Blumentál
Tretia púť po stopách dona Titusa Zemana

Takmer denne sme svedkami toho, ako masmédiá informujú o dianí v minulosti, aké nesmierne

utrpenie museli ľudia znášať v časoch Druhej svetovej vojny, koľkí boli odvlečení, umučení… Prináša svedectvá tých, čo sa po mnohom utrpení vrátili, menej o tých, čo pomáhali a zachraňovali… Takmer vôbec sa však nespomína utrpenie, a dnes už najmä pre mladých nepredstaviteľné prenasledovanie katolíckych veriacich a predovšetkým kňazov v rokoch v päťdesiatych a po nich nasledujúcich, keď sa moci ujali nepriatelia Cirkvi. Možno sa o ich utrpení mlčí preto, že na námestiach: Sľúbili sme si lásku a všetkým sme odpustili…

Všetkým?

Aby tí, ktorí nezažili roky neslobody Cirkvi

vedeli, o čom bude reč, pripomenieme, že vtedajší mocní zlikvidovali či zoštátnili všetky kláštory a inštitúcie - školy, nemocnice, sirotince, knižnice, jednoducho všetko, čo Cirkev vlastnila alebo spravovala, rehoľníkov a mnohých duchovných zviezli do táborov, aby ich izolovali od veriacich. Zrušili diecézne semináre, regulovali počet študentov teológie, aktívnych diecéznych kňazov pozatvárali, alebo im zobrali súhlas… Dnes nepredstaviteľné: Učitelia a ľudia pracujúci na mnohých iných postoch nemohli navštevovať bohoslužby, mnohí si deti nechávali krstiť tajne, tajne sa mnohé deti učili náboženstvo, tajne sa mnohí sobášili… Dnes už existuje literatúra - autentické spomienky prenasledovaných - len žiaľ, málo je tých, čo ju čítajú. Priam otrasné sú spomienky kňazov, ktorí prešli vyšetrovaním, väzením či Jáchymovom…

Svedectvo o osude jedného saleziánskeho kňaza podáva kniha Titus Zeman: Vatikánsky špión? či brožúrka M. T. Radošinského: Titus Zeman - mučeník za záchranu duchovných povolaní.

V donovi Titusovi Zemanovi (4. 1. 1915 - 8. 1. 1969) a v niektorých jeho spolubratoch krátko po barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 dozrelo rozhodnutie, umožniť mladým saleziánskym spolubratom a bohoslovcom pokračovať v štúdiu v zahraničí, pretože doma im to znemožnil vtedajší vládnuci režim. Začali teda organizovať ilegálne úteky do zahraničia.

Don Zeman takto predviedol cez hranice dve skupiny mladých saleziánov. Ich cesta sa začala na Záhorí putovaním cez lesy popri rieke Morave a preplávaním rieky na gumenom člne. Pokračovala cez Rakúsko, vtedy rozdelené na zóny, Taliansko až do ústavu saleziánov v Turíne. Cesta to bola ťažká, veď tajne prechádzali cez troje

hranice. Medzi utečencami boli mnohí,

ktorých mená sú v Cirkvi známe a ktorí

urobili v zahraničí Slovensku dobré meno. Boli medzi nimi napríklad nedávno zosnulý Mons. Jozef Heriban, Tibor Strniska, Andrej Šandor známy pod pseudonymom Gorazd Zvonický, budúci misionár v Japonsku Ľudovít Suchán, Rafael Černý, Andrej Pauliny, a mnohí ďalší. Podľa údaja uverejneného v knihe Utečenci pre Krista sa takto pokúsilo o prechod hraníc päťdesiatsedem študentov či kňazov - saleziánov.

Pri pokuse o prechod tretej skupiny, v ktorej boli napríklad aj don Andrej Dermek a Anton Hlinka a ďalší, mnohých pochytali, keď sa pre veľmi rozvodnenú rieku Moravu rozhodli vrátiť. Tých, čo pochytali, zaistili a vypočúvali dona Zemana a jeho spoločníkov, fyzicky aj psychicky mučili v Malých Levároch, na Bratislavskom hrade a nakoniec v povestných leopoldovských mlynoch. Podľa dostupných informácií donovi Zemanovi pri vypočúvaní vybili zuby a zlomili kľúčnu kosť. Všetkých odsúdili na mnoho rokov väzenia. Don Zeman ako agent CIC a IRO a ako vatikánsky špión dostal najtvrdší trest - dvadsaťpäť rokov

väzenia, hoci prokurátor mu dokonca navrhoval

trest smrti. Vo väzení prežil takmer

trinásť rokov, no aj po prepustení ho neustále sledovali. Po zmene režimu bol don Titus rehabilitovaný. Pre ilustráciu metód týrania katolíckych kňazov, aké používali vtedajší mocní, citujeme slová dona Titusa pánu Augustínovi Krivosudskému:

Keď ma chytili, nastala pre mňa krížová cesta. Najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne ta privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky - ešte aj tam ich mučili. Ja som žil v stálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri sa na mňa, aj z toho som takto ošedivel.

Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje úžasná hrôza. Pristupovali k neľudským metódam bitia a trýznenia najväčšieho stupňa. Opakovane napr. pri vypočúvaní priniesli vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi tam hlavu a držali, pokiaľ som sa nezačal dusiť, obrovské kopance do celého tela, silné údery s predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.

Pán Ježiš mi bol sprievodcom počas všetkých mojich utrpení - preto som to prežil.

A prečo sa práve teraz vraciame k tomu, čo je už také vzdialené? V tomto roku uplynulo štyridsať rokov od smrti dona Titusa, no a v dňoch, keď zadávame do tlače toto číslo, putuje skupina niekoľkých mladých mužov už po tretíkrát po stopách saleziánskych utečencov pod vedením dona Zemana za slobodou, no predovšetkým za hlasom Krista, ktorý ich pozýval do svojej služby. Za mladými sa 27. mája vydala generácia starších z Vajnor, aby si takto uctili pamiatku svojho rodáka.

Tým, ktorí by sa radi dozvedeli mnohé podrobnosti o ťažkých rokoch Cirkvi a o živote Titusa Zemana, odporúčame okrem už citovaných aj knihy dona Ernesta Macáka, spolubrata a jeho blízkeho spolupracovníka: Zápisky spoza mreží (1996), Dva roky v katakombách (2000), Diagnóza:

Bláznom pre Krista (2004), Utečenci pre

Krista (2006), Prenasledovaní pre Krista

(2008, všetko vydavateľstvo Don Bosco).

A napokon, je ešte aj ďalší dôvod, prečo sme sa z materiálu Michala Titusa Radošinského, synovca a birmovného syna dona Zemana, rozhodli vybrať myšlienky a informovať našich čitateľov o tohtoročnej púti po stopách „utečencov pre Krista”. Ani dnes to totiž Cirkev nemá ľahké. Ani u nás, ani vo svete. Zmenili sa len metódy práce nepriateľov Cirkvi. Prenasledovali mňa, budú aj vás, povedal Ježiš. Je len škoda, že aj na „katolíckom” Slovensku sa mnohí dali zviesť. Predovšetkým niektorí politici a pracovníci masmédií, tak tlačených ako aj elektronických, vyhľadávajú a neraz aj vymýšľajú rozličné kauzy a kauzičky diskreditujúce Cirkev, o ich hrdinstve v časoch neslobody a o neúnavnej práci dnes mlčia. Zmenili sa metódy, nepriatelia ostali. Sme však presvedčení, že skutoční kresťania, skutoční nasledovatelia Ježiša sa nedajú zviesť. Obeta prenasledovaných v časoch neslobody Cirkvi u nás neostala bez odozvy. Tí, čo odišli, pracovali a mnohí ešte aj dnes pracujú pre dobro Cirkvi i vlasti. Veríme, že aj my všetci, čo sa hlásime ku Kristovi, budeme vydávať svedectvo.

X.D.