Blumentál
Nemohol sa stať podobný trom kráľom

Nemohol sa stať podobný trom kráľom

„…padli a klaňali sa mu. A keď otvorili svoje pokladnice, dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu…“ (Mt 2, 11)

V ktorúsi novembrovú nedeľu ma počas svätej omše za účasti detí zaujal malý chlapec. Bol blízko pri oltári, sedel vedľa svojich rovesníkov a možno kamarátov. Jeho tvár vyjadrovala trochu roztržitosti, ako by chvíľami rozmýšľal, čo tu robí a čo sa to okolo neho deje. Deti okolo neho sa chvíľami bavili, chvíľami boli sústredené.
Pri pozdvihovaní a pri svätom prijímaní sa dalo veľmi ľahko spozorovať, že tento chlapček, ale ani niektoré iné deti, nemajú tušenia, čo sa na oltári robí, kto je tam prítomný a koho prijímajú veriaci z rúk kňaza. Nikto tomuto chlapcovi možno nepovedal, že sa má klaňať tej bielej Hostii, ako to má robiť, lebo v tejto Hostii je reálne prítomný Boh. Dobrotivý Boh a Pán, ktorý sa stará o všetkých, ktorý prišiel z lásky k nám na zem, ktorý požehnáva nás i naše práce, ktorý nám dáva každodenný chlieb. Preto sa tu možno tento chlapec cítil chvíľami nesvoj a roztržitý, ako keby rozmýšľal, kde je. A aj preto asi odišiel ešte pred koncom svätej omše. Prišiel nevedno odkiaľ a odišiel nevedno kam. Bol tak blízko pri Betleheme, bol tak blízko pri Ježišovi a predsa odišiel. Skutočne, nič azda nechýba kostolu, aby sa mohol nazvať Betlehemom. Veď prichádzajú doň ľudia rozličných stavov a rozličného veku, aby sa ako tí traja králi klaňali Bohu, prítomnému vo Sviatosti Oltárnej. Práve pre túto prítomnosť Boha sa ten malý palestínsky Betlehem stal predmetom a cieľom cesty troch kráľov. Tak je to aj dnes. Do kostola prichádzajú ľudia, aby vyhľadali novonarodeného Ježiša na katolíckych oltároch. A pre túto prítomnosť novonarodeného Ježiša sa i náš Blumentál stáva vznešeným Betlehemom.

Ježiš bol tak blízko ktorúsi novembrovú nedeľu pri tom chlapcovi, a predsa… Dieťa pravda prišlo do „Betlehema,“ ale nie k Ježišovi. Prišlo, ale možno nevedelo, čo sa tam deje. Neklaňalo sa, len opakovalo gestá iných a nedalo Ježišovi dary – zlato, kadidlo a myrhu, hoci by mu mohlo dať. Veď to nevinné srdce, drobné modlitby, ktoré by sa vzniesli z čistých perí dieťaťa, celý tento chlapec by mohol byť rovný darom troch kráľov. On by sa tiež iste chcel stať podobný trom kráľom, ale nemohol, lebo ho jasná hviezda nepriviedla až k poznaniu Ježiša, neodkryla mu tajomstvo, ktoré videli traja králi, lebo ho nepriviedla do kostola matkina ruka, aspoň ju nebolo vidno, lebo mu ani jeden z rodičov možno nepovedal o novonarodenom Ježiškovi, ktorý je na našich oltároch. Chlapec sa neklaňal, nestal sa podobný trom kráľom, hoci by tiež vedel priniesť kráľovské dary, tak ako to urobili kedysi mudrci z východu a tak ako to robievajú veriaci už dvetisíc rokov.

Tohto chlapca som odvtedy v kostole nevidel ani nestretol. Nemohol som sa pousilovať, aby som ho priviedol k jasličkám, aby som ho urobil podobným trom kráľom, aby sa prišiel klaňať Ježišovi. Možno niekto z veriacich z kostola ho stretol, alebo stretne. A možno aj medzi nami dospelými stretneme tých, ktorí sa svojou prázdnotou duše celkom podobajú tomuto chlapcovi, len s tým rozdielom, že chlapec je nevinný.

Počas sviatkov sa stretneme s blízkymi i cudzími. Možno s Božou pomocou sa nám podarí priviesť ich k jasličkám novonarodeného Ježiša – k oltáru. A keby bolo ťažko urobiť ich podobnými trom kráľom, ktorí sa klaňali a ponúkli Kristovi to, čo mali, spomeňme si na Ježišove slová, ktorými prisľúbil, že zostane vždy s nami: denne sa znova rodí na našich oltároch. Pripomeňme im to svojím príkladom. Prichádzajme do nášho kostola k oltáru s vierou silnou, prichádzajme sa pokloniť Ježišovi a prinesme mu dary: celé srdce, dobré a časté modlitby a skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Potom totiž každá naša námaha dostane požehnanie. Ježiš nás bude žehnať, ako zrejme žehnal aj troch kráľov v tej tichej modrastej noci v palestínskom Betleheme. A to každému z nás zo srdca želám.

Marián Bér, kaplán