Pôst (ne)znamená…

1.3.2009 Daniel Dian

Naplno prežívame obdobie veľkého pôstu. Veľmi často, priznajme si, máme naň nesprávny názor aj ako kresťania, a to len preto, lebo nepoznáme význam tohto slova alebo úkonu. Možno máme v tejto chvíli zamračenú tvár a možno aj náladu. Je čas prebúdzania sa prírody do nového obdobia rozkvetu a niekto nás zaťažuje niečím, čo nie je príjemné. Možno si niektorí pomyslia: nuž čo už s tým, nejako som prežil Popolcovú stredu so zákazom jedenia mäsa a pôstom zdržanlivosti, a navyše, pôst je dobrý prostriedok na chudnutie. Nechcem nikoho trápiť nekonečnými úvahami a teóriou na tému pôst a jeho význam v živote kresťana, len možno vyzvať na aktívne prežívanie tohto času, ktorý sa volá pôstny.

Pred niekoľkými týždňami som sa vrátil z Afriky, presnejšie z Kene. Nebol som vo vychýrenom letovisku Mombase so zámerom ujsť zo studeného Slovenska a slniť sa či dobre vykúpať a užívať si. Bol som v slumoch hlavného mesta Nairobi. Ak by ste sa ma pýtali, ako mi bolo a je, odpovedal by som: oči videli, srdce plakalo a rozum volal - ľudia, kde ste so srdcom otvoreným pre biedu iných? Vidieť tisíce ľudí žijúcich v plechových búdach, kde by sme nedali ani psa a ešte za to platili aj nájom, bez kanalizácie, odvozu odpadkov; uličky plné blata, v ktorých pobehujú deti hľadajúce v odpadkoch niečo, čo by ešte mohli použiť; vidieť deti bez rodičov ponechané len na seba, vytvárajúce sa gangy, ktoré potom rozširujú kriminalitu, je otrasné. Dôsledkom je, že aj štvrte, ktoré my pokladáme za chudobné, ale na ich pomery sú akousi high society, majú strážený vstup, ako to vidíme v najbohatších štvrtiach našich miest, pričom všetky domy sú dôkladne zamrežované a dvere majú zavreté množstvom zámkov.

Tu človek cíti, že bieda volá o pomoc. Bieda, ktorú nemôžeme naplno odstrániť, ale môžeme ju aspoň čiastočne zmierniť. Možno už chápete, kam mierim. Volám srdcom i rozumom: prijmime pôst v našom živote ako výsledok vnútorného obrátenia, a to, čo si dobrovoľne odrhneme od úst, venujme na zmiernenie opravdivej biedy. Nehovorme, že my za to nemôžeme a nemôžeme nič urobiť. Môžeme, ak chceme! Tam som naplno pochopil slovo kardinála Jozefa Tomka, bývalého prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý sa nedávno dožil vzácneho životného jubilea 85 rokov (verím, že v mene všetkých čitateľov Blumentálu môžem napísať - Boh Vás žehnaj, otče, a Vy žehnajte dlhé roky nás): „Slováci, tvrdíte, že ste chudobní? To ste nevideli chudobu Afriky a Ázie.”

On precestoval celý svet, lebo v čase pôsobenia v tejto vysokej a zodpovednej funkcii v Katolíckej cirkvi mu podliehalo 37 % všetkých biskupov v misijných oblastiach, a tak je iste vynikajúcim znalcom pomerov. Ja som nevidel celú chudobu Afriky, je obrovská, ale stačilo mi aj to „málo”, čo som videl. Stačí len 150 dolárov na rok, v prepočte našej súčasnej meny 115 eur, teda 0,315 centov na deň, aby mohlo niektoré z detí navštevovať základnú školu, neostalo na ulici a nerozširovalo kriminalitu. Ak ide do internátnej školy, poplatky sú zhruba 500 eur. Navyše, spoločenstvá lásky - farnosť či rodiny - môžu sa spojiť a podieľať na výdavkoch a naše oči budú vidieť, srdce bude pokojnejšie a rozum povie - sme tu, sme ľudia! Aktuálna výzva našej spoločnosti je solidarita, niečo, čo zbližuje človeka s človekom a národy bez predsudkov.

Fašiangový čas bol časom zábav, ale teraz je čas pôstny. Čas nie na trpký výraz tváre, ale na budovanie mostov lásky a solidarity. To je naozaj výzva pôstneho obdobia: byť človekom solidarity.

Nuž povedzte, nedá sa niečo robiť aj v našom živote - s radostným vedomím sa zmocniť poznania, že pôstom neochudobňujem seba, a navyše, svojím životom obohacujem iných? Pôstne obdobie sa tak stáva radostným obdobím činorodého života. Potrebujeme si ale uvedomiť, čo rozumieme pod pojmom pôst. Ak si myslíme, že je to výzva na nasadenie mrzutého výrazu tváre, únik pred človekom, vstúpenie do seba a nevpúšťania iných do svojho vnútra, veľmi sa mýlime. Pôstne obdobie je čas obrátenia človeka k Bohu cez posilňovanie vzťahov k človeku, cez radostné delenie sa s tým, čo je moje, čo by mohlo byť iba moje a čo môže urobiť šťastným nielen mňa na krátky čas, ale mnohých a natrvalo.

Toho, kto by chcel hlbšie načrieť do problémov, ktoré som tu načrtol, pozývam prečítajte si aj článok: Moje oči videli, moje srdce plakalo Daniel Dian


Pridané do rubriky články | Článok vyšiel v časopise Blumentál číslo 3 v roku 2009. Internetové vydanie časopisu Blumentál pre Vás pripravuje spevácky zbor.