Nielen o Ivetkinom životnom príbehu

1.4.2009 Jozef Kováčik

V predchádzajúcom čísle sme uverejnili prvú časť homílie vdp. Jozefa Kováčika, ktorú vysielal Slovenský rozhlas. Hovoril v nej o tom, čo dodnes ešte rezonuje nielen v našej, ale aj v zahraničnej tlači: o sňaté exkomunikácie z biskupov Spoločenstva Pia X. V druhej časti vtedy spomenul aj inú skutočnosť, o ktorej povedal:
Oveľa viac pokoja mi uplynulý týždeň do duše priniesla možnosť vidieť jeden veľmi zaujímavý dokumentárny film - osemdesiatštyri minútová stopáž - ocenenie za najlepší dokumentárny film roku 2008 v Českej republike. Každý, kto sa vo filmovej tvorbe čo i len trochu vyzná, pri takýchto informáciách spozornie, a spozornel som aj ja, keď som dostal tieto informácie. Počas uplynulého týždňa som bol na návšteve v Prahe. Chystajú návštevu Svätého Otca, a usilujeme sa komunikovať už od začiatku, pretože určite aj zo Slovenska tam bude cestovať veľa ľudí. Popritom som narazil na tento veľmi zaujímavý dokumentárny film. Zdalo by sa, že pre Českú republiku a situáciu v nej film o náboženských otázkach bude nepodstatný, nezaujímavý. Napriek tomu bol tento film označený za najlepší dokumentárny film roku 2008. Film o Ivetke a o podivuhodných udalostiach v Litmanovej sa u našich susedov stal bestsellerom. A poviem vám pravdu, keď som ho videl, naozaj mi „spadla sánka”.

Režisér Vít Janeček prináša trpezlivo obraz ženy, ktorá opatrne volí každé slovo. Keď Ivetka prehovorí, naozaj vidieť, že každé slovo, ktoré vysloví, si predtým dvakrát premyslí. Konfrontuje súčasnosť s minulosťou. Film vôbec nevynáša súdy, prináša veľmi silný príbeh. Veľmi silný, emotívne naladený príbeh. Väčšinou až s odstupom času vie totiž človek pochopiť a prijať aj skúsenosť, ktorá sa mnohým iným môže javiť ako sláva, na druhej strane možno zlyhanie, ale mučivý pocit samoty vo chvíľach životných búrok sa nevyhýba ani tým, ktorých iní označujú za omilostených. Úvod filmu akoby navodzoval atmosféru istej nereálnosti. Až príliš mi pripomínal istý druh dokumentárnych filmov, ktoré ponúkajú skreslený a vyumelkovaný príbeh s údajnými mariánskymi zjaveniami. Postupne však režisér vytvára a vyvádza z omylu diváka, a namiesto sladkej „selanky” sa pred jeho očami začína odvíjať príbeh, ktorý pre nezainteresovaného diváka prináša novú a novú dynamiku. Sú to udalosti a zvraty v životnom príbehu predtým dievčaťa, dnes ženy z Litmanovej. Akoby boli veľmi silným filmovým príbehom, ktorý pripravil skvelý filmový režisér. Aj keď hlavná postava to v jednotlivých životných skúškach a peripetiách vôbec nemusí vnímať ako prejav Prozreteľnosti. Osobne som veľmi rád, že tento film vznikol. Neponúka totiž lacné hodnotenie toho, či zjavenie bolo pravé alebo nie. Vôbec. Toto nie je podstata filmu. Ale to, čo ponúka, je trpezlivá sonda do duše človeka, ktorý má čo povedať. Nejde pritom o nijaký moralizujúci príbeh, ktorý by chcel niekoho nutne obracať alebo za každú cenu mu niečo natlačiť do hlavy. Ide o veľmi silný príbeh ľudského života, ktorý je hľadajúcim životom. A tým, že je okorenený aj situačným humorom, je to dielo, ktoré sa oplatí vidieť a veľmi sa oplatí o ňom diskutovať. Osobne som veľmi rád, že Ivetka prekonala strach z médií a že sa rozhodla spolupracovať na tomto dokumente, pretože podľa mňa je to naozaj jeden z najlepších príbehov, ktorý mohol vzniknúť o ľudskej duši. V Čechách už vyšiel aj na DVD a u nás sa chystá do filmovej distribúcie, takže je pravdepodobné, že od apríla ho uvidíme aj v našich kinách. Veľmi by som vám odporúčal, aby ste si našli chvíľku času a zašli do kina, ale nie sami, aby sme o tom aj rozprávali. Nebudem prezrádzať, ale myslím si, že taká sonda do duše je veľmi zaujímavá pre každého, kto si myslí, že byť Bohom omilostený, ako sa to aspoň zdá, je nejaká „selanka” životný príbeh.

Už vopred upozorňujem, že tam nenájdete odpoveď na to, či tie zjavenia sú pravé alebo nie. Vystupuje tam aj otec arcibiskup Babjak, a aj mnohí ďalší kňazi ponúkajú svoje svedectvá, svoje postoje. Myslím si však, že pre človeka dneška chýba predovšetkým to, aby vošiel do hĺbky a pýtal sa na dôsledky, na to, čo v živote vytvára človeka. Veľmi potrebujeme premýšľať, veľmi sa potrebujeme modliť. V dnešnej situácii, ktorá prirýchlo a veľmi povrchne prináša informácie, ich potrebujeme spracovať. Musíme vedieť, kadiaľ v živote kráčame, čo je pre nás podstatné a čo nie je podstatné. Myslím si, že ako kresťania sme pozvaní práve na to, aby sme boli takýmto svedectvom. Aby sme naozaj mohli svedčiť o tom, že Boh sa nám prihovára denne. Že to nie je Boh, ktorý nás stvoril a nechal samých len tak napospas osudu, ale že je to Boh, ktorý sa nám neustále prihovára vo Svätom písme.

A znova kontrolná otázka: Kedy som mal naposledy v rukách Sväté Písmo? Pamätám si, o čom boli dnešné čítania? Pamätám si, podľa koho bolo dnešné evanjelium? To sú základné otázky, aby svätá omša neostala pre nás len „odchodená” alebo len „vypočutá” pri rozhlasových prijímačoch, ale aby sme sa poobede, keď už bude čas, keď už budú umyté riady, keď odíde návšteva, keď si už možno aj deti trochu oddýchnu, zobrali do rúk Sväté písmo, Katolícke noviny, či dobrú literatúru, alebo zapli niečo dobré, čo nás povzbudí, niečo, čo nás „nabije” do ďalšieho týždňa, ktorý určite zasa bude plný, pracovný, zaťažujúci. Veľmi potrebujeme nedeľu využiť na to, aby sme pochopili a predovšetkým precítili, že Boh má o nás záujem.

Nech teda pre nás aj slová žalmu…. ktoré sme dnes počuli, sú aj balzamom na dušu. Veríme v Boha, ktorý je našou útechou a posilou. Aj vo chvíľach ťažkých skúšok v osobnom aj v spoločenskom živote. Aby sme naozaj mohli pocítiť, že Pán uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany. On pozná počet hviezd a každú volá po mene. Veľký je náš Pán a veľmi mocný. Jeho múdrosť je nesmierna. Tichých sa Pán ujíma, ale hriešnikov ponižuje až po zem. Aj keď sa to tak v prvom okamihu práve nezdá.

ThDr. Jozef Kováčik


Pridané do rubriky články | Článok vyšiel v časopise Blumentál číslo 4 v roku 2009. Internetové vydanie časopisu Blumentál pre Vás pripravuje zbor Béčkari.