Archív časopisu Blumentál Marec, 2009

Na aktuálnu tému

1.3.2009 redakcia časopisu

Na piatu nedeľu v Cezročnom období pri svätej omši, ktorú vysielal Slovenský rozhlas, sa

vdp. Jozef Kováčik, hovorca konferencie biskupov Slovenska, dotkol otázok, ktoré boli opäť raz zaujímavým „sústom” pre naše masmédiá. Ide o otázky, priamo sa dotýkajúce Cirkvi, a hoci nie bezprostredne našej miestnej blumentálskej, nemožno o nich mlčať ani na stránkach nášho Blumentálu. O to viac, že reakcie ešte stále prichádzajú aj z masmédií okolitých štátov a metú veriacich. Požiadali sme preto vdp. Kováčika, aby sme podstatnú a veľmi aktuálnu časť jeho kázne mohli publikovať na stránkach nášho časopisu.

Pred niekoľkými dňami rozvírilo verejnú mienku vo svete aj u nás na Slovensku to, čo by som nazval jednoduchým slovným spojením „udalosť odpustenia”. Benedikt XVI., vychádzajúc zo svojej právomoci, sa rozhodol stiahnuť exkomunikáciu voči štyrom biskupom schizmatického spoločenstva sv. Pia X. Boli totiž vysvätení bez súhlasu pápeža, teda protiprávne. Automaticky sa tak vyčlenili zo spoločenstva Katolíckej cirkvi. V decembri po predchádzajúcich ústretových krokoch Svätého Otca, ktorý tomuto spoločenstvu vytvoril všetky podmienky na zmierenie s Cirkvou, podali žiadosť o stiahnutie exkomunikácie. Tento jav priniesol niekoľko zaujímavých reakcií. Tá okamžitá prišla zo strany niektorých židovských starších bratov. Bez dostatočných informácií reagovali na ňu okamžite, roztrpčene a podľa nich kompetentne. A, žiaľ, aj u nás na Slovensku. Stačilo si však otvoriť zopár kníh alebo internetovú stránku, stačilo získať zopár informácií a mnohí by reagovali možno inak. Hovorím „možno”, pretože v mnohých reakciách to bol zámer. A tam, kde je zámer ublížiť, ťažko hovoriť o tom, že je tu úcta k pravde. Celá kauza mi veľmi silno pripomínala očierňovanie pápeža Pia XII. a neslávnu divadelnú hru Zástupca. Tá bola začiatkom toho, čo dnes takmer každý berie ako skutočnosť. Dnes, keď sa povie Pius XII., každý automaticky povie: To je ten, čo nepomáhal Židom. Ale koľkí z nás si overia fakty, koľkí z nás sa naozaj pozrú do historických análov a koľkí z nás si uvedomia, že to všetko je jedna celosvetová fikcia, ktorá začala hlúpou divadelnou hrou a bola nesená a vnesená do dejín. Poďme však ku konkrétnym skutočnostiam.

Exkomunikácia sa dotýka spoločenstva s Cirkvou. Dotýka sa v prvom rade otázok viery a skutkov z nich vyplývajúcich. Nie politických alebo historických názorov. Kódex kánonického práva hovorí, že takýto trest je potrebné ukladať s čo najväčšou umiernenosťou a len za najzávažnejšie delikty. Okrem vedomého znesvätenia Eucharistie či prezradenia spovedného tajomstva k nim napríklad patrí aj skutok vysviacky biskupov bez pápežovho súhlasu a mandátu. To znamená, že každý biskup, ktorý by sa rozhodol vysvätiť iných kňazov na biskupov a nemá na to pápežov súhlas a mandát, automaticky, odborne sa to nazýva latae sententiae, spadá pod exkomunikáciu. A každý, kto sa nechá vedome takto vysvätiť, automaticky spadá pod exkomunikáciu.

Čo je exkomunikácia a aké má dôsledky? Exkomunikovanému sa zakazuje mať akúkoľvek účasť služby na slávení eucharistickej obety alebo na akýchkoľvek iných obradoch kultu, sláviť sviatosti alebo sväteniny a prijímať sviatosti, zastávať akékoľvek cirkevné úrady, vykonávať služby alebo úlohy či robiť úkony riadenia. Teda biskup, ktorý bez pápežského mandátu konsekruje niekoho za biskupa, a rovnako ten, kto od neho konsekráciu prijíma, upadajú do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného rezervovaného Apoštolskej stolici. Toto všetko sú informácie verejne dostupné hocikde na internete. Ten, kto sa zaoberá informáciami, ich bez problémov nájde. Je potom zaujímavé položiť si otázku, prečo novinári dostupné informácie nevyužili. Bránila im v tom povrchnosť? Stres? Istota v tom, že čo napíše jedna známa agentúra, bude a je určite pravdivé a že informácia je úplná? Je to pohodlnosť novinárov aj u nás na Slovensku?

Výroky jedného z biskupov o holokauste jednoznačne odsúdil tak pápež, ako aj samé spoločenstvo. Selektivita v nadpráci niektorých médií s konkrétnym cieľom však urobila opätovne svoje. Ak by sme chceli byť veľmi úprimní, výroky niektorých militantných rabínov na adresu kresťanov nie sú ani zďaleka písané slovníkom šírenia pokoja a vzájomného porozumenia. Napriek tomu sa celosvetová tlač nezamýšľa nad komplotom proti kresťanom. Teda ak povieme „a”, je potrebné povedať aj „b”. A to opäť chýbalo. Pritom však stačilo tak málo: Skôr ako zareagujem bez dostatku informácií, počkať a informácie si zadovážiť, samozrejme v prípade, že sa chcem úprimne usilovať o pokoj a zblíženie. Inak totiž podobné kroky svedčia o pravom opaku. Zaujímavý názor na túto udalosť som našiel aj na blogu pražského kardinála Vlka, ktorý vysvetľuje, že samo stiahnutie exkomunikácie neznamená úplnú jednotu s Cirkvou. Ide len o vytvorenie podmienok, ktoré to umožňujú. Toto schizmatické hnutie totiž vôbec neprijíma závery Druhého vatikánskeho koncilu, neuznáva pontifikát pápeža Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I., Jána Pavla II. ani Benedikta XVI. Teda tu nemôže byť ani reči o nejakom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Teraz je potrebné, aby títo biskupi, ktorým pápež vytvoril podmienky na zjednotenie, urobili svoje kroky. Pápež to urobil. Preto je namieste aj kardinálova posledná veta: „V prvotnej Cirkvi bolo schizmatikom, ktorí sa vrátili späť do Cirkvi, uložené verejné pokánie. V prípade lefebvristov som pokánie za škody, ktoré Cirkvi spôsobili, nepočul.”

Ako vidieť, povrchnosť pri informovaní médiami dokáže neraz skresliť realitu. Práve preto je potrebné, aby sme aj pri informovaní zatiahli na hlbinu, aby sme nechodili po povrchu, nevynímajúc kňazov, ktorí si kroky Benedikta XVI. vysvetľujú po svojom, ako návrat pred koncil a ako snahu o zmenu aj v postoji k schizmatickým skupinám. Otvoriť cestu milosrdenstva vytvorením všetkých podmienok na zjednotenie, ešte neznamená, že to robí aj druhá strana. A mylná interpretácia takýchto skutkov môže byť príčinou vyplavenia vlastných problémov. Hoci aj s Duchom, ktorý vanul a usmerňoval koncilových otcov, ako opätovne potvrdil Benedikt XVI. Dôležité je, hovoriť o týchto veciach, pretože sme boli jednostranne celý týždeň „cepovaní” jednou informáciou. A denne. Bola to informácia, ktorá nevznikla náhodou a nie náhodou ju médiá denne ťahali. Médiá veľmi dobre vedia, a vie to aj ten, kto má o to záujem, že aby informácia prenikla do verejnej mienky, treba ju neustále opakovať. Ak to robia minimálne tri dni, verejná mienka začne byť silno infikovaná. A tak sme celý týždeň, deň čo deň boli bičovaní jedinou informáciou. Na prvý pohľad nepodstatnou, na druhej strane však veľmi podstatnou. Svätý Otec sa chystá do Svätej zeme. Mnohým táto cesta nevyhovuje, mnohí si uvedomujú, že s ním budú televízne štáby, médiá celého sveta a že svet môže vo Svätej zemi vidieť aj to, čo za bežných okolností nevidí. Práve preto je pre mnohých dôležité, aby Svätý Otec do Svätej zeme necestoval. Skúsme si to spojiť, tajnička sa veľmi ľahko vypĺňa.

Jozef Kováčik

Pridané do rubriky články

Obraz zomierajúceho Krista

1.3.2009 Xénia Duchoňová

Staršia pani, ktorú poznám ako obetavú pomocníčku trpiacim v Paríži, mi darovala niekoľko

fotografií známeho fotografa M. Vaissiera, obyvateľa Toulous. Sú to reprodukcie maľby s rozmermi 14,5 x 20,5 cm zobrazujúce tvár ukrižovaného Krista. K fotografiám sú pripojené dejiny originálu a opis udalostí súvisiacich s kópiami, ktoré vyhotovil Veissier. Takto uvádza článok Plačúca tvár Krista P. Andrzej Trojanowski TCr v časopise Milujte sa (č. 9). Pohľad na ubolenú Ježišovu tvár môže byť pre nás dobrým motívom na meditáciu v pôstnom období.

Celý príbeh sa začal 19. marca 1983 na slávnosť sv. Jozefa. V ten deň obyvateľka Marseillu Syssel Cymerová počas hustého lejaku stála neďaleko svojho domu oproti soche Panny Márie v kamennom výklenku. Jej pozornosť upútal papier v kaluži uprostred ulice. Žena s údivom zistila, že na papieri je kresba trpiaceho Krista. Jej údiv sa ešte zväčšil, keď zistila, že obrázok je celkom suchý a nepoškodený, kým jeho druhá strana je zablatená a sú na nej stopy pneumatík a topánok. O náleze povedala známemu kňazovi, ktorý si u fotografistu Veissiera objednal reprodukciu. Ten si urobil kópiu aj pre seba a odložil si ju medzi ostatné kópie. Na celú vec zabudol. Našiel ju takmer po ôsmich rokoch; vtedy urobil dve ďalšie kópie a daroval ich dvom ľuďom: spomínanému kňazovi a svojmu známemu Paulovi Soosovi, keď si u neho objednal kópiu ikony Panny Márie. Kňaz prekvapený upozornil Veissiera, že práve on si u neho objednal fotografiu obrazu.

Toľko z úvodu citovaného článku. Hneď na začiatku upozorňujeme našich čitateľov, že nevieme, či o udalostiach, ktoré autor opisuje, ďalej Cirkev rozhodla a či ich uznala za hodnoverné. Napriek tomu sme sa rozhodli uverejniť fotografiu obrazu a čosi o ňom, pretože to, ako si Ježišovu ubolenú tvár uctievajú veriaci v oblasti, v ktorej sa obraz nachádza, je v súlade s tým, ako by sa kresťan mal usilovať o prehĺbenie svojho duchovného života a nehľadať v podobných udalostiach senzácie, ale skôr to, čo mu má vec povedať. V tomto duchu pohľad na trpiaceho Krista každému jednému z nás môže povedať veľa o Kristovej vykupiteľskej obete.

Podrobnosti o „ceste obrazu nebudeme uvádzať, spomenieme iba to, že podľa autora článku pátra Trojanowského sa dňa 6. decembra 1991 v očiach Pána objavili krvavo zafarbené slzy, ktoré vydávali príjemnú vôňu. Pod vplyvom tejto udalosti sa fotografista Veissier rozhodol vyhľadať autorku obrazu a od Syssel Cymerovej si vyžiadal jej originál. Na ňom našiel podpis Ettiennette Gilles a zistil, že jeho autorka zomrela pred niekoľkými desiatkami rokov, a že predlohou na namaľovanie obrazu bola pravdepodobne drevená socha Ukrižovaného z Limpias v Španielsku, dielo Pedra a de Mena, umelca zo 17. storočia. Miestni obyvatelia ju nazývajú zomierajúci Najsvätejší Kristus.

Druhýkrát sa v prítomnosti modliacich ľudí mali 2. februára 1994 na obraze objaviť početné pramienky krvi vytekajúce spod tŕňovej koruny.

Autor článku opäť zdôrazňuje, že každý by mal hľadať odpoveď na túto udalosť vo svojom srdci. Reakcie sú rozličné, no čoraz viac ľudí vidí v obraze výzvu na prehĺbenie duchovného života, na modlitby a prijímanie sviatostí. V pohľade na obraz vnímajú rovnaké posolstvo, aké plynie z pohľadu na kríž. Sú presvedčení o jeho dôležitom posolstve pre súčasného človeka často vzdialeného od Boha a od pravdy o sebe, necitlivého na Božiu lásku, ľahostajného k časným alebo večným dôsledkom svojich hriechov. Ľudia, ktorí si tento obraz Krista uctievajú, vidia v ňom dôkaz lásky a starostlivosti Pána Ježiša o osud celého ľudstva stojaceho na pokraji katastrofy, ktorú si ľudstvo spôsobuje samo vďaka „pokroku”, za cenu vylúčenia Boha zo života, za cenu spreneverenia sa pravde, prirodzenosti a dôstojnosti človeka, ktorý akceptuje rozličné úchylky, ničenie nenarodených, eutanáziu, terorizmus, vojny…

V Kristovom krvácajúcom a slziacom obraze ľudia uctievajúci si tento obraz vidia znamenie utrpenia Boha v jeho bezhraničnej láske k človeku, ktorá sa nielen vydala na ukrižovanie, ale ľudia ňou stále pohŕdajú a odmietajú ju. Tá láska, keď je ustavične odmietaná, ponižovaná a hanená, prejavuje sa slzami a krvou. Takto k nám hovorí Ježiš bez toho, aby narúšal niekoho slobodu, bez toho, aby niekoho nútil obrátiť sa.

A aké posolstvo si máme z opisovanej udalosti vybrať my? Sme slobodní a Cirkev nikomu nepredpisuje veriť takýmto svedectvám a zároveň nás upozorňuje, že slobodná vôľa človeka znamená aj zodpovednosť. Nie zodpovednosť za to, či takýmto udalostiam uveríme, ale zodpovednosť za spásu svoju aj iných, na ktorých, či si to uvedomujem alebo nie, majú morálne rozhodnutia každého jednotlivca reálny vplyv: dobrý alebo zlý. Nemožno poprieť, že všetci, ktorí na Kristovu lásku odpovedajú pokáním a obrátením, prispievajú k záchrane ľudstva. Navonok neviditeľní, skromní a tichí, často aj vysmievaní sú ozajstným požehnaním pre svet. Nespoliehajú sa na svoje zásluhy, ale na moc Kristovho kríža.

Kristova tvár na tomto obraze preniká do srdca človeka svojou vznešenou krásou a dôstojnosťou, no najviac hĺbkou utrpenia a pokojom, ktorý z nej vyžaruje, už opísaná udalosť sa stala alebo nie. Hovorí človeku bez slov. Tŕňová koruna, krv a slzy hovoria o obrovskej nespravodlivosti, o zlobe hriechu, o nedôvere človeka voči Bohu, o odmietaní jeho prikázaní…, no predovšetkým o Božej láske.

Z v úvode citovaného článku vybrala X.D.

Pridané do rubriky články

Naša farská univerzita

1.3.2009 Daniel Dian

Do nášho života už veľmi intenzívne vstupuje pôstne obdobie. Pretože je chápané nesprávne,
iba akosi zredukované na sebazápor, zastavme sa hlbšie pri význame pôstu a prežívania

pôstneho obdobia.

V Cirkvi je toto obdobie predovšetkým obdobím prežívania tajomstva zmierenia v dejinách spásy. Je veľmi dôležité chápať tento čas ako milosrdné rozhodnutie Boha Otca o udelení milosti človeku. Náš nebeský Otec prejavil svoje milosrdenstvo tým, že v Kristovi zmieril so sebou svet a jeho krvou vyliatou na kríži vrátil pokoj všetkému, čo je na zemi i v nebi. Boží Syn sa stal človekom a prebýval medzi ľuďmi, aby ich vyslobodil z otroctva hriechu a povolal z tmy do svojho obdivuhodného svetla. A preto svoju úlohu na zemi začal ohlasovaním pokánia: „Kajajte sa a verte Evanjeliu” (Mk 1, 15). Do toho zaznieva naliehavá výzva prorokov kajať sa, ktorá často pripravovala ľudské srdcia na príchod Božieho kráľovstva hlasom Jána Krstiteľa, ktorý prišiel hlásať krst pokánia na odpustenie hriechov (Mk 1, 4). A tak sa toto obdobie pôstu istým spôsobom stáva obdobím oživenia a zintenzívnenia výzvy v Ježišových slovách a skutkoch. Ježiš však nielenže vyzýval ľudí na pokánie, aby zanechali hriechy a celým srdcom sa obrátili k Pánovi, ale sa aj ujal hriešnikov a zmieril ich s Otcom. Okrem toho uzdravoval chorých na dôkaz toho, že má moc odpúšťať hriechy. Napokon umrel za naše hriechy a na naše ospravedlnenie vstal z mŕtvych. A preto v tú noc, keď bol zradený a keď sa začalo jeho spásonosné utrpenie, ustanovil obetu Novej zmluvy, obetu svojej krvi na odpustenie hriechov. Nakoniec Kristus udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy. Po svojom

zmŕtvychvstaní poslal apoštolom Ducha Svätého, aby mali moc hriechy odpustiť alebo zadržať, a aby v jeho mene mohli ohlasovať všetkým národom pokánie a odpustenie hriechov. Peter poslúchol príkaz Pána, ktorý mu povedal: Tebe dám kľúče od nebeského Kráľovstva a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi (Mt 16, 19), a na Turíce kázal o krste, ktorým sa odpúšťajú hriechy: Kajajte sa… a každý z vás nech sa dá pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista na odpustenie hriechov (Sk 2, 38). A túto moc Cirkev neprestajne uplatňuje a nikdy sa nevzdala úlohy volať ľudí, aby sa obrátili, a vysluhovaním pokánia im ukazovať Kristovo víťazstvo nad hriechom. Odpustenie hriechov Cirkev uskutočňuje vo sviatostiach krstu a pokánia. Toto víťazstvo nad hriechom - odpustenie - prvý raz zažiari v krste. V ňom je spolu s Kristom ukrižovaný starý človek a ničí sa hriešne telo, aby sme už viac neboli otrokmi hriechu, ale aby sme spolu s Kristom povstali a žili pre Boha. Preto Cirkev vyznáva svoju vieru v jeden krst na odpustenie hriechov. Ďalšou a najužívanejšou formou je odpustenie hriechov a zmierenie vo sviatosti pokánia. Náš Spasiteľ Ježiš Kristus ustanovil vo svojej Cirkvi sviatosť pokánia vtedy, keď dal apoštolom a ich nástupcom moc odpúšťať hriechy, aby si veriaci, ktorí po krstnom kúpeli upadnú do hriechov, obnovili milosť a zmierili sa s Bohom. Tak Cirkev vlastní vodu i slzy; vodu krstu a slzy pokánia. Zvláštnym a osobitným spôsobom sa odpustenie hriechov a zmierenie deje v Eucharistii.

V obete svätej omše sa sprítomňuje Kristovo umučenie, pričom telo obetované za nás a krv vyliatu na odpustenie hriechov Cirkev znova obetuje Bohu za spásu celého sveta. V Eucharistii je totiž Kristus prítomný a obetuje sa ako Obeta nášho zmierenia, a aby nás združil v jedno Duch Svätý. A tak zvlášť v pôstnom období Cirkev koná pokánie vo živote a v liturgii. Cirkev to vyjadruje svojím životom a liturgiou, keď veriaci uznávajú, že sú hriešni, a vrúcne prosia Boha i bratov o odpustenie, ako je to pri kajúcich pobožnostiach, pri hlásaní Božieho slova, pri modlitbe a pri kajúcich častiach eucharistickej slávnosti. Osobitne koná Cirkev pokánie pri sviatosti pokánia. V tejto sviatosti veriaci získavajú od milosrdného Boha odpustenie urážok, ktorými sa previnili proti nemu, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorej ublížili hriechmi, a ktorá láskou, príkladom a modlitbami napomáha ich obrátenie. Veľmi jednoznačne môžeme povedať, že ide o zmierenie s Bohom a s Cirkvou; o zmierenie s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, pretože hriech uráža Boha a prerušuje priateľstvo s ním. Pokánie v konečnom dôsledku smeruje k tomu, aby sme si zamilovali Boha a celkom sa mu zverili. Teda hriešnik, ktorý sa z milosti zľutujúceho sa Boha dáva na pokánie, vracia sa k Otcovi, ktorý si nás prv zamiloval (1Jn 4, 19), vracia sa ku Kristovi, ktorý seba samého obetoval za nás, a aj k Duchu Svätému, ktorý zostúpil na nás s hojnými darmi. Následne ide o zmierenie s bratmi lebo podľa tajomného a láskavého riadenia, ľudia sú navzájom spojení nadprirodzenými vzťahmi, takže hriech jedného človeka škodí aj ostatným, priam tak, ako svätosť jedného prináša dobrodenie ostatným. Preto pokánie vždy nesie so sebou aj zmierenie s bratmi, ktorým hriech len a len škodí. V konečnom dôsledku ide aj o uvedomenie si skutočnosti, že jestvuje aj spoločná vina - spoločné pokánie, lebo ľudia často páchajú neprávosť aj spoločne. Takisto si teda navzájom pomáhajú, keď robia pokánie, aby Kristovou milosťou oslobodení od hriechu spolupracovali so všetkými ľuďmi dobrej vôle na uskutočňovaní spravodlivosti a pokoja vo svete.

A tak si vo svetle napísaného možno uvedomujeme, že pôst nie je vonkoncom len odiétnej hladovke”, zamračenej tvári, ale je o niečom úplne inom. O očistení mysle, úprimnom obrátení a radostnom návrate k Otcovi.

Pripravil Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Poznáme svoje náboženstvo?

1.3.2009 Xénia Duchoňová

Nedávno som bola svedkom rozhovoru o rozdieloch medzi jednotlivými monoteistickými

náboženstvami, kresťanskými i nekresťanskými, o jednote i rozdieloch, o ekumenizme i medzináboženskom dialógu. Vtedy tam zaznela veta: Prečo to napätie medzi kresťanmi a moslimami, veď moslimovia vyznávajú toho istého Boha ako kresťania. Článok uverejnený v šiestom tohtoročnom čísle Světla: Problémom nie sú moslimovia, ale islam. Z článku sme vybrali myšlienky, ktoré by mohli dať aspoň čiastočnú odpoveď na otázku rozdielov medzi kresťanstvom a islamom.

Nedostatkom mnohých Európanov je, píše autor citovaného článku Jozef Hergert CM, že nepoznajú poriadne ani kresťanskú náuku, ani učenie islamu. Preto mnohí v súčasnom sekularizovanom prostredí pokladajú obidve náboženstvá za podobné. Hovoria: obidve sú monoteistické, obidve poznajú Krista, všetci veríme v jedného Boha, a pretože Boh je len jeden, kresťanský aj islamský sú totožní. Toto však je viac ako primitívna predstava.

Pravda je celkom iná: Kresťanstvo a islam sú od základu odlišné náboženstvá. Obidve sa pokladajú za Bohom poverené hlásať ľuďom určité pravdy. Preto obidve tieto náboženstvá majú misijný charakter. Obidve sú postavené na zjavení a chcú byť posolstvami spásy. Veriť im alebo neveriť, neznamená len prijať alebo odmietnuť náboženské presvedčenie, je to prejav poslušnosti či neposlušnosti voči Božej vôli.

Pre islam je Alah jediný, hovorí za závojom, a neodhaľuje tajomstvo svojho života… ostáva nekonečne transcendentný. Vzťah medzi Alahom a človekom, medzi stvoriteľom a tvorom je ako vzťah medzi pánom a otrokom. Aj proroci (Abrahám, Isa, Mohamed) sú označovaní ako Alahovi otroci. Poslaním človeka je poddanstvo - to napokon vyjadruje aj význam slova islam.

Kresťanské náboženstvo podobne ako islam vychádza z viery v jedného Boha, ale tento Boh je nielen všemohúci, ale je aj naším otcom. Vzťah otec - dieťa je pre kresťana vzhľadom na Boha podstatný, kým pre moslima je nemysliteľný a dokonca je urážkou Boha.

A ešte jeden dôležitý pohľad: otázka dôstojnosti a slobody človeka. Oboje sa odvodzuje z obrazu Boha. Podľa kresťanskej náuky je však človek stvorený na Boží obraz. Dôstojnosť mu dal sám Boh, a je nedotknuteľná. Platí to o každom človeku: či je kresťan, alebo nie, či je muž alebo žena, príslušník národa alebo prisťahovalec, vzorný občan alebo zločinec.

Pre moslima je Boží obraz v človeku neprijateľný a Alahovi sa nikto nesmie podobať. Pre nich je to hriech, dokonca jeden z najťažších.

Pre kresťana je jasné, že muž a žena majú rovnakú dôstojnosť, v islame je muž vyšší tvor, žena je o stupeň nižšie.

Názor islamu, že človeka síce stvoril Boh, ale nie na svoj obraz, vychádza z toho, že človek nie je slobodný, ale podrobený, má vážne dôsledky: s počtom 1,3 mld. členov je islam po kresťanstve druhým najväčším náboženstvom „vďaka” najrýchlejšie rastúcemu počtu členov. Nijaký vyznávač islamu nepozná ozajstného Krista. Pozná proroka Isu, to však nie je Ježiš Kristus. Moslimovia o ňom nevedia, že je Vykupiteľ a Spasiteľ, nepoznajú ani jeho život, ani jeho posolstvo. To, čo moslimovia vedia o Ježišovi, vychádza celkom z učenia Koránu, teda to, čo sa o ňom učia v mešitách, to, čo o ňom hovorí rodina, susedia, médiá, ale naraz aj to, ako ho svojím životom predstavujú kresťania.

V islamských krajinách kresťania žijú ako menšiny a vo veľkom strachu. Varujú sa moslimom predstaviť svoju vieru, sú pokorovaní a vo väčšine krajín dodnes prenasledovaní fundamentalistickými skupinami. Preto žijú v tichosti a pokiaľ možno tak, aby boli čo najnenápadnejší. Ich srdcia sú pred vyznávačmi islamu prevažne zatvorené. Nechcú mať problémy, ale pokiaľ možno, chcú len pokoj. Po všetkom, čo v Oriente vytrpeli, je ich postoj pochopiteľný. Správny však nie je, lebo práve preto moslimovia kresťanstvo nepoznajú. A čo spoznávajú, keď prídu do „kresťanských krajín Európy?

Pre moslimov je islam všetkým. Keď moslim príde do Európy, všetko, čo tu vidí, je pre neho kresťanstvo: nahotiny na plagátoch, holé „pupky” žien… Pre moslimov je to šokujúce. Potrebujú preto veľmi dlhý čas, aby rozpoznali to, za čo západná kultúra vďačí kresťanstvu, že to, čo vidia na ulici, nemožno s kresťanstvom stotožňovať. Až keď moslim naozaj spozná, že skutoční kresťania sa s takýmito výstrelkami nestotožňujú, že žijú celkom inak, začne sa zaujímať o kresťanstvo a o evanjelium. A keď náhodou začne evanjelium čítať, Ježiš moslimov celkom fascinuje. Je nádherné, keď možno takýchto ľudí učiť. Mnohí sú na ceste hľadania, a my všetci sme povolaní, aby sme im svojím životom ohlasovali Krista. Podľa: Josef Hergert CM Vision 2000 - 5/2009 Světlo 6/2009

pripravila X.D.

Pridané do rubriky články

Oči videli, srdce plakalo

1.3.2009 Daniel Dian

Solidarita
Milí blumentálci, pri mojej nedávnej pracovnej ceste do Nairobi v Keni, ako som napísal v úvodníku, moje oči videli, srdce plakalo a rozum volal: Ľudia, kde ste so srdcom otvoreným pre biedu iných… No mal som možnosť vidieť aj solidárnych ľudí: lekárku ktorá opustila peknú ambulanciu na východe Slovenska a ordinuje v stiesnených podmienkach nemocnice s honosným názvom klinika; mladého lekára tesne po skončení školy, ktorý namiesto hľadania „teplého fleku” odišiel na niekoľko mesiacov na lekársku misiu, kde ordinuje síce v najmodernejšej budove postavenej pre potreby zdravotníctva, ale denne ide do nej asi 35 km po cestách, o ktorých môžeme povedať, že sa nevyrovnajú ani našim poľným cestám. Tie naše sú na Kenské pomery luxusné.

Stretol som mladého človeka Bensona, ktorý vedie útulok pre deti pozbierané z ulice. Človeka, ktorý ako chlapec sám bol sedem rokov na ulici a teraz získal titul magistra - mal som možnosť byť členom komisie, pred ktorou skladal magisterské skúšky a úspešne obhájil prácu. Človeka, ktorý vďaka solidarite iného človeka sa pozviechal a sám pomáha jemu podobným spred rokov: deťom vo veku 8 - 14 rokov. Dal im svoju dušu a oni ju prijímajú. Videl som, ako spolu s nimi nad pahrebou piekol aj pre nás chapati - placky z múky a vody; videl som ako sa spolu hrali, ako spolu spievali, ako spolu žijú. Videl som ako im pomáha, pripravuje ich na prijatie do školy.

Videl som solidaritu človeka, podal som si s ňou ruku. A volám vás všetkých, ktorí čítate toto zamyslenie - podajme si ruku v solidarite spolupatričnosti a lásky.

Vzťahy a hodnoty

Neodmysliteľnou súčasťou cesty kohokoľvek do Kene je návšteva Safari parku. Aj ja som bol v tomto parku, síce iba na niekoľko okamihov, ale bol to zážitok plný dojmov, ktorý ma priviedol k zamysleniu, a to veľmi často rezonuje mojou mysľou.

Človek venuje veľa pozornosti ríši zvierat. Aj Keňa venuje veľkú pozornosť ochrane fauny a flóry. Je to úžasné, no na druhej strane štát nemá nijaké projekty na ochranu a záchranu človeka. Jestvujú iba rozličné humanitárne organizácie vykonávajúce charitatívnu prácu. No nič to nemení na skutočnosti, že sociálna otázka v tejto krajine je veľmi ťažká. Keňa nemá nerastné suroviny, pomocou ktorých by mohla budovať národné hospodárstvo. Navyše má problémy so vzťahmi medzi jednotlivými kmeňmi huckanými proti sebe tak, že to často vedie k sporom a lokálnym vojnám. Ich následkom je nestabilita, a tým obmedzenie najsilnejšieho priemyselného odvetvia - turistického ruchu.

A tak aj prostriedky vložené na rozvoj Safari parkov sa strácajú a človek sa pýta: kto je viac - človek alebo zviera? Možno si ani neuvedomujeme, akú hodnotu má život. U nás vynakladáme nemalé finančné prostriedky na domácich miláčikov a neuvedomujeme si, že často v podmienkach afrického sveta by z nich žil človek niekoľko mesiacov ba aj rokov. Je iné pestovať Safari, lebo ono nielen že chráni zvieratá, ale poskytuje aj príležitosť práce a prináša zisky pre štát a aspoň čiastočné zmiernenie biedy domáceho obyvateľstva, a je iné mať nezriadené vzťahy k psom a mačkám v našich domácnostiach.

Ozaj, ako je to s tými vzťahmi? Nie je pôstne obdobie aj pod vplyvom predchádzajúcich myšlienok dôvodom na ich zmenu? A možno triezvejšie myslenie a konanie môže pomáhať zachrániť nejeden najcennejší ľudský život hoci v nám veľmi vzdialenej Afrike.

Vzťahy a hodnoty

Pôst a solidarita nás tak privádzajú k určitým konkrétnym záverom práve v pôstnom období. Pri ceste do Afriky som sa zamyslel nad tým, aké je to úžasné, ak si človek uvedomí existenciu iného. V domčeku, kde som mal svoj dočasný domov, stretol som krásnych mladých ľudí. Nemyslím tým len telesne krásnych, ale predovšetkým duchovne krásnych mladých ľudí. Stretol som mladú právničku, ktorá už prešla cez Kambodžu, Ugandu, Sudán, Burundi alebo iné krajiny, nie ako turistka ale ako dobrovoľníčka, ktorá chce časť svojho života a poznania dať ako dar núdznym. Stretol som spoločenstvo mladých ľudí - Slovákov a Čechov, lekárov a biológov, ktorí denno-denne vyrážali do centier bied, do slumov, aby spolu s miestnymi pracovníkmi humanitárnych projektov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety n. o. pomáhali rozvinúť školstvo a naštartovať tak ich rozvoj.

Nie je cieľom dodávať pracovníkov, ale pripraviť odborníkov z domácich. A tí sa hľadajú práve v slumoch. Najlepšie môže pomáhať ten, kto sám prežil stav núdze, kto si vie oceniť pomoc iných. Ten sám vie dávať. Pozná cenu svojho života, čo je nesmierne dôležité. Stretol som aj lekárku v zrelom veku, ktorá odišla z dobrého prostredia na Slovensku, a dáva svoje schopnosti do služieb núdznych. Dopĺňa spoločenstvo mladých a dobre s nimi komunikuje. Každý z týchto ľudí prežíva iný pôst, a prežíva ho činne. Uvedomuje si, že pôst od istých výhod prináša osoh iným a vnáša šťastie do života mnohých.

S čím som prišiel ja?

Možno sa opýtate s čím som prišiel do Afriky ja osobne. Prišiel som s veľkou bázňou pred tým čo ma čaká, s veľkou úctou k tým, ktorí tam žijú, s otvorenými očami, ale hlavne srdcom a s malým množstvom suvenírov, ktoré mi cez istú rehoľnú spoločnosť dala jedna firma. Mali ste vidieť tú radosť detí z centra St. Kizito Children Home, kde sú deti pozbierané ulice, keď dostali čiapku, píšťalku či malú loptičku, s ktorou sa mohli hrať. Koľko vďačnosti bolo v ich rukách, keď nám priniesli chapati, ktoré pripravili na primitívnom šporáku (v nádobe uhlie, na ňom platňa, na ktorej ich piekli)! Koľko vďačnosti bolo v ich speve, v ich bubnovaní a tanci počas skromného obeda bez mäsa a príloh, ktorý s láskou pripravili, a s pohárom čistej vody. Nijaká recepcia ani hostina nebola taká úžasná! Vidieť obrovskú radosť v očiach detí, ktoré sa spamätúvajú z tráum, získať si ich náklonnosť a otvoriť im nový obzor života, to sa nedá opísať.

O mojom osobnom príspevku nebudem hovoriť, ale chcem vyzvať na otvorenie sŕdc pre ľudí, ktorých možno nikdy neuvidíte, ale viete, že sú. Možno by dobrou výslednicou prežívania pôstneho obdobia bolo, keby si naša farnosť osvojila nejaké dieťa alebo nejaké deti v spomínanom humanitárnom projekte, uvedomujúc si dôležitosť haliera chudobnej vdovy (v našich podmienkach centu), keby sa aj podnikatelia (o ktorých celkom iste nemám mienku, že všetci sú len darebáci, ktorí hľadia iba na svoje zisky) žijúci v našej farnosti zapojili do tohto projektu, a aby sme tak dokázali, že v našich srdciach nie sú bariéry vzdialenostné, rasové, náboženské, ale naopak, že v tomto pôstnom období do nás silne vstúpilo slovo apoštola Pavla, že pred Bohom niet rozdielu medzi Židom a Grékom (Rim 10, 11), niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného (dnes by sme azda mohli dodať: černocha alebo belocha, Slováka alebo Maďara), ale všetko a vo všetkom je Kristus (Kol 3, 11). Veľmi silne tu teda zaznieva výzva neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon, a ten znie veľmi jasne: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom (Jn 13, 34). So želaním, aby sme si mohli povedať Hakuna matata - nemám problém

Váš Daniel Dian

Pridané do rubriky články

Spoločnosť, štát a národ

1.3.2009 Táňa Hrašková

Arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sa v šiestej časti Školy Pavlovho slova venoval myšlienkam sv. Pavla, ktoré sa dotýkajú postojov k spoločnosti, štátu a národu. Pavol si je istý, že ohlasovaná viera v Krista má zapojiť nielen srdce a emócie, ale aj vôľu a rozum. V Liste Rimanom (l3, l - 8) sa Pavol dotýka postoja k občianskej autorite. Každý nech sa podriadi vrchnosti. Lebo niet vrchnosti, ak len nie od Boha… Priamo vyzýva kresťanov ako Kristus: Dávajte teda, čo je cisárovo cisárovi a čo je Božie Bohu (Mt 22, 21). V Liste Galaťanom (3, 24 - 29) rieši postoj k národnému a spoločenskému zaradeniu: Už niet Žida ani Gréka, niet otroka a slobodného, niet muža a ženy, lebo všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi. Kto sa chce naučiť hrať na klavír, nestačí, že ho má doma v obývačke. Musí každý deň vytrvalo cvičiť. Nie raz za mesiac šestnásť hodín, ale každý deň pravidelne a poctivo. Zo začiatku je to hrozná otrava - stupnice, prstoklad, metronóm, pingpongová loptička. Až po určitom čase dokáže vylúdiť čítaním z nôt nejakú melódiu, začína ho to baviť a prináša mu to potešenie.

A keď už hrá tak, že nepotrebuje ani noty, ale duša si prostredníctvom prstov nájde
cestičku na vyjadrenie svojich citov, potom prichádza radosť z hry až pocit šťastia. A tak je to v mnohých iných veciach. Nestačí si kúpiť knihu, ale treba ju aj prečítať. Nestačí byť pokrstený, prijať Ducha Svätého, ale treba mu dovoliť, aby v nás a cez nás pôsobil. Nemôžem milovať to, čo nepoznám. Môžem sa zamilovať, ale to nikdy netrvá dlho, kým skutočná láska túži po večnosti. To isté platí aj vo vzťahu k Bohu. Kým ho nepoznám, ťažko ho môžem milovať. Keď ho chcem milovať, musím k nemu prichádzať a poznávať ho. Nielen emóciami, ale aj vôľou a rozumom. Každý deň vytrvalo a poctivo. Keď ho chcem milovať, musím s ním nadviazať kontakt. Povedať mu, ako ho milujem a počúvať, čo mi odpovie. Keď ho o niečo prosím, musím plniť jeho prikázania. Nemôžem len chcieť a nič nedávať. Veď dávať z lásky je tá najväčšia radosť. Aké to musí byť hrozné, keď už nemám čo dať, lebo všetko som premárnil, ale niečo veľmi potrebujem. Napríklad uzdravenie, ktoré mi Boh môže dať, ale čo keď som ho celý život ignoroval? Nič, čo odo mňa vyžadoval, som neplnil a teraz už nemám nič, čo by som mu dal, cítim sa ako žobrák. Taký človek sa aj bojí o niečo poprosiť, lebo nikdy v Božiu pomoc neveril. No Boh je milosrdný aj k „žobrákom”, len si musia k nemu nájsť cestu. Radšej neskoro, ako nikdy. Cesta k Bohu je cesta k ľuďom aj k sebe samému. Boh nenecháva človeka samého. Každý človek by mal niekde patriť. Keď sa dvaja či traja modlia v mojom mene, ja som medzi nimi. Už týmto naznačuje potrebu spoločenstva a modlitby. Jedni neste bremená druhých a tak naplníte Kristov zákon (Gal 6, 2). Tvoriť spoločenstvo a pomáhať si tu znie dokonca ako príkaz. Celé dejiny potvrdzujú túto snahu o vytváranie spoločenstva, keby tu nebol ten, čo robí rozkol, rozdeľuje. Teda ten, kto neúnavne delí ľudí na starých a mladých, bielych a čiernych, národy a národnosti a usiluje sa stavať jedných proti druhým. A ľudia neustále podliehajú jeho pokušeniam zabúdajúc na to, čo nám sv. Pavol v liste Galaťanom odkázal …lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. Ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia. Aby sme sa zjednotili v Bohu, musíme sa milovať, a to predpokladá vzájomné poznanie. Nielen vedieť o sebe, ale dokázať sa vcítiť do toho druhého a keď treba, „niesť bremená druhých”. Ale my často nepoznáme ani samých seba a svoju históriu. Jasáme nad tým, že sme sa dostali do Európy a pritom sme vždy boli jej srdcom. Polohou aj duchovným pôsobením. V knihe Cirkev v dejinách Slovenska píše kardinál J. CH. Korec o spojení histórie Slovenska s Cirkvou. Kristus a viera v neho poznačili históriu Slovenska a život všetkých slovenských generácií. Slovensko bolo neoddeliteľne spojené s Kristom cez jeho Cirkev. Bez Krista a jeho Cirkvi nemožno dejiny Slovenska ani poznať, ani ich chápať. Kristus ohlasovaný Cirkvou a pôsobiaci cez Cirkev patrí k duchovnej tradícii Slovenska. Pod jej vplyvom sa na Slovensku rozvíjala kultúra a civilizácia, s ním žili naši predkovia od narodenia a krstu až po hrob, s jeho tajomstvom sa stretali v modlitbe a speve, pri nedeľnej bohoslužbe v chrámoch, v počúvaní Písma a v pohľade na nástenné maľby, pri uzatváraní manželstiev a výchove detí, neskôr v knihách a školách až po univerzity. Cez Cyrila a Metoda sa naši predkovia stali kresťanmi, stali sa Kristovými. Prijali Krista v Slove a Písme. Cirkev v dejinách Slovenska bola učiteľkou viery i kultúry, pomáhala nám z viery žiť. Varovala a povzbudzovala. Má nám čo povedať aj dnes. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.

Táňa Hrašková

Pridané do rubriky články, Škola Pavlovho slova

Mlčať znamená súhlasiť

1.3.2009

Kto čo len trochu v poslednom čase sledoval televízne správy na niektorom našom programe či už verejnoprávnej, alebo súkromnej televízie, musel byť zhrozený z toho, čo sa deje na našich školách. Učitelia sa síce už dlhšie žalujú na uvoľnenú disciplínu žiakov na základných či študentov na stredných školách, no to, čo sme mali možnosť vidieť na obrazovkách, bolo neuveriteľné. Arogancia detí išla tak ďaleko, že si dovolili napríklad ťahať učiteľku za vlasy, nadávať, používať vulgárne slová… Problémy čoraz väčšmi robí brutalita, opitá mládež, ba i deti…

Možno sa niekto nad tým pousmeje, možno niekto povie: rodičia majú vychovávať, učiteľ si má udržať v triede disciplínu, no treba povedať, že v niektorých prípadoch sú učitelia ozaj bezmocní. Nesmú sa žiaka dotknúť, no ak zaútočí žiak a má byť potrestaný, hneď sú tu intervencie rodičov (tých zámožnejších) alebo vyhrážanie neprispôsobivých, hlasy občianskych združení…

No nie je to len uvoľnená disciplína v školách, je to správanie sa detí na ulici, na verejných priestranstvách, neraz v dopravných prostriedkoch, a nikto nemá odvahu zasiahnuť. Veľmi bolestný bol pohľad na obrazovku zachytávajúcu ako opitého maloletého chlapca hospitalizovali v nemocnici. Žiaľ, nie je to jediný prípad. Ojedinelé nie je ani tehotenstvo maloletých dievčat ani drogová závislosť a závažné trestné činy mladistvých aj detí.

Nedá mi tu nespomenúť to, čo sa mne osobne stalo pred časom: Nastúpila som do električky, dosť preplnenej. Ku mne sa postavilo asi 7 - 8-ročné dievčatko. Krásne, ako vystrihnuté z módneho časopisu. Červený kabátik, na hlave z rovnakého materiálu klobúčik. Práve tým zovňajškom upútalo moju pozornosť. Blízko stál mladý muž rovnako elegantne oblečený, na ruke mal veľký zlatý prsteň. Uvažovala som: sú to naši či cudzinci. Pretože dievčatko sa stále krčilo, akoby hľadalo priestor niekde sa chytiť. Uvoľnila som jej miesto pri tyči a povedala som: Tu sa chyť, bude ti lepšie. Dieťa neodpovedalo, len svojimi veľkými čiernymi očami na mňa doslova ustrašene hľadelo. Medzitým električka zastala. Vo chvíli, keď sa dvere otvorili, dieťa aj mladý muž doslova vyleteli von. Vtedy som si uvedomila, čo sa stalo a vybehla som za nimi. Bolo však neskoro, zmizli v dave. Tašku som totiž už mala otvorenú a peňaženka ani puzdro s dokladmi v nej neboli. Po čase som to isté dieťa videla opäť v električke, tento raz s dvomi ženami. Dieťa sa pokúšalo otvoriť tašku jednej cestujúcej, no tá to zbadala a ohradila sa. Vtedy som neopatrne povedala dieťaťu: My sa poznáme, však. To, čo sa na moju hlavu zosypalo z úst dvoch žien tu nemôžem zopakovať.

Prečo to spomínam? Nuž preto, že to dieťa je obeťou vlastných príbuzných, ktorí ho nútia robiť to, čo by asi samo nikdy nerobilo. Často rozmýšľam, čo je s tým dievčatkom. Toto je teda prvý aspekt, ktorý chcem v súvislosti s neštandardným správaním detí spomenúť. Rodina a výchova v nej.

Odborníci v súvislosti s detskou brutalitou, kriminalitou, drogovou závislosťou, uvoľnenou morálkou okrem zanedbávania výchovy v rodine pokladajú internet a televíziu.

Podnetom na napísanie týchto riadkov boli slová zástupcu Slovenskej republiky v európskej komisii pre bezpečný internet (žiaľ, meno sa mi z obrazovky nepodarilo zachytiť). V diskusii vydal pre nás nepotešiteľné svedectvo: Deti lákajú na internet predovšetkým erotické a porno obrázky, násilie a možnosť zoznámiť sa. Známe sú údajne prípady, že mladiství sa cez internet dostali k drogám a stali sa závislými… Prekvapujúce bolo jeho svedectvo o tom, že podľa medzinárodného prieskumu slovenskí rodičia sú spomedzi rodičov zo štátov Európskej únie najmenej uvedomujú nebezpečenstvo plynúce pre ich deti z internetu.

Podobne nebezpečenstvom pre deti predovšetkým počas prázdnin je televízia. Násilie samé negatívne správy už v spravodajských reláciách a skutočnosť, že televízie síce večer zvyčajne rešpektujú zákaz vysielať „hviezdičkové filmy” pred stanoveným časom, no v dopoludňajšom programe ich voľne reprízujú. Aj toto odznelo v spomínanej diskusii. Ide neraz o filmy plné násilia, neviazaného správania sa, horory a pod. a prázdninujúce deti majú možnosť tieto programy sledovať.

Som presvedčená, že rodičia či starí rodičia, ktorí prichádzajú do nášho chrámu výchovu svojich detí či vnúčat nezanedbávajú. Je však potrebné o týchto veciach vedieť pre obozretnosť, pre prísnejšie sledovanie, čo deti robia vo voľnom čase, s kým sa priatelia a čo sledujú na internete. Predchádzať nebezpečenstvám je totiž ľahšie a aj účinnejšie, ako „liečiť” dôsledky nepozornosti, neinformovanosti či podcenenie nebezpečenstva, ako je to v prípade spomínaného neuvedomenia si následkov voľného

prístupu detí k internetu. X. Duchoňová

Pridané do rubriky mlčať znamená súhlasiť

Farská knižnica informuje

1.3.2009

Koncom roka 2008 mala v Univerzitnom pastoračnom centre v Mlynskej doline prezentáciu prvá z pripravovanej veľkej série publikácií, podrobne komentujúcich Starý zákon, pod názvom GENEZIS 1. - Komentáre k Starému zákonu (Dobrá kniha v Trnave, 828 strán). Editorom je jezuita-biblista Peter Dubovský. Na jej vypracovaní sa spolu s ním zúčastnilo šestnásť autorov, zväčša teológov zameraných na rôzne prístupy k štúdiu Biblie. Už pri letmom prelistovaní knihy je jasné, že ide o dielo vyžadujúce erudíciu, špeciálnu zanietenosť a hlbokú odbornú kompetenciu všetkých zúčastnených autorov, jazykových odborníkov, historikov a najmä teológov-biblistov. Pri štúdiu jednotlivých kapitol starozákonnej knihy Genezis podrobne porovnávali najmä grécky a hebrejský biblický text, zostavovali exegézy výklady textu na základe rabínskych komentárov a komentárov starých cirkevných otcov. Kniha je doplnená aj poznatkami súčasnej prírodovedy o vzniku vesmíru, života a človeka.

Pri hlbšom pohľade na jednotlivé kapitoly si každý čitateľ iste s úctou a pokorou uvedomí význam a dôležitosť každého slova a vetného spojenia v zjavenom Božom slove. Autori venujú neobyčajnú pozornosť podrobnému výkladu jednotlivých veršov a menej zrozumiteľných častí, takže kniha má význam nielen pre odborníkov teológov a filológov, ale aj pre širšie kresťanské spoločenstvo. Takýto význam má aj pochopenie state ako celku. Veľký význam má aplikácia a aktualizácia starozákonného posolstva na teologickej, liturgickej a pastoračnej úrovni. Čitateľ sa dozvie, že opis stvorenia nemal za cieľ predstaviť vedecký model vzniku sveta, ale určiť piliere ľudského života: človek je stvorený a jeho stvoriteľom je Boh. Z toho vyplýva, že Boh je jediným Stvoriteľom, jeho slovo má moc a stvorenie je dobré. Takto sa postupne charakterizujú všetky pravdy viery.

Text knihy Genezis nie je vedeckou knihou o vesmíre, Zemi, živote a človeku. Je knihou, ktorá prináša posolstvo o zmysle ľudského života a vzťahu človeka k Bohu, k sebe samému a k blížnym. Veda a viera (obidvoje) skúmajú a hľadajú pravdu a musia ju nájsť spoločne. Kladú si však a riešia odlišné otázky a majú aj odlišné vyjadrovacie prostriedky. Alegorické vyjadrenia Starého zákona od svojho vzniku práve vďaka mýtofilnosti ľudskej prirodzenosti veľmi jasne a zrozumiteľne ukazujú základné paradigmy o Bohu, človeku, o vzájomných vzťahoch Boha a človeka, človeka a človeka a z toho vyplývajúce normy správania sa ľudí všetkých čias.

Kniha je výsledkom prvej časti dlhodobého projektu, ktorého cieľom je postupne spracovať všetky knihy Starého zákona. V súčasnosti sa spracúva komentár ku knihe Exodus, ktorý by mal vyjsť v roku 2010. Oľga Erdelská

Pridané do rubriky knižnica