Blumentál
Hosana a ukrižuj

Aj toto patrí k Veľkej Noci. Radostné volanie na slávu Ježišovi prichádzajúcemu na sviatky do Jeruzalema, ktoré sa za niekoľko dní zmenilo na kruté ukrižuj. Keď Ježiš vchádzal do Jeruzalema, v zástupe, ktorý sa zhromaždil, neboli len jeho priatelia, učeníci a tí, ktorých uzdravil alebo vytrhol z područia Zlého. Boli tam aj takí, čo striehli, aby sa slávnostné Hosana mohlo za niekoľko dní zmeniť na kruté Ukrižuj.

Či toto nie je obraz aj súčasných dní našej spoločnosti? Bernhard Speringer v článku Na ktorej strane stojíme? (Světlo 11/2008) rozdelil ľudí, ktorí prišli v tom čase na sviatky do Jeruzalema do štyroch skupín: Do prvej skupiny zaradil predovšetkým väčšinu zákonníkov a farizejov, členov veľrady a iných mocných, ktorí sa Ježišovho uvítania nezúčastnili. Boli síce neprítomní, no boli to najzarytejší nepriatelia Ježiša, tí, ktorí ho chceli podchytiť v reči a hovorili, že Ježiš musí zomrieť. Potom to bola skupina nespokojných, ktorí sa zo zvedavosti síce prišli pozrieť, no pohoršovali sa a vyzývali Ježiša, aby dav volajúci mu na slávu umlčal. Treťou skupinou podľa Speringera boli jeho súčasníci, ktorí mu volali na slávu, no po niekoľkých dňoch rovnako nadšene volali Ukrižuj! Ľudia bez vlastného názoru, ako trstina ohýbajúca sa vo vetre. Na to, k čomu sa prikláňajú jeden deň, na druhý deň zabudnú. A napokon to bola skupina učeníkov, Ježišových priateľov, ktorí ho sprevádzali. Boli spokojní a nadšení z takého slávnostného privítania, no tí najbližší už niečo tušili. Jeho priaznivci presvedčení o Ježišovej pravde sa radovali, bolo však málo tých, čo vytrvali pri Ježišovi aj na Krížovej ceste.

Myslím si, že takéto rozdelenie charakterizuje aj dnešnú našu spoločnosť: neprítomní - ľudia navonok ľahostajní, nezaujímajúci sa o to, čo sa deje okolo nich, chcú len, aby sa sami mali dobre a súhlasia s tým, že je lepšie, keď jeden človek „zomrie” … Sú ochotní zapredať všetko, len aby dosiahli svoj cieľ medzi prvými kričia: Ukrižuj! Ukrižuj! Zbav sa Ježiša! Umlč Cirkev! Kritizuj biskupov, kňazov, hľadajú aj tú najmenšiu chybičku na Ježišových priateľoch.

Aj dnes je veľa tých, ktorých by sme mohli zaradiť medzi nespokojných. Všetko kritizujú, no sami nepriložia ruku k dielu, nechcú vziať na seba zodpovednosť, len nariekajú nad súčasným stavom spoločnosti, cirkvi, farnosti…

Azda najväčšiu skupinu tvoria taký, čo síce nemajú zlé úmysly, ale podliehajú davovej psychóze. Dajú sa strhnúť väčšinou a na Veľký piatok sa prikláňajú ku kričiacim: Ukrižuj. Sú to tzv. matrikoví katolíci. Hoci sa cítia katolíkmi, žijú, akoby Boha nebolo.

No a najmenšiu skupinu tvoria Ježišovi priatelia. Presvedčení a verní. Sú pri ňom, aj keď ho opäť „križujú” a vytrvajú pod krížom s Ježišovou Matkou a s Jánom. Možno niektorí sa aj na „veľký piatok” ich života zatúlajú trochu ďalej od kríža, no vždy sa pokorne vrátia k Ukrižovanému ako apoštol Peter.

Azda tohtoročný Veľký piatok bude vhodným časom zamyslieť sa, do ktorej skupiny patrím ja.

Vďaka, večná vďaka, že si za nás zomrel na kríži. Nebo i zem ťa musí chváliť ako toho, kto oboje spojil. Nie, nikto nemá väčšiu lásku ako ten, čo položí život za svojich priateľov. A ty si dal svoj život za tých, ktorí ťa nepoznali, ktorí boli nepriateľmi pravdy a spravodlivosti, ktorí boli tvojimi nepriateľmi. Zomrel si za nepriateľov Boha a Pravdy…

Vďaka, večná vďaka za všetko, čo si obetoval za ľudský rod, aby si nás cez svoje poníženie, bolestné utrpenie a potupnú smrť priviedol do večnej blaženosti. Vďaka, večná vďaka, že si svojou bolestnou smrťou odňal smrti moc… Vďaka, večná vďaka… (Ján Michael Sailer).

Pripravila X. Duchoňová