Blumentál
Sviatosť pokánia a zmierenia

V predchádzajúcom čísle sme uverejnili článok vdp. Diana o sviatosti pomazania chorých.

Ten článok, ako aj príspevok Joachima Piesga: Sviatosť zmierenia uverejnený v Světle 16/2009, nás priviedol k myšlienke venovať sa na stránkach nášho Blumentálu aj ostatným sviatostiam. Pretože sme ešte vo Veľkonočnom období, chceme sa v tomto čísle zamerať na sviatosť pokánia a povzbudiť tak tých, ktorí ešte túto sviatosť neprijali. Z článku J. Piesga

sme prevzali kostru a niektoré myšlienky.

Je to Kristus, ktorý rozhrešuje, parafrázoval autor v úvode článku augustiánske: Je to Kristus, ktorý krstí vypovedané v súvislosti s otázkou platnosti sviatosti krstu, ak ju udeľuje nehodný vysluhovateľ. Ten pritom pôsobí iba ako „nástroj” - napísal v úvode autor citovaného článku.

Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi: Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi. Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia… (KKC 1465 - 1466).

Účinky sviatosti pokánia

Sú dva: zmierenie s Bohom a zmierenie s Cirkvou. Konštitúcia Lumen gentium hovorí, že tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážok, ktorých sa dopustili proti Bohu, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú svojimi hriechmi zranili a ktorá svojou láskou, príkladom a modlitbou pracuje na ich obrátení (porov. LG 11). Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom (KKC 1445). Keď Pán dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou (KKC 1444).

Individuálna spoveď

Pán Ježiš ustanovil sviatosť pokánia, keď: sa večer na Veľkú noc ukázal svojim apoštolom a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (porov. KKC 1485). Túto sviatosť ustanovil pre všetkých členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znova získať milosť… (porov. KKC 1446).

Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici prv než mohli prijať zmierenie, museli za svoje hriechy konať verejné pokánie trvajúce často dlhé roky. Do tohto stavu kajúcnikov (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života (KKC 1447). Jedna sekta začala zastávať názor, že po krste už smrteľné hriechy nemôžu byť odpustené, preto sa niektorí nechávali krstiť až na smrteľnej posteli. Nicejský koncil (r. 325) tieto názory zamietol.

V siedmom storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do Európy „súkromný” spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcich skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti a umožňovala zahrnúť do jedného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev v hlavných črtách používa dodnes (KKC 1447).

Slávenie sviatosti pokánia Sviatosť pokánia ako všetky sviatosti je liturgickým slávením. Napriek zmenám,

ktorými v priebehu storočí prešla, má rovnakú

základnú štruktúru a obsahuje dva rovnako podstatné prvky: Na jednej strane úkony človeka… ľútosť, vyznanie a zadosťučinenie a na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorý pôsobením biskupa a jeho kňazov v mene Ježiša Krista udeľuje odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa za hriešnika a koná s ním pokánie (porov. KKC 1448). Je to analógia podobenstva o márnotratnom synovi: Vstúpil do seba: Vstanem a pôjdem k otcovi - Je to akoby paralela spytovania svedomia a prijatie predsavzatia.

Už koncil vo Florencii r. 1439 spomína tri zložky sviatosti pokánia: ľútosť srdca, ústne vyznanie všetkých hriechov, na ktoré si kajúcnik spomenie a zadosťučinenie za hriechy, ktoré určí spovedník.

Ľútosť

Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť. Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, je to ľútosť dokonalá. Aj nedokonalá ľútosť je Boží dar. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami. Nedokonalá ľútosť síce nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia (porov. KKC 1451 - 1454).

Vyznanie hriechov

Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Kajúcnik musí po dôkladnom spytovaní svedomia vyznať všetky ťažké hriechy, ktorých si je vedomý, čo by boli ako skryté, no odporúča sa, aby vyznal aj všedné hriechy. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, kým neprijme sviatostné rozhrešenie… Vyznanie všedných hriechov nie je striktne potrebné, Cirkev ho však veľmi odporúča, lebo nám pomáha formovať svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam a robiť pokroky v duchovnom živote (porov. KKC 1455 - 1458).

Štvrté cirkevné prikázanie ukladá veriacim povinnosť aspoň raz v roku a vyspovedať

a prijať Oltárnu sviatosť (porov. KKC

2043). Túto povinnosť uložil Druhý lateránsky

koncil slovami: Každý veriaci, ktorý dosiahol vek, keď je schopný rozlišovať hriech, je povinný aspoň raz do roka vyznať svoje hriechy (porov. DS 812) Podobne to formuloval koncil vo Florencii: Hriešnik je povinný vyznať kňazovi všetky hriechy, na ktoré si spomenie (porov. DS 1323).

Dnes mnohí namiesto na spoveď chodia k psychiatrovi. Ten im môže síce pomôcť vyrovnať sa s vinou, ale nemôže im vinu odpustiť, a tým blahodarne uzdravovať rany duše. To môže len Spasiteľ, Kristus.

Zadosťučinenie

Mnohé hriechy spôsobujú blížnemu škodu. Treba preto urobiť všetko, aby sa škoda napravila. Hriech však zraňuje a oslabuje aj samého hriešnika, ako aj jeho vzťah s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik preto musí urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť”… toto zadosťučinenie sa volá pokánie.

Pokánie, ktoré uloží spovedník, musí brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, trpezlivé znášanie krížov… (porov. KKC 1459 - 1460).

Znovu oživenie sviatosti pokánia

V západnom svete sa niektorí usilovali súkromnú - osobnú spoveď vytlačiť a nahradiť tzv. generálnou absolúciou po spoločnej kajúcej pobožnosti, dokonca niektorí pripúšťali deti na prvé sväté prijímanie bez spovede. Zabudli však na to, že smrteľné hriechy sa musia vyznať v súkromnej spovedi.

Svätý Otec Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger v knihe Boh a svet (Viera a život dnes - rozhovor s Petrom Seewaldom) povedal: … v našich individualistických časoch je človeku mimoriadne ťažké prekročiť prah osobného vyznania. Ale tam, kde nás vedie duch našej viery, sa to môžeme znova naučiť. Predovšetkým preto, že to nie je priznávanie viny pred človekom, ale pred Bohom, a že sa to končí slovami odpustenia - a azda aj usmernenia, ktoré nám pomáha prekonať vinu a jej následky.

A napokon: autor v úvode citovaného článku v jeho závere pripomína, že pápež Ján Pavol II. pri návšteve Nemecka ešte v novembri 1980 biskupom povedal: Som presvedčený, že oživenie mravného uvedomenia a kresťanského života je nerozlučne späté s oživením sviatosti pokánia, osobnej spovede. A pri ich návšteve Ad limina: Urobte všetko preto, aby všetci členovia Cirkvi vrátane kňazov znovu ocenili sviatosť pokánia a konkretizovali to v osobnej spovedi. Tie slová isto neplatili len nemeckým veriacim. Majú rovnakú platnosť aj pre nás a pre veriacich katolíkov vôbec.

Prežívame ešte stále Veľkonočné obdobie, ak sme neučinili zadosť povinnosti, ktorú nám ukladá štvrté cirkevné prikázanie, urobme tak pre svoje dobro.

Pripravila X. Duchoňová

P.S. Praktická výzva: Na sviatosť pokánia a zmierenia by sme sa mali dôsledne pripravovať. Tak pred jej prijatím, ako aj na vlastné prijatie. Vysluhovateľ ako aj prijímateľ tejto sviatosti by mal mať na ňu dostatok času. Ak penitent cíti potrebu spojiť prijatie sviatosti pokánia a zmierenia s duchovným rozhovorom, nemal by si ju plánovať na čas, keď pred spovednicou čaká veľa kajúcnikov. Pretože vysluhovanie tejto sviatosti je náročné aj pre vysluhovateľa, veriaci by sa mali často modliť za spovedníkov, zvlášť o dar trpezlivosti a múdrosti,

na čo, žiaľ, často zabúdame. Danial Dian