Blumentál
Dar najvzácnejší

Zelený štvrtok, pripomienka dňa, v ktorom nám Ježiš večer pred svojím umučením zanechal ten najvzácnejší dar - samého seba v Eucharistii. Napriek tomu, že vedel, že v nej bude často zneuctievaný, urážaný, potupovaný… podobne, ako v posledných chvíľach svojho pozemského života. Napriek tomu ostal, a ostáva v našich svätostánkoch, aby bol s nami, aby bol naším duchovným pokrmom, našou posilou a aby naplnil svoje slová: Keď budem vyzdvihnutý, všetkých pritiahnem k sebe.

Ako chlapec bol od útleho detstva vychovávaný v duchu ateistickej ideológie, ktorá bojovala proti každému prejavu náboženstva, zvlášť proti Katolíckej cirkvi. Jeho otec, známy francúzsky politik a ateista, bol v r. 1920 jedným zo zakladateľov francúzskej komunistickej strany a stal sa jej prvým tajomníkom. Matka bola nepraktizujúca protestantka, jeho stará matka bola židovka. Ako mladík pokladal Katolícku cirkev za oporu tmárstva a spiatočníctva. Od svojich trinástich rokov čítal diela Voltaira a Rousseaua a jeho myseľ a srdce boli naplnené jedom klamstva a nevraživosti proti Cirkvi a kresťanstvu vôbec.

„Ateizmus má veľa foriem”, napísal neskôr. „Existuje ateizmus filozofický, ktorý tým, že vťahuje Boha do prírody, popiera jeho osobný charakter a všetky veci podriaďuje dosahu ľudskej inteligencie - nič nie je Boh a všetko je božské… Vedecký ateizmus odmieta hypotézu Boha ako nehodiacu sa na skúmanie a usiluje sa vysvetliť existenciu sveta len na základe vlastností hmoty, pričom sa nepýta, aký je pôvod samej hmoty… Marxistický ateizmus, je ešte radikálnejší - neguje Boha, a keby existoval, poslal by ho na dovolenku. A existuje aj najrozšírenejší ateizmus, ktorý dobre poznám - je to idiotský ateizmus. Taký bol aj ten môj…”

A kto bol tento mladý muž, ktorého v okamihu pritiahol eucharistický Ježiš k sebe, keď z dlhej chvíle čakania na svojho priateľa vošiel do kostolíka a náhle sa ocitol pred vystavenou Eucharistiou, a ktorého sa v tej chvíli dotklo žiarivé svetlo radosti, života a lásky tajomstva trojjediného Boh, a on pochopil, že iba v Katolíckej cirkvi je plnosť pravdy, ktorú Boh zjavil ľudstvu? Vtedy sa náhle pred ním z hĺbky tej kaplnky vynoril svet, iný svet, svet neznesiteľného jasu a neuveriteľných súvislostí, ktorého svetlo zjavovalo a zároveň zahaľovalo prítomnosť Boha, toho istého Boha, o ktorom „by som bol ešte pred chvíľou prisahal, že existuje len v ľudskej fantázii”.

Bol to André Frossard (14. 1. 1915 - 2. 2. 1995), novinár, spisovateľ a filozof, priateľ Jána Pavla II., člen francúzskej akadémie a od r. 1962 šéfredaktor Le Figaro Magazine, jedného z najuznávanejších mienkotvorných európskych týždenníkov, ktorý patril medzi najznámejších spisovateľov a novinárov Európy tých čias. Toto náhle obrátenie sa udialo 8. júna r. 1935 v Paríži na Rue d´Ulm v kostolíku, v ktorom bola ustavičná poklona Oltárnej sviatosti.

„Ako je to možné, že mladý človek vychovaný v atmosfére ateistických predsudkov a nevraživosti voči Bohu sa v okamihu mohol stať horlivým katolíkom potom, ako bezmyšlienkovite vošiel do kostola, kde bola vystavená Najsvätejšia sviatosť” - pýtal sa neskôr sám seba. A sám si aj odpovedal? „Bola to skúsenosť reálnej prítomnosti tajomstva trojjediného Boha, ktorý je jediným prameňom existencie našej reality, ktorý udržuje v harmónii vesmír, a ktorý dáva ľuďom schopnosť rozmýšľať a vnímať krásu.

Pri Poslednej večeri Ježiš povedal: Toto je moje telo… Bolo by možné, keby Ježiš nebol reálne prítomný v Eucharistii, aby sa v okamihu udialo takéto náhle a trvalé obrátenie ateistu na hlboko veriaceho katolíka? Či túto udalosť nemôžeme nazvať eucharistickým zázrakom a dôkazom Ježišových slov, že ostane s nami až do skončenia sveta?

Pripravila X. Duchoňová Prameň: P. Mieczyslaw Piotrowki Milujte sa (č. 10): Existuje iný svet