Blumentál
Spoločnosť, štát a národ

Arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sa v šiestej časti Školy Pavlovho slova venoval myšlienkam sv. Pavla, ktoré sa dotýkajú postojov k spoločnosti, štátu a národu. Pavol si je istý, že ohlasovaná viera v Krista má zapojiť nielen srdce a emócie, ale aj vôľu a rozum. V Liste Rimanom (l3, l - sa Pavol dotýka postoja k občianskej autorite. Každý nech sa podriadi vrchnosti. Lebo niet vrchnosti, ak len nie od Boha… Priamo vyzýva kresťanov ako Kristus: Dávajte teda, čo je cisárovo cisárovi a čo je Božie Bohu (Mt 22, 21). V Liste Galaťanom (3, 24 - 29) rieši postoj k národnému a spoločenskému zaradeniu: Už niet Žida ani Gréka, niet otroka a slobodného, niet muža a ženy, lebo všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi. Kto sa chce naučiť hrať na klavír, nestačí, že ho má doma v obývačke. Musí každý deň vytrvalo cvičiť. Nie raz za mesiac šestnásť hodín, ale každý deň pravidelne a poctivo. Zo začiatku je to hrozná otrava - stupnice, prstoklad, metronóm, pingpongová loptička. Až po určitom čase dokáže vylúdiť čítaním z nôt nejakú melódiu, začína ho to baviť a prináša mu to potešenie.

A keď už hrá tak, že nepotrebuje ani noty, ale duša si prostredníctvom prstov nájde
cestičku na vyjadrenie svojich citov, potom prichádza radosť z hry až pocit šťastia. A tak je to v mnohých iných veciach. Nestačí si kúpiť knihu, ale treba ju aj prečítať. Nestačí byť pokrstený, prijať Ducha Svätého, ale treba mu dovoliť, aby v nás a cez nás pôsobil. Nemôžem milovať to, čo nepoznám. Môžem sa zamilovať, ale to nikdy netrvá dlho, kým skutočná láska túži po večnosti. To isté platí aj vo vzťahu k Bohu. Kým ho nepoznám, ťažko ho môžem milovať. Keď ho chcem milovať, musím k nemu prichádzať a poznávať ho. Nielen emóciami, ale aj vôľou a rozumom. Každý deň vytrvalo a poctivo. Keď ho chcem milovať, musím s ním nadviazať kontakt. Povedať mu, ako ho milujem a počúvať, čo mi odpovie. Keď ho o niečo prosím, musím plniť jeho prikázania. Nemôžem len chcieť a nič nedávať. Veď dávať z lásky je tá najväčšia radosť. Aké to musí byť hrozné, keď už nemám čo dať, lebo všetko som premárnil, ale niečo veľmi potrebujem. Napríklad uzdravenie, ktoré mi Boh môže dať, ale čo keď som ho celý život ignoroval? Nič, čo odo mňa vyžadoval, som neplnil a teraz už nemám nič, čo by som mu dal, cítim sa ako žobrák. Taký človek sa aj bojí o niečo poprosiť, lebo nikdy v Božiu pomoc neveril. No Boh je milosrdný aj k „žobrákom”, len si musia k nemu nájsť cestu. Radšej neskoro, ako nikdy. Cesta k Bohu je cesta k ľuďom aj k sebe samému. Boh nenecháva človeka samého. Každý človek by mal niekde patriť. Keď sa dvaja či traja modlia v mojom mene, ja som medzi nimi. Už týmto naznačuje potrebu spoločenstva a modlitby. Jedni neste bremená druhých a tak naplníte Kristov zákon (Gal 6, 2). Tvoriť spoločenstvo a pomáhať si tu znie dokonca ako príkaz. Celé dejiny potvrdzujú túto snahu o vytváranie spoločenstva, keby tu nebol ten, čo robí rozkol, rozdeľuje. Teda ten, kto neúnavne delí ľudí na starých a mladých, bielych a čiernych, národy a národnosti a usiluje sa stavať jedných proti druhým. A ľudia neustále podliehajú jeho pokušeniam zabúdajúc na to, čo nám sv. Pavol v liste Galaťanom odkázal …lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. Ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia. Aby sme sa zjednotili v Bohu, musíme sa milovať, a to predpokladá vzájomné poznanie. Nielen vedieť o sebe, ale dokázať sa vcítiť do toho druhého a keď treba, „niesť bremená druhých”. Ale my často nepoznáme ani samých seba a svoju históriu. Jasáme nad tým, že sme sa dostali do Európy a pritom sme vždy boli jej srdcom. Polohou aj duchovným pôsobením. V knihe Cirkev v dejinách Slovenska píše kardinál J. CH. Korec o spojení histórie Slovenska s Cirkvou. Kristus a viera v neho poznačili históriu Slovenska a život všetkých slovenských generácií. Slovensko bolo neoddeliteľne spojené s Kristom cez jeho Cirkev. Bez Krista a jeho Cirkvi nemožno dejiny Slovenska ani poznať, ani ich chápať. Kristus ohlasovaný Cirkvou a pôsobiaci cez Cirkev patrí k duchovnej tradícii Slovenska. Pod jej vplyvom sa na Slovensku rozvíjala kultúra a civilizácia, s ním žili naši predkovia od narodenia a krstu až po hrob, s jeho tajomstvom sa stretali v modlitbe a speve, pri nedeľnej bohoslužbe v chrámoch, v počúvaní Písma a v pohľade na nástenné maľby, pri uzatváraní manželstiev a výchove detí, neskôr v knihách a školách až po univerzity. Cez Cyrila a Metoda sa naši predkovia stali kresťanmi, stali sa Kristovými. Prijali Krista v Slove a Písme. Cirkev v dejinách Slovenska bola učiteľkou viery i kultúry, pomáhala nám z viery žiť. Varovala a povzbudzovala. Má nám čo povedať aj dnes. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.

Táňa Hrašková