sa ním 2. marca 1939. Zomrel 9. októbra 1958. Na Petrovom stolci bol teda takmer dvadsať rokov. Bližšie sa s osobnosťou Eugena Pacelliho, pápeža Pia XII. môžete oboznámiť v knihe Judith Cabandovej: Rabín, ktorý sa vzdal Kristovi. Príbeh rímskeho rabína Eugenia Zolliho, svedka o Piovi XII.

V úvodnom slove k Našej farskej univerzite v predchádzajúcom čísle sme sa venovali vzniku liturgického roka. Poukázali sme na skutočnosť, že liturgický alebo cirkevný rok nevznikol niekde vo vzduchoprázdne, ale má svoj pôvod a základ vo Svätom písme a v udalostiach súvisiacich s pôsobením Ježiša Krista. On sa stal „zlomom” v dejinách ľudstva. Preto je celkom prirodzené, že všetko má svoj pôvod v zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Táto skutočnosť sa stala základom slávenia liturgie v Cirkvi.
 
História slávenia adventu
Ako sa teda vyvíjalo slávenie veľkonočného mystéria Ježiša Krista? Celkom iste slávením nedele, Dies Domini (dňa Pána), keď si veriaci pripomínali veľké tajomstvo viery. Nevieme, kedy a či ešte za života apoštolov sa Eucharistia slávila denne. Jedno je isté, že jestvujú dokumenty, ktoré nás odkazujú na skutočnosť, že liturgický život sa dynamicky rozvíjal, a že prví kresťania začínali liturgický rok Veľkou nocou, teda v čase, súvisiacom s udalosťami okolo slávenia židovskej Paschy. Na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní Ježiš odchádza k Otcovi, na desiaty deň po nanebovstúpení zostupuje na apoštolov Svätý Duch. Toto bol istým spôsobom začiatok slávenia liturgického roka. V priebehu dejín, zvlášť po nadobudnutí slobody v roku 313, chceli veriaci plnšie sláviť tajomstvo Ježiša Krista. Vychádzajúc z vlastného rytmu života: narodenie - významné udalosti, chceli okrem Kristovho zmŕtvychvstania sláviť aj deň jeho narodenia, no jeho presný deň nepoznali, a tu niekde treba hľadať rozdielne dátumy slávenia Pánovho narodenia. Východní kresťania začali sláviť Božie narodenie 6. januára, kresťania Západu 25. decembra, a tak okolo týchto dátumov sa začal rodiť cirkevný liturgický rok. Všetky ostatné liturgické slávenia sú výsledkom historického vývoja.
 

Postupom času začala Cirkev sláviť obdobia, ktoré by sme mohli nazvať prípravným časom na sviatky. Obdobie pred Veľkou nocou malo svoj vzor v štyridsaťdennom pôste Krista pred začiatkom jeho verejného účinkovania. Advent z latinského adventus - príchod, teda čas pred Vianocami, inšpirovalo očakávanie Mesiáša. No už v čase prvých kresťanov pod pojmom advent nemali kresťania na mysli iba čas pred Vianocami, ale najmä očakávanie druhého príchodu Ježiša Krista, teda eschatologický čas.
 

Prvé stopy slávenia adventného obdobia nachádzame v Galii (v Španielsku), kde sa na základe veľmi úzkych vzťahov s Byzanciou, teda s kresťanským východom, 6. januára slávil sviatok Zjavenia Pána. Východná cirkev sa na dôležité dni pripravovala pôstom, preto aj pred týmto sviatkom celkom prirodzene vstúpilo do jej života obdobie pôstu. Podľa obyčaje však sobota ani nedeľa nemohli byť pôstnymi dňami, a tak prípravu tvorilo osem týždňov, to znamená, že advent sa začínal 12. novembra (neskôr sa toto obdobie označovalo ako Quadragesima sancti Martini). Na západe tento zvyk do praxe neprešiel. Až pápež Gregor Veľký v šiestom storočí rozhodol o slávení adventu a určil jeho čas na štyri nedele. V centre slávenia už nebol druhý príchod Krista, ale spomienka na jeho príchod v tele. Druhý vatikánsky koncil a následne vydaný Rímsky misál Pavla VI. priniesol úpravu v tom zmysle, že prvá časť adventu je zameraná na eschatologický - teda druhý príchod Krista a dni od 17. do 24. decembra sú vlastne sumárom bezprostredných okolností dejín spásy pred narodením Krista.
 

Ľudová zbožnosť
Advent má množstvo nádherných zvykov a rozličných pobožností. V súčasnej skomercionalizovanej spoločnosti by sme ich mali naplno využiť, aby sme mohli sviatok Vianoc Ježiša Krista naplno prežiť a osláviť.
 
V minulosti v advente - čase očakávania, obrátenia i nádeje rozličné formy ľudovej zbožnosti posilňovali vieru ľudu z pokolenia na pokolenie a odovzdávali vedomie základného obsahu tohto liturgického obdobia. Tak v mnohých krajinách kráčajú rozličné procesie ulicami miest a plnia úlohu ohlasovania blízkeho narodenia Spasiteľa. Príkladom je procesia „jasná hviezda” v niektorých regiónoch Talianska (aj v španielskej i latinsko-americkej tradícii) pripomínajúca cestu Jozefa a Márie do Betlehema a hľadanie útulného miesta na narodenie Ježiša. V rímskej liturgii štyri týždne Adventu tvoria mariánsky čas harmonicky začlenený do liturgického roka, a tak treba pomáhať zodpovedne hodnotiť vzťah tohto obdobia k Matke Pána.
 
Keď Direktórium o ľudovej zbožnosti v liturgii (21. septembra 2001) charakterizuje jej prejavy, zdôrazňuje citlivosť veriacich na formy prípravy na príchod Mesiáša, a aj obdiv kresťanov k tejto mimoriadnej udalosti, keď sa Boh stal človekom z chudobnej nazaretskej Panny, ktorá musela porodiť svojho Syna v jaskyni pastierov (porov. č. 97). Spomína aj nasledujúce formy pobožností: Novénu pred Božím Narodením; Adventný veniec, Adventné procesie; jasličky, zdôrazňuje výnimočnú úlohu Márie v tomto liturgickom období, ako aj pobožnosti spojené so zmenami ročných období nazývané „zimný čas”. Rímsky dokument poznamenáva: bolo by dobrou vecou odporúčať, aby sa v dňoch od 17. do 23. decembra konali slávnostnejším spôsobom vešpery s tzv. „veľkými antifónami” (č. 98), a iba pred alebo po nich ľudová pobožnosť. Až tak by liturgia vešpier spojená s praktizovanými formami zbožnosti v danom regióne tvorila komplementárny celok.
 
Adventný veniec sa k nám dostal z územia Nemecka, ale je známy aj v severoamerických krajinách. Genéza tohto zvyku siaha až k nemeckým oslavám „víťazstva slnečného svetla nad temnotou po zimnom slnovrate” (č. 99). Zapálenie ďalších sviec je pripomienkou etáp dejín spásy a je predpoveďou zhora prichádzajúceho „Vychádzajúceho Slnka” (porov. Lk 1, 78) nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Svetlom sveta. Spomínaný zvyk je hodný zachovania i propagovania, lebo ako vysvetľujú nové Obrady požehnaní „Postupné zapálenie štyroch sviec umiestnených na adventnom venci symbolizuje približovanie sa narodenia Krista. Zelené vetvičky adventného venca sú symbolom nádeje na víťazstvo svetla nad temnotou, života nad smrťou”.
 

Adventné procesie sa konajú v niektorých regiónoch Talianska, ako aj v španielskej a latinsko-americkej tradícii. Ohlasujú blízke slávenie narodenia Spasiteľa a pripomínajú putovanie Márie i Jozefa „do Dávidovho mesta Betlehema [...], aby sa spolu s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave, dal zapísať (Lk 2, 4 - 5).
 

Tradícia stavania jasličiek v rodinnom dome je ešte málo známa v poľských rodinách, ale je hodná propagovania. Treba do ich prípravy zaangažovať deti a ostatných domácich, zapojiť ich do mystéria modlitby a čítania Svätého písma (č. 101). Nové Obrady požehnaní obsahujú špeciálny rítus požehnania jasličiek, ktoré majú v rodinných domoch byť znakom prítomnosti Krista Pána i znakom Božej lásky. Otvor naše srdcia - uvádza modlitba - aby sme dokázali prijímať Ježiša s radosťou, konať vždy to, čo nám on prikazuje, a vidieť ho vo všetkých, ktorí potrebujú našu lásku.
 

Tradícia ľudovej zbožnosti pozná pobožnosť „zimný čas”. Hoci je známa na severnej pologuli, v našej vlasti sa nepraktizuje. Je spojená so slávením zmien ročných období, a prežívať ju treba ako čas modlitby i úvahy nad významom ľudskej práce. V tomto období sa má zdôrazňovať, že práca je podielom na stvoriteľskom diele Boha, že je prejavom sebarealizácie ľudskej osoby i služby pre dobro spoločnosti, ako aj realizácie Božej ekonómie Spásy.
 

Duchovný rozmer adventu
Zvláštne miesto zbožnosti v období adventu zaujíma Matka nášho Pána. Prejavom toho je Novéna pred slávnosťou Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ktorá sa slávi v celej Cirkvi, popri tom sa 12. decembra na latinsko-americkom kontinente slávi sviatok Božej Matky z Guadalupe, spojený s mnohými ľudovými tradíciami. Máriu ako žiarivú hviezdu zvestujúcu Krista Spasiteľa predstavujú v Amerike (por. č. 102).
 

Pozorovanie prežívania Adventu v súčasnom období môže vzbudzovať presvedčenie o všemocnom komercionalizme a konzumnom postoji, čo potvrdzujú reklamy i čisto obchodný postoj supermarketov. Naproti tomu ľudová zbožnosť poukazuje na radostnú jednoduchosť, postoj solidarity s chudobnými ľuďmi, na dôstojnosť, na úctu k ľudskému životu od momentu počatia. Motívom takéhoto postoja je príchod Božieho Syna, ktorý zachraňuje svoj ľud, preto máme ten čas prežiť v duchu obrátenia a bedlivého očakávania jeho druhého príchodu.
 

Tradície ľudovej zbožnosti našej vlasti, ako sú každodenné roráty, adventné duchovné obnovy, sú veľmi užitočné v nábožnom prežívaní Adventu i rozchod s konzumným chápaním sviatkov Narodenia Pána (porov. č. 105).
 

Konečným výsledkom dobre prežitého Adventného obdobia má byť sviatosť zmierenia a v deň Narodenia Pána stretnutie s ním v Eucharistii.
 
Pripravil Daniel Dian  

D omov je krásnych ruží kvet… Dedinka v údolí… Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať… Domov je matka, otec, teplo, láska… Domov je to, kam sa radi vraciame, aj keď možno už len v spomienkach.
 

Azda nijaké iné slovo v človeku nevyvoláva toľko asociácií ako slovo domov. Máme ho v srdci tak, ako máme v srdci tie najvzácnejšie veci. Prečo na domov a detstvo tak radi spomíname? Bolo to obdobie najintenzívnejších zážitkov. Všetko bolo dôležité - pavúčik na stene, prvý krôčik, prvé slovo, rozbité koleno… Všetko sme prežívali s vierou, že je to dobré. Buďte ako deti napomína nás Ježiš. Naša dospelá túžba mať viac, vidieť viac, zažiť viac, nás poháňa a odvádza nás od prežívania a uvedomenia si reality. Nežijeme „teraz”, ale v minulosti a budúcnosti, a to najkrajšie, čo je práve „teraz”, nám uniká. Pocit šťastia a domova hľadáme všade, len nie tam, kde je - v tichu srdca. Treba sa zastaviť a s Goethem prežiť jeho výrok: Postoj, chvíľa, si krásna.
 

Aj medzi sebou si venujeme málo pozornosti. Typická je otázka: „Ako sa máš”?, ktorú Angličania povýšili na vzájomný pozdrav. A odpoveď už ani neočakávajú. U nás síce táto otázka znie ako záujem o toho druhého, ale väčšina tiež nečaká odpoveď, hneď začne so svojimi pseudoprobémami a s kritikou všetkého možného. Ľudia sa navzájom málo počúvajú, vlastne mnohých okrem vlastného ja nič nezaujíma. A takto vznikajú nedorozumenia, predsudky, zbytočné problémy a možno aj tragédie.
 

Rozjímajúc pri hrobe našich rodičov v deň Dušičiek mi zrazu sestra vyrozprávala dávny príbeh: „Ja a otec sme cestovali do Bratislavy niečo vybaviť. Autobusová stanica bola vtedy pri Avióne. Keď sme vystúpili z autobusu, otec povedal, že blízko je pekný kostolík, aby sme ta išli na jeden Otče náš. Keď sme vyšli von, otec sa priznal, že to bol jeho kostol, keď tu v Bratislave ešte ako slobodný dva roky pôsobil. Bolo to koncom tridsiatych rokov minulého storočia a otec je už vyše tridsať rokov mŕtvy. Doteraz si sestra na to nikdy nespomenula. Až tam na cintoríne to vyslovila ako milú spomienku na otca a na domov. A ja som s úžasom pochopila, prečo sa Blumentál stal aj mojím kostolom. Ešte som bola len v mysli Boha Otca, a už sa tu môj otec za mňa modlil. Verím, že aj moje modlitby urobili z Blumentálu môj domov a pomohli mi objaviť v sebe Krista. „Kým dosiahneme nebeský domov, nech je nám domovom Kristus v srdci.”
 

Téma tretej Lectio divina otca arcibiskupa Mons. Stanislava Zvolenského v škole Pavlovho slova bola Pavlova eschatológia - odchod z pozemského života, smrť a prechod do večnosti. V protiklade voči Adamovi, skrze ktorého prišla na ľudstvo smrť, Pavol nazýva Ježiša posledným Adamom, ktorý sa stal prameňom života. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi (1Kor, 15, 22). Prísľub večného domova sa nám zdá iluzórny. Radšej sa upíname na pominuteľný stánok, investujeme do neho svoj čas i energiu zabúdajúc na to, že „náš stánok” sa rozpadne. Nie všetko skutočné a hodnotné sa dá vidieť očami. Oči viery hľadia srdcom.
 

Na záver nás otec arcibiskup vyzýva zamyslieť sa nad sebou, či nežijeme v strachu a v obave z chvíle, keď uvidíme Krista z tváre do tváre? Či nevkladáme všetku dôveru len do svojho pozemského stánku? Či sa neskrývame za „duchovné motívy” pri ospravedlňovaní svojej povrchnosti a nedôslednosti? Aký motív nás vedie k životu podľa prikázaní - strach z Božieho trestu alebo úprimná túžba páčiť sa Pánovi?

Táňa Hrašková  

Po dvadsiatich rokoch chcem svedčiť o pomoci našej nebeskej Matky Panny Márie a o svojom obrátení: V r. 1988 sa mi narodil prvý vnuk. Moja dcéra chodila do prvého ročníka zdravotnej školy, mala pätnásť rokov. Ja som bola zamestnaná a bola som veľká karieristka, chcela som v živote niečo dokázať. A naraz toto! Sklamanie, zúfalstvo. Trápilo ma, čo povedia ľudia, ako bude reagovať rodina? Čo ďalej, ako situáciu riešiť…?
 

O tehotenstve mojej dcéry som sa dozvedela 23. februára, keď bola dcéra už v šiestom mesiaci. Dorastenecký gynekológ mi chcel pomôcť tým, že umelo vyvolá pôrod… S tým som však za nijakú cenu nesúhlasila. Mala som veľmi dobrú kolegyňu, a aj ona chcela pomôcť: Má príbuznú v Košiciach, nemôže mať deti… To som tiež nepokladala za správne. Čo teda robiť? Manžel na mňa a na dcéru zanevrel a so situáciou nechcel mať nič spoločné, takže na rozhodnutie som bola sama. Zrazu predčasne 23. marca sa narodil môj vnúčik Romanko.
 

Rozhodla som sa ísť namiesto dcéry na materskú dovolenku, aby mohla dokončiť školu. Keď mal Romanko tri mesiace, dozvedeli sme sa, že je zdravotne postihnutý a nikdy nebude chodiť. Nemal vyvinuté šľachy ani svalstvo. Moje zúfalstvo a beznádej boli nesmierne. Manžel bol komunista a ja som v tom čase nepoznala inú modlitbu ako Otče náš a Zdravas. Pri týchto modlitbách som preplakala celé dni a noci.
 

Lekár v Zdravotnom stredisku pre nedonosené deti mi povedal, že nám pomôže iba zázrak. Vyhráme, ak chlapček začne loziť. Chodili sme na rehabilitáciu a usilovne som s Romankom cvičila. Trvalo to osem mesiacov, kým začal loziť. Lekár mi vtedy povedal že si zaslúžim Nobelovu cenu, lebo je to len mojím pričinením. Moja radosť a pýcha nemala hraníc. Všade som sa chválila. Nepoďakovala som sa Bohu za ten zázrak uzdravenia môjho vnuka. Bola som pyšná na to, čo som dokázala. Iba ja!!!
 

V r. 1995 som len zo zvedavosti išla so svojou kolegyňou na mariánsku púť, a tam som vnútorne pochopila, že sa musím zmeniť. Ako som už spomenula, vedela som sa modliť len Otče náš a Zdravas. V ten deň som vnútorne pochopila, že niečo sa vo mne musí zmeniť. Naučila som sa modliť ruženec, dala som si na poriadok dušu a denne som prijímala Eucharistiu. V tom čase som mala štyridsať rokov.
 

Keď mal Roman osem rokov, bol u mňa na návšteve. V tú noc, keď u nás spal, som vo svojom srdci mocne pocítila a prežila niečo mimoriadne, dotyk nebies, pričom som jasne pochopila, že nie ja som vyliečila Romanka, ale že tú milosť uzdravenia mu u nebeského Otca vyprosila Panna Mária.
 

Od toho dňa som sa obrátila vo svojom vnútri. Zasvätila som sa nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a cez ňu som sa vrhla do náruče nášho nebeského Otca. Dotyk nebies som pocítila ešte veľakrát, aby sa ešte väčšmi upevnila moja viera.
 

Roman má dvadsať rokov a jeho uzdravenie potvrdil lekár. Vaša stála čitateľka a sestra v Kristovi Ľudmila Plné meno a adresu autorky listu máme v redakcii.  

Kim sa postavil nad Tamaru a začal ju ovievať uterákom,
 
„U nás v Afrike tak robíme, keď je horúco,” dodal s úsmevom.
 
Horúco veru bolo parádne. Tridsaťštyri v tieni. Medzi ovievaním sa Kim Tamary často vypytoval, ako sa cíti, či niečo nepotrebuje. Chcela minerálku. Zbehol do bufetu a vrátil sa nie s jednou fľašou, ale hneď so štyrmi!
 
Keď prišla sestrička Tamare prezliecť posteľ, Kim ihneď vyskočil a pomáhal jej pri tom. Priam z neho vyžarovalo: „To je moja žena, ktorú mám rád! Chcem sa o ňu starať, chrániť ju.”
 
Podobne Tamare pomáhal vo všetkom. Jej mama, keď boli mladí so sestričkou chvíľu na chodbe, sa Veronike zdôverila:
 
„Viete, s manželom sme Tamaru veľmi prehovárali, keď prišla z cudziny na dovolenku domov, aby si Kima nebrala. Iná kultúra a tak. Ale vidíte, vzali sa. Sú spolu už jeden a pol roka. Keď včera prišiel pre mňa k vlaku, išli sme k nim do podnájmu. Tam ma chytil za obe ruky, vzal Písmo, vraj, pomodlime sa žalmy. Tak sme sa modlili”, spomína s dojatím, potom ma držal za ruky, spieval gospely s hlavou otočenou nahor a plakal. Je obdivuhodný. Nič lepšie nemôžem svojej dcére želať.” O chvíľu prišiel na návštevu Kimov priateľ. Skôr, ako vyšli spolu na balkón, Kim celú boľavú udalosť uzavrel: „Som rád, že je v poriadku” preriekol k Tamare, „a dieťa? Boh dal, Boh vzal.” Povedal pevným istým hlasom bez akýchkoľvek pochybností v Božiu dobrotu a správnosť jeho ciest. Veronika ostala chvíľu priam ohromená takým jasným vyznaním.
 
Zaujal vás tento úryvok? Je z knižky slovenskej autorky Margarety Binderovej: Naozaj (Vydavateľstvo Avery, Nitra-Golianovo 2007). Knihu krásne ilustrovala mladá výtvarne nadaná Majka Pavlásková. Autorka knihy opisuje v dvanástich skutočných príbehoch zážitky slovenských súčasníkov, v ktorých ich viera viedla prijať či urobiť niečo nepríjemné, náročné, no keď skutočnosť prijali s vierou, ako sa ich viera upevnila a ako prispela k ich väčšej zrelosti.
Sr. Pavla OCDS

Opäť je tu advent, ktorý síce súčasná spoločnosť neuznáva, ale je tu v plnej sile. A čo nám prináša? Veľmi jednoducho povedané, čas intenzívnej prípravy na Vianoce v pravom zmysle, Vianoce, sviatky Krista, ktorý do nášho života vstúpil ako nositeľ Božieho pozvania dôsledne žiť v pravde a láske. Ako však takýto život žiť?
 
Veľmi často som počúval vetu istého vysokého cirkevného hodnostára o vykradnutom svedomí. Denno-denne sa presviedčame, že, žiaľ, má pravdu. Ľudia v tejto modernej sekularizujúcej sa spoločnosti pod silným vplyvom konzumizmu akoby naozaj strácali svedomie. Veľa by o tom mohli hovoriť predavačky, ktoré sa žalujú na množstvo krádeží; vieme, ako prekvitá korupcia vo všetkých oblastiach spoločenského, politického života, ako upadá morálka… Často ostávame bezradní a pýtame sa, čo robiť. A odpoveď je pritom veľmi jednoduchá: prebudiť svedomie, opäť ho uviesť do života. Je množstvo rozličných spôsobov, no nikdy nemožno zabudnúť alebo podceniť starostlivosť o jeho formáciu. Práve v týchto dňoch sa do rúk slovenského čitateľa dostáva dielo popredného poľského autora, publicistu a katolíckeho kňaza Edwarda Stanieka. Jeho kniha Starostlivosť o svedomie je reakciou na veľkú výzvu Božieho služobníka Jána Pavla II., ktorý vyzval celý svet, aby si uvedomil nevyhnutnosť formovať svoje svedomie.
 

V súčasnom svete, v ktorom sa stavia svedomie človeka nad Boha a nad jeho zákony, objavila sa nová heréza zbožstenia svedomia, ktorá prináša deštrukciu všetkých hodnôt, na ktorých spočívala a spočíva celá spoločnosť. Vytvára sa situačná etika, ktorá chce opanovať človeka, nech to stojí čokoľvek. Autor v úvode píše: „Svedomie je najbližšou, ale nie najvyššou normou morálky. Samo svedomie ako najnižší tribunál spravodlivosti v mene Dekalógu (Desatora) bude súdiť sám Boh. Mnohí si myslia, že budú súdení podľa svojho svedomia, pričom nedodávajú, nakoľko je ich svedomie správne formované. Ak to ich vinou tak nie je, čiže, ak nie je ich svedomie zharmonizované s Dekalógom, na prahu večnosti budú niesť zodpovednosť nielen za zlé skutky, z ktorých sa sami ospravedlňovali, ale aj za zničené svedomie alebo za nedostatok starostlivosti o jeho správnosť. …Ak sa nepodarí ubrániť svedomie pred touto nebezpečnou herézou v spoločenskom rozmere, bude potrebné urobiť to vo vlastnom srdci. Súčasný svet potrebuje svedkov správneho svedomia.”
 

Tieto slová skúseného človeka, znalca ľudskej duše, jej potrieb by mali oprávnene vzbudiť v nás túžbu po opätovnej formácii svedomia, toho, čo človeka robí človekom a odlišuje od živočíchov. Uvedomme si, že prijatie Dekalógu je jedna z možností, ako prebudiť svedomie, ako ho naplniť a opäť postaviť na piedestál, ktorý mu patrí v živote jednotlivca i spoločnosti. Istým spôsobom je táto kniha moderným Jánom na púšti, je hlasom, ktorý volá: Pripravte cestu Pánovi. Svedomie a Dekalóg - ich vzťah je neprehliadnuteľný. Buď sa pomocou Dekalógu svedomie formuje, alebo bez neho sa deformuje. Boh pomáha svedomiu človeka naštrbeného drámou hriechu, ktorý je výsledkom podceňovania Boha. Práve Boh vo svedomí alebo skrze svedomie hovorí k človeku. Svedomie je teda najbližšou morálnou normou, ktorá rozhoduje o hodnote nášho skutku. Veľmi jednoznačne zaznieva výzva, že Boží zákon treba zachovávať, a nie meniť. Na toto sa veľmi často zabúda, a predsa Ježiš Kristus prišiel jednoznačne preto, aby zákon naplnil a nie zrušil, aby zákon, ktorý dal Boh, prežiaril láskou, lebo Dekalóg je pekný iba v celku. My si ho, žiaľ, často nevieme alebo nechceme uvedomiť.
 

Preto potrebujeme „prebehnúť” Dekalógom. Prikázania ozrejmujú vzťah človek a Boha, a predovšetkým - prvé prikázanie: Ja som Pán, tvoj Boh. Uveriť Bohu je znak múdrosti človeka a základ poslušnosti jeho zákonu. Žiaľ, toto poznanie a túto múdrosť narúšajú súčasní bôžikovia, peniaze, násilie, telo, alkohol. Na základe tejto analýzy možno vyvodiť skutočnosť, že každý slúži svojmu bohu. Veľmi krátko, ale výstižne môžeme charakterizovať aj iné hriechy, ktoré človek pácha vtedy, keď má vykradnuté svedomie: svätokrádež, krádež v kostole, ničenie chrámu, zneuctenie osôb zasvätených Bohu a zneuctenie Najsvätejšej sviatosti.  
 
V druhom prikázaní: Božie meno vyslovuj s úctou dotýkame sa prikázania, ktoré vplyvom nevychovávaného, ale, žiaľ, aj formovaného svedomia veriaceho človeka, je najčastejšie porušovanou časťou Dekalógu. Ľahkovážnosť, s akou sa človek dotýka Boha a jeho mena, ako často ho zneužíva, ba priam znevažuje a ním preklína, je naozaj veľmi závažné svedectvo, ako môže svedomie spať. Uvedomujeme si vôbec dôležitosť a vážnosť slova prísaha, za ktorým sa skrýva veľmi významný čin človeka? Tretie prikázanie: Nedeľa je svätý deň. V tejto oblasti človek naozaj akoby stratil akékoľvek svedomie. Dnes katolíci aj nekatolíci nepokladajú nedeľu za deň Boha a človeka, rodiny a odpočinku. Nedeľa sa stala dňom nákupnej turistiky v „moderných chrámoch sekularizovaného človeka”, nedeľa sa stala dňom, v ktorom azda najviac zotročuje človek človeka zabúdajúc na tento zákon Dekalógu. Kde je účasť na svätej omši, kde je nedeľný odpočinok?  
 
Po týchto sondách, ktorými vstupujeme do nášho vnútra, po sondách o našom vzťahu k Bohu a vlastne k prvej tabuli Dekalógu, púšťame sa do náročnej tabule vzťahu človek - človek: Štvrté prikázanie: cti svojho otca a svoju matku, dáva súčasnej spoločnosti riadne zabrať. Zachovanie tohto zákona je požehnaním človeka, lebo je prejavom starostlivosti o naše šťastie. A dostávame sa aj k tomu, čo nazývame povinnosti detí voči rodičom, k tomu, čo bolo kedysi naozaj celkom bežné cez formované svedomie človeka. Ale je aj opačná väzba: povinnosti rodičov voči deťom. A potom ruka v ruke s tým kráča otázka starostlivosti o život, výchova, napomenutie, modlitba, dobrota a láska, pričom výslednicou má byť to, čo v dobre formovanom svedomí ako finále je spolužitie generácií.  
 
Azda najnaliehavejším problémom súčasného sveta je piate prikázanie. Žijeme v spoločnosti, ktorá akceptuje výzvu nebuď vrahom, ale je to naozaj tak? Sme proti trestu smrti, a predsa trestáme smrťou úplne nevinných, pardon, ich jedinou vinou je, že si dovolili začať jestvovať, preto je namieste výzva na obranu nenarodených, ale rovnako sem patrí aj rozšírená pliaga, ktorú voláme opilstvo. Možno práve teraz si musíme uvedomiť zodpovednosť za vlastný i za cudzí život. Preto formované svedomie odmieta samovraždu. Formované svedomie vnáša do života odpustenie. Nemožno prehliadnuť ani otázku zabiť ducha - psychický, morálny a náboženský život.  
 
Problém spoločenského života, problém správania sa časti spoločnosti celkom iste nie je v súlade so šiestym prikázaním - na obranu vernosti. Problémom svedomia mnohých je predmanželský pomer, antikoncepcia, nerozlučiteľnosť manželstva. Prekvapujúco možno sem zaradiť aj tému život v osamelosti. Problém osobného vlastníctva je téma siedmeho prikázania rovnako ako spoločné vlastníctvo. Vyvážený vzťah je základom hospodárskeho poriadku. Nebojme sa pozrieť do očí tým, ktorí hovoria: u nás všetci kradnú; kradnem, lebo mi málo platia. Do tejto oblasti patrí aj otázka úplatku. Záver takéhoto uvažovania patrí jednoznačne vyrovnaniu a napraveniu krádeže, keď ukradnutá vec vždy volá po vlastníkovi.  
 
Ôsme prikázanie nastavuje obraz života vo svetle klamstva. Napriek množstvu argumentov obhajujúcich miesto pre lož v spoločnosti je potrebné múdro hovoriť pravdu. Mať zmysel pre bratské napomenutie, ako aj pre odmietnutie návrhu na udavačstvo. Klamstvo, nactiutŕhanie, klebety, ohovárania a polopravda sa vyhýbajú tým, ktorí si uvedomili nutnosť zamilovať si pravdu.
 
Deviate prikázanie: Nepožiadaš manželku svojho blížneho nás pozýva analyzovať problém, ktorý vzniká ako dôsledok neformovaného svedomia a pomáha ozrejmovať príčiny rozbitých manželských vzťahov. Posledné v zozname Dekalógu je desiate prikázanie. Hovorí o probléme, ktorý môžeme zhrnúť do myšlienky: veľa mať a málo potrebovať.  
 
Nuž a záver celej úvahy možno zhrnúť do slov miluj Boha a rob čo chceš. Cesta k tomu, aby sme si zamilovali Dekalóg a uvádzali ho do života, je jednoduchá: je to cesta lásky. Ak niekto chce vedieť, či miluje Boha a blížneho, musí si overiť, do akej miery z presvedčenia zachováva Dekalóg. Ak mu svedomie povie všetko toto som zachovával od mladosti a túži po niečom viac, nech vie, že Kristus ho pozýva k bohatšej udalosti, keď hovorí: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným… Potom príď a nasleduj ma (Mt 19, 21).
 
Daniel Dian

• 1. Liturgický kalendár

V pondelok slávime slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, a v sobotu spomienku na sv. Luciu, pannu a mučenicu.

• 2. Rorátne omše

Počas všedných dní adventného obdobia budú ráno o 5.45 hod. rorátne sv. omše.

• 3. Návšteva pacientov

Počas celého adventného obdobia je možnosť navštíviť pacientov doma a vyslúžiť im sviatosti. Záujemcov je potrebné nahlásiť v kancelárii FÚ alebo v sakristii kostola.

• 4. Výročná farská poklona

Na dnešnú nedeľu 7. decembra 2008 pripadá v našej farnosti výročná farská poklona. Najsvätejšia Sviatosť Oltárna bude vystavená po skončení sv. omše od 13.00 hod. až do 16.30 hod. Modlitba litánií k Božskému Srdcu Ježišovmu, a eucharistické požehnanie začne už o 16.15 hod.

• 5. Prikázaný sviatok

V pondelok 8. decembra 2008 slávime prikázaný sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Sv. omše budú: 5.45, 6.30, 10.30, 16.30, 18.00 a 19.00 hod.

• 6. Pozvánka

V pondelok 8. decembra 2008 sa v kostole trinitárov na Župnom námestí uskutoční slávnosť Zasvätenia mesta Bratislavy Panne Márii. Sv. omšu o 16.30 hod., spojenú so zasvätením, bude celebrovať Mons. Stanislav Zvolenský, arcibiskup-metropolita. Podrobný program nájdete na výveske pri vchode do kostola.

• 7. Zbierka na charitu

Minulú nedeľu sa konala zbierka pre potreby katolíckej charity. Na tento účel sa v našej farnosti vyzbieralo 44 058,- Sk. Za vaše milodary: Pán Boh zaplať!

• 8. Zimné kántrové dní

Zimné kántrové dní sú na budúci týždeň v stredu, piatok a sobotu. Záväzný je len jeden deň. Obsah zimných kántrových dní: Príchod Kristovho kráľovstva do rodín; duchovná obnova rodín; pokoj a spravodlivosť vo svete.

• 9. Dobrá Novina

V sobotu 13. decembra 2008 o 17.00 hod. sa v kostole sv. Vincenta de Paul v Ružinove uskutoční sv. omša, spojená s vyslaním koledníkov Dobrej Noviny, ktorú bude celebrovať otec arcibiskup Stanislav. Spoločným obetným darom budú „POUŽITÉ POŠTOVÉ ZNÁMKY pre Pápežské misijné diela”. Poštové známky je treba priniesť nepoškodené a najlepšie aspoň s 1 cm okrajom. Od 15-ej hodiny bude v sále Vincentínum v prízemí kostola výtvarný workshop s Adamom Masavom - hosťom z Kene.

• 10. Blumentálsky ples

Po niekoľkoročnej prestávke by sme chceli obnoviť tradíciu farských - blumentálskych plesov, ktoré by boli dobrou príležitosťou na vzájomne spoznávanie sa v tak veľkej farnosti, ako je Blumentál.

Ples bude v DK Vajnorská, termín sa ešte upresní (Január). Momentálne hľadáme partnerov - snažíme sa doladiť posledné veci ohľadne sály a občerstvenia; a hľadáme sponzorov, ktorých príspevky, by nám umožnili vstupné na ples znížiť na minimálnu úroveň.

V prípade, že nám viete ponúknuť alebo sprostredkovať nejakú pomoc pri organizácii (finančnú alebo dary do tomboly), prosím, prihláste sa telefonicky alebo osobne v kancelárii farského úradu, prípadne napíšte mail na ples(zavinac)blumental.sk Viac informácii nájdete na farskej internetovej stránke www.blumental.sk. Za každú pomoc vopred ďakujeme.Organizátori plesu Béčkari pod záštitou farského úradu Blumentál.