Blumentál
Vianoce – sviatky pokoja a lásky

Vianoce, najkrajšie sviatky roka, opäť vstúpili do nášho života. Sú to sviatky pokoja, lásky a šťastia. V tieto dni si pripomíname, že Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Možno si ani neuvedomujeme, čo hovoríme, čo vyznávame a čo všetko táto skutočnosť vniesla do života človeka.
 
Narodenie Pána. Sviatok, ktorý je nerozlučne spätý s tou, prostredníctvom ktorej prišlo Slovo na svet. Preto majú Vianoce výrazne mariánsky podtón. Cirkev do okruhu slávení počas dejín spásy po stáročia vkladala dni, v ktorých si pripomínala jedinečnú a nezastupiteľnú úlohu Ježišovej Matky. Robí tak aj vo vianočnom období, kde zaradila sviatky Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa, slávnosť Bohorodičky Panny Márie i slávnosť Zjavenia Pána. Vychádza pritom zo skutočnosti, že v dejinných udalostiach vtelenia Božieho slova stojí Mária, jednoduché dievča z Nazareta ako služobnica Pána, cez ktorú Boh nielen zjavuje seba samého ľudstvu, ale ako zvláštnu spolupracovníčku na diele spásy ju do neho priamo zapája. Cirkev úlohu Márie v dejinách spásy vysoko vyzdvihuje a vždy jasne deklarovala svoj postoj k nej a zaujímala vždy isté obranné stanovisko voči tým, ktorí spochybňovali jej poslanie. Mária je vzorom uctievania Boha pre celú Cirkev, ale zrejme je aj učiteľkou nábožnosti pre jednotlivých kresťanov. Veriaci začali na ňu včas hľadieť, aby podobne ako ona urobili zo svojho života službu Bohu a zo svojej služby životný záväzok (Cultus Marialis, čl. 21).
 
Cirkev vždy predkladala Pannu Máriu veriacim, aby ju nasledovali, vôbec nie pre jej spôsob života a tobôž nie pre spoločensko-kultúrne podmienky, v ktorých plynul jej život a ktoré sú dnes už takmer všade prekonané, ale preto, že ona vo svojich konkrétnych životných podmienkach úplne a zodpovedne prijala Božiu vôľu; preto, že prijala jeho slová a plnila ich; preto, že sa vo svojej činnosti dala viesť láskou a duchom služby; slovom preto, že ona bola prvou a najdokonalejšou Kristovou učeníčkou: to má všeobecnú a trvalú platnosť vzoru (Cultus Marialis, čl. 35).
 
Vráťme sa však Vianociam. Začali sme tým, že Vianoce, najkrajšie sviatky roka, opäť vstúpili do nášho života, že sú to sviatky pokoja, lásky a šťastia. A pridávame, že len na prvý pohľad.
 
A prečo len na prvý pohľad? Lebo… Ľudia si zvyčajne počas Vianoc vinšujú všetko najlepšie, požehnané, milostiplné, pokojné sviatky. Je to dobré a svedčí to o vzťahu človeka k človeku. Na prvý pohľad je naozaj všetko v poriadku a je to krásne. Želanie smeruje od nás k tomu, koho milujeme, no vianočné želania neposielame tým, s ktorými sme „na vojnovej ceste“. A tak sa zdá, že práve tu a teraz sme Vianoce nepochopili naplno. Ježiš, ktorého narodenie oslavujeme, prišiel ako sám hovorí, pre všetkých. Ježiš je ten, ktorý povedal, že Otec miluje všetkých. Všetci sme jeho stvorenia. Ako je teda možné, že na Vianoce, a potom ani v deň umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána nie sme schopní definitívne vyriešiť svoje problematické vzťahy? Ako to, že ich nedokážeme vyriešiť ani v dare Veľkej noci, ani v dare Ježiša Krista vo sviatosti zmierenia? Možno to vychádza aj zo skutočnosti, že si málo uvedomujeme, koho príchod vlastne na Vianoce oslavujeme. Oslavujeme príchod Ježiša Krista, a predsa na neho celkom zabúdame. Na narodeniny blahoželáme obyčajne oslávencovi, teda tomu, kto ich má. Poviete si, že je to logické. Prečo potom logicky neblahoželáme Kristovi, ale sebe? Aká je tu logika? Odpoveď je jednoznačná. Kristovi niet k čomu blahoželať, lebo on pre nás a pre našu spásu zostúpil z nebies, teda sa ponížil, a bol poslušný až na smrť. A k tomu sa neblahoželá. Naopak, cez jeho uponíženie v narodení, cez jeho smrť a zmŕtvychvstanie sme my boli opäť povýšení, a tak je namieste, aby sme si navzájom blahoželali. Tu niekde je odpoveď, logická odpoveď na otázku, prečo neblahoželáme Kristovi, ale sebe. Len potrebujeme ešte jedno. Potrebujeme pochopiť slovo Krista: moje prikázanie je, aby ste sa milovali navzájom ako som miloval ja vás. Potom budeme môcť zaželať milostiplné Vianočné sviatky nielen našim blízkym a priateľom, ale dokážeme zakopať aj naše „vojnové sekery“ a želať požehnané sviatky všetkým ľuďom. Potom budeme opravdivými kresťanmi. Nie je to ľahká úloha, ale je veľmi potrebná. A to je zároveň aj moje novoročné želanie vám, drahí moji bratia a sestry, medzi ktorými som nielen pri oltári ako kňaz, ale aj ako jeden z vás, ktorí sme odkázaní jeden na druhého vo vzájomnej všetko objímajúcej láske. Nedávajme si iné predsavzatia do nového roka, iba jedno – naučiť sa konečne byť opravdivým kresťanom – teda milujúcim človekom bez výhrad a bez podmienok. Vzorom nám môže byť Ježišova Matka. Zo srdca vás k tomu
žehná a spolu s Vami sa modlí
Daniel Dian