Blumentál
Sviatosť kňazstva

Tlačová kancelária KBS začiatkom mája t. r. priniesla správu, že dňa 16. marca t. r. počas

audiencie pre členov Kongregácie pre klérus… Svätý Otec Benedikt XVI. s radosťou oznámil svoj úmysel: napomôcť úmysel kňazov o duchovnú dokonalosť, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť ich služby tým, že vyhlási mimoriadny rok kňazov, ktorý sa začne 19. júna na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a bude trvať do 19. júna 2010. Na tento rok pripadne 150. výročie smrti svätého farára z Arsu Jána Mária Vianeya, ktorý bol opravdivým

príkladom pastiera v službe Kristovmu stádu.

Vyhlásenie mimoriadneho roka kňazov,

ako aj skutočnosť, že v tomto mesiaci na celom Slovensku absolventi Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty a diecéznych seminárov prijmú kňazskú vysviacku, pobádala nás k tomu, aby sme sa v rámci rubriky o sviatostiach Cirkvi zamysleli nad posvätným rádom kňazstva, čiže nad sviatosťou kňazstva.

„Biblický základ sviatosti kňazstva je pri Poslednej večeri, keď bola ustanovená aj Sviatosť Oltárna. Po svojom zmŕtvychvstaní dáva Ježiš Petrovi moc, keď mu hovorí: Pas moje baránky. Pas moje ovečky. Petrovi bola zverená starostlivosť o Cirkev na zemi a spolu s apoštolmi dostal moc odpúšťať hriechy a sláviť Eucharistiu. Táto moc prešla na ostatných biskupov a kňazov, ktorých ustanovovali vkladaním rúk. Nazývame to Apoštolská postupnosť. Sv. Pavol písal svojmu žiakovi Timotejovi: Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý si dostal prostredníctvom vkladania rúk.

Reformátori popierali sviatosť kňazstva a kňazskú moc, lebo zdôrazňovali len všeobecné kňazstvo. Luther učil, že krst vysviaca všetkých kresťanov na kňazov a biskupov, preto nepotrebujú nijaké kňazské sprostredkovanie.

Tridentský koncil vystúpil proti tomuto učeniu a hovorí, že kňazská služba existuje z Božieho nariadenia a je usporiadaná do stupňov:

Prvým stupňom je diakonát (diaconia - služba). Úlohou diakonov je asistovať biskupovi a kňazom pri slávení sv. omše - predovšetkým pri slávení Eucharistie, rozdávať ju, asistovať pri uzatváraní manželstva, hlásať evanjelium a kázať, krstiť a pochovávať. Po Druhom vatikánskom koncile západná cirkev opäť obnovila trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom a je dôležitým obohatením pre Cirkev. Ženatý muž sa stáva trvalým diakonom so súhlasom manželky. Pri diakonskej vysviacke skladá diakon sľub celibátu (to znamená, že po prípadnej smrti manželky je povinný zachovávať celibát) a poslušnosti biskupovi. O ustanovení prvých diakonov hovoria Sk 6, 1 - 7.

Druhým stupňom je presbyterát - prijatie

kňazskej vysviacky. Kňazi majú byť

spolupracovníkmi biskupa a svoje povolanie môžu

vykonávať len v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú pri vysviacke znamená, že biskup ich pokladá za svojich spolupracovníkov. K sľubu celibátu a poslušnosti pripájajú sľub modliť sa liturgiu hodín - breviár.

Tretím stupňom je episkopát. Biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť kňazstva. Okrem poslania posväcovať, pribúda biskupovi aj poslanie učiť a spravovať. Na právoplatnú vysviacku biskupa sa vyžaduje osobitné poverenie rímskeho biskupa a prejavom kolegiálneho rázu biskupského stavu by mala byť účasť viacerých biskupov na vysviacke.

Vysviacka sa uskutočňuje vkladaním rúk biskupa na hlavu svätenca a konsekračnou modlitbou, ktorou sa vyprosuje vyliatie Ducha Svätého a jeho darov na kandidáta, aby mohol vykonávať službu, ktorá je mu zverená.

Vysluhovateľom sviatosti je platne vysvätený biskup, teda ten, ktorý je v línii apoštolskej postupnosti. Prijímateľom môže byť len pokrstený muž, ten, kto má neporušenú vieru, správny úmysel, potrebné znalosti, dobrú povesť, potrebné fyzické aj duševné vlastnosti. Má mať aspoň dvadsaťpäť rokov a medzi diakonátom a kňazskou vysviackou má prejsť aspoň šesť mesiacov.

Kňazi západnej (latinskej) cirkvi sa vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát ako znak nového života, ktorým sa zaväzujú s nerozdeleným srdcom slúžiť Bohu.

Vo východných cirkvách je disciplína odlišná: kým biskupi sa vyberajú spomedzi slobodných mužov, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Ani vo východných cirkvách sa však už nemôže oženiť ten, kto prijal diakonskú alebo kňazskú vysviacku.

Účinky svätenia sú: nezmazateľný znak - to znamená, že svätenie nemožno opakovať, ani udeliť len na istý čas; milosť Ducha Svätého - milosť, ktorá pripodobňuje vysväteného služobníka Kristovi - kňazovi, učiteľovi a pastierovi.” (http://www.gymonika. edu.sk/studium/nabozenska_vychova/

nova_maturita_sviatosti.doc)

Povolanie je tajomstvo

História môjho kňazského povolania? Tú pozná predovšetkým Boh. Každé kňazské povolanie je vo svojej najhlbšej podstate veľkým tajomstvom, je darom, ktorý nekonečne prevyšuje človeka. Každý z nás kňazov to zažíva v priebehu celého svojho života veľmi intenzívne. Zoči-voči veľkosti tohto daru cítime vlastnú nehodnosť (Ján Pavol II. KN 17. 6. 2007).

Môj prvý farár bol ťažko chorý, trpel Alzheimerovou chorobou, no napriek tomu som mohol vytušiť zvláštne vyžarovanie a veľkú osobnosť tohto Bohom omilosteného kňaza. Vo farnosti bol dvadsaťpäť rokov a za ten čas mohli v tejto farnosti sláviť dvadsaťpäť primičných svätých omší. Z toho možno vytušiť charizmatické veľkosť tohto kňaza. Už po niekoľkých týždňoch mojej kaplánskej služby som sa mohol naučiť práve to, s čím sa u moderných duchovných stretnete len zriedka: S hlbokou identitou s Cirkvou a zároveň s mystickým zjednotením sa s Kristom prostredníctvom viery. Takmer každý deň, aj keď fučal silný vietor, alebo bola silná bárka, obchádzal tento farár svoju farnosť s ružencom v rukých a modlil sa za svojich farníkov. Pred niektorými domami zastal a udelil mimoriadne požehnanie, lebo poznal trápenie a kríže, ktoré fasády domov skrývali. Keď mi to čas dovolil, chodil som s ním… Pokladám za jednu z najväčších milostí, akých sa mi dostalo počas môjho kňazského života, že som ako prvého svojho farára v kňazskej službe mohol poznať práve tohto kňaza (Světlo, 21/ 2009).

Povolanie - je to veľmi zvláštne a tajomné, o čom je skutočne veľmi ťažko hovoriť. Človek si môže len otvoriť Sväté písmo a prečítať state o tom, ako Ježiš povolával apoštolov. Boli to muži plní sily, mali manželky, deti, rodinu, boli zabezpečení, mali prácu, a teraz prišiel on, Ježiš, ktorého vlastne ani nepoznali, a stačilo, že povedal kratučkú vetu: Poď za mnou a oni nechali všetko a išli. Pre racionálne uvažujúceho človeka je to skutočne nepochopiteľné. Je to niečo vnútorné, niečo medzi Bohom a človekom, medzi ľudskou dušou a Stvoriteľom, ktorá volá na cestu a duša pochopí, že to je to, po čom túži… Je to úžasná sila, a vďaka Bohu že má stále záujem o človeka, že povoláva ľudí k sebe, a aj za to, že pritom rešpektuje slobodu človeka. Veď aj mládenec z evanjelia sa mohol rozhodnúť, aj sa rozhodol, a Boh ho neodsúdil. Myslím si, že úžasná je práve tá sloboda rozhodovania (Andrej Fordinál, Blumentál 8/1999).

Neraz som dostal otázku: prečo chceš

byť kňazom? Nikdy som na ňu nedokázal odpovedať. Nebol som to v prvom rade ja, kto chcel. Boh si ma povolal a ja som šiel. Pre mňa otázka povolania nebola otázka chcenia, ale otázka dôvery. Stalo s to 29. 8. 1998 pri sobáši mojich dobrých známych. Keď si pred oltárom povedali áno, začul som Boží hlas. Nie ušami, ale predsa som rozumel celkom jasne, a nebolo pochýb, že hovorí on: Marek, ty tiež povieš svoje áno pred oltárom, ale nie takéto. Ty budeš môj. V takej chvíli niet čo rozmýšľať. Odpoveď bola jednoznačná: Pane a si si istý, že si sa nepomýli? Ja asi nie som najvhodnejší. Vzápätí som však dodal? Ale, ak to myslíš vážne, ja ti dôverujem a pôjdem ta, kam ma povedieš. A odvtedy ma naozaj viedol priamou cestou ku kňazstvu… (Marek Ďurás, Adsum, č. 2, apríl 2006).

Na záver

Mohli by sme pokračovať možno donekonečna. Koľko kňazov, toľko spôsobov povolania, toľko ciest. Naši starí hovorievali: Keď na ceste stretneš anjela a kňaza, pozdrav najskôr kňaza až potom anjela. Alebo: Za novokňazským požehnaním sa oplatí zodrať aj niekoľko párov topánok, ale aj: Takých kňazov budeme mať, akých si vymodlíme… Toto všetko svedčilo o veľkej úcte, ktorú mali k svojim duchovným, predovšetkým k povolaniu kňaza.

A tak, na prahu mimoriadneho roka kňazov je úlohou nás veriacich predovšetkým modliť sa za našich duchovných, vyprosovať im hojnosť darov Svätého Ducha, odolávať tlaku modernej spoločnosti masmediálnemu tlaku práve modlitbou za kňazov, ale aj za pracovníkov médií, aby aj oni pochopili veľkosť Božieho povolania, no aj ľudskú slabosť, od ktorej nie sú oslobodení ani Boží služobníci.

Rok kňazov otvorí Svätý Otec na Slávnosť Najsvätejšieho Ježišovho Srdca v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávením vešpier 19. júna a na záver roka kňazov sa bude konať Svetový deň kňazov, ktorý vyvrcholí v Ríme opäť na slávnosť Najsvätejšieho Srdca v r. 2010. Svätý Otec pripomenul kňazom, že sa zdá naliehavé, aby znova nadobudli vedomie podnecujúce ich k tomu, aby boli identifikovateľní a rozpoznateľní jednak na základe svojej viery, osobných čností, ale aj podľa svojho vzhľadu, a aby boli prítomní v prostredí kultúry a lásky… Aj toto môže byť jedným z úmyslom našich modlitieb za kňazov.

Pripravila X. Duchoňová