Blumentál
Lúčime sa…

Rozlúčka býva vždy ťažká, no ťažšia býva najmä vtedy, keď odchádza človek blízky, na
ktorého sme si zvykli a ktorého sme mali radi. Toto môžeme smelo povedať o pánu kaplánovi Mariánovi Bérovi. Čitatelia Blumentálu radi čítali jeho príspevky, jeho spovednicu obliehalo vždy veľa „hriešnikov”, malí Blumentálci na svätých omšiach pre deti mali krásne zážitky zo svätých omší, ktoré pre nich slúžil, chýbať bude aj birmovancom, ktorým sa z láskou

venoval…

• Už viackrát sa hovorilo, dôstojný pán,

že odchádzate z našej farnosti. Teraz je to už isté. Pamätáte sa na Váš príchod? Bol nečakaný a netradičný, krátko pred Vianocami 2005. Spomínate si ešte na prvé chvíle na fare a v chráme počas tých sviatočných dní? Čo pre Vás znamenali? - Viackrát som sa vracal k tomu momentu spred cca troch rokov, lebo aj pre mňa to vtedy bolo nečakané. Spomínam si, ako som doslova „vhupol” v chráme do predvianočného spovedania, a pamätám si, že som si nemal ani kedy veci vybaliť, lebo väčšinu času sme trávili v spovednici, alebo návštevami chorých a starých doma. Vzhľadom na to, že som nepoznal „terén”, dalo mi poriadne zabrať nájsť niektoré ulice, kam som mal ísť. A potom prišli Vianoce. Teraz, keď tak v duchu letím do toho obdobia, môžem povedať, že to boli Vianoce ako v rodine, Vianoce, ktoré pre mňa znamenali akýsi štart v tejto farnosti.

• A aké boli roky prežité medzi nami Blumentálcami?

Čo Vám dali, resp. aj Vám niečo vzali? - Pravdupovediac trochu som sa na začiatku bál. Spomínam si, ako ste mi v ten prvý týždeň, čo som tu bol, povedali, že sa nemám báť, že si blumentálcov obľúbim. Myslím si, že mi to netrvalo dlho. Keď som sa ako tak spamätal z toho náhleho preloženia, naučil som sa a zvykol som si hovoriť o Blumentáli ako „naša farnosť”, bolo zjavné, že som sa cítil medzi vami drahí blumentálci, prijatý. Dostal som tu veľa. Bola to pre mňa veľká škola života, v ktorej sú aj problémy, ale aj radosti. Veriaci farnosti Blumentál ma naučili byť tak trochu aj sám sebou. Za to vďaka. A vzali? Azda len čas, ale na to som tu predsa bol.

• Nielen mne, ale mnohým veriacim sa

zdá, že ste popri množstve práce aj na sebe tvrdo pracovali. Mám na mysli predovšetkým kázne, na ktorých bol ten Váš „skok” veľmi viditeľný. Ostal Vám čas na štúdium a aj trochu pre seba? - Zdá sa mi, že aj pre mňa to tu bol čas dozrievania a možno práve ten „skok” bol ovplyvnený tým „byť sám sebou”. Isteže toho času na štúdium a pre seba nebolo veľa, ale nejako som si musel pamäť cibriť a niekedy sa už inak nedalo, len na chvíľu vypnúť a mať čas pre seba.

• Ktorá z aktivít, ktorých bolo dosť a ktoré

sme v úvode vymenovali, Vám bola najbližšia? - Musím povedať, že každý jeden či už to bol človek starý a chorý, či človek v produktívnom veku, alebo dieťa, či mladý „puberťák” znamenal pre mňa veľký Boží dar. Najbližšia mi však bola práve práca s deťmi.

• Pamätáte sa na slová: „Kto veľa očakáva,

býva sklamaný, keď sa mu očakávania nesplnia”, kedy ste ich povedali? Mňa zaujíma odpoveď na otázku, či sa Vám očakávania, s ktorými ste prichádzali, naplnili a či Vám Vaša služba tu v Blumentáli nepriniesla sklamanie - myslím teraz na sklamanie, ktoré sme Vám pripravili my, Blumentálci? - Pravdupovediac ani som si vtedy v tej rýchlosti preloženia nestihol poriadne premyslieť, čo môžem v Blumentáli očakávať. A tak som sa to snažil potom aj brať. Spontánne, ako Pán posielal jednotlivé udalosti. Isteže, niekedy príde sklamanie, keď napríklad kňaz venuje svoje sily príprave snúbencov, usiluje sa im vyjsť maximálne v ústrety a výsledok je taký, že keď dosiahnu, čo chceli, ich život zasa pokračuje tak ako predtým. Možno v tejto oblasti som prežíval tak najviac sklamaní, ale tiež musím podotknúť, že do sŕdc tých ľudí vidí len Boh.

• Nemôžem Vám nepoložiť otázku Mariánskej

úcty, veď sme v Mariánskom chráme. Kedysi sem prichádzalo množstvo ľudí na fatimské soboty. Často ste sa ich v minulosti zúčastňovali: Čo pre Vás znamenalo spoločenstvo, ktoré sa tu vytváralo, zhromaždené okolo Božej Matky, v našom kostole uctievanej nielen ako Nanebovzatej, ale aj ako Matky Dobrej rady? - Mariánska úcta je pre mňa ako Mariána veľmi dôležitá. Nemôžem zabudnúť na tie fatimské sobotné rána, keď sme sa ešte s pánom farárom Herényim a veriacimi spoločne modlili rozjímavý ruženec. Bolo to akoby také sviatočné ráno. Za nami v lavici sa modlievala jeho mamina. V tom čase, dúfam, že to tak môžem vyjadriť, ona bola na fare akoby takou „mamou” nás všetkých. Keď už aj možno len svojou prítomnosťou. Tam som akosi najviac chápal tú výnimočnú prítomnosť Božej Matky, konkrétne prenesenú do reálneho života a môžem povedať, že ďakujem Bohu, že nám dal Pannu Máriu za Matku a že ma poslal práve do farnosti jej zverenej.

• A nemôžem si odpustiť ani otázku: Čo

pre Vás znamenala spolupráca s časopisom? Boli ste pravidelným prispievateľom, autorom mnohých článkov, verným pomocníkom a spolupracovníkom redakcie aj čo sa týka spojenia s tlačiarňou? - Jaj! No niekedy to boli naozaj napäté situácie. A aj Vy ste iste prežívali nejednu bezsennú noc. Aj ja som často písal do noci tie príspevky a takisto neraz v prvopiatočnom zhone ísť na Patrónku pre časopis nebolo ľahké. Lenže aj k tomu sa viažu spomienky radosti a vďačnosti Bohu za každé nové číslo časopisu. Odmenou bolo ďakovanie ľudí chorých, pripútaných na lôžko, ale aj Vás, ktorí Blumentál čítate. Tá spätná väzba ma akosi hnala dopredu.

• Vieme, kam odchádzate. Nebudete ďaleko,

ale charakter Vašej práce bude iný. Budete sa zúčastňovať na výchove nových kňazov, na ich príprave pre život kňaza. Je to úloha isto veľmi ťažká a zodpovedná. Ste mladý a budete vychovávať mladých… Aké sú Vaše pocity? - Je to trochu zvláštny pocit. Odísť z takej živej farnosti do „ticha” seminára a miesto veriacich sa venovať bohoslovcom. Čím viac nad tým premýšľam, tým väčšmi prosím Boha o väčšiu vieru.

• Blumentálcom budete chýbať a veľmi

budete chýbať aj redakcii. Viem, že čo sa týka zabezpečenia kontaktu medzi redakciou a tlačiarňou, tej sa bude musieť ujať niekto iný, ale pomôžete s príspevkami do časopisu? Potom by ten odchod nebol tak celkom… Vaše myšlienky by nás sprevádzali aspoň cez časopis. - A ak ma redakcia nevyhodí, tak rád prispejem aj v ďalších číslach.

• Prichádzalo sa Vám ťažko, to ste priznali,

odchádza sa Vám ľahko? Nebudú Vám Blumentál a jeho veriaci chýbať? - Myslel som si, že sa mi bude odchádzať ľahšie. Je to časť života, ktorá sa nedá vyhodiť kdesi von, sú to nové kontakty, je to množstvo spolupracovníkov, množstvo aktivít, je to aj kostol, fara a všetky tie duchovné dobrodenia, je to skrátka všetko, čo robí Blumentál Blumentálom. A to žije a viem, že bude žiť v mojom srdci stále. Aj vtedy, keď už možno budem ďalej od Blumentálu ako na Kapitulskej ulici. Nuž a čo Vám zaželať, keď sa s Vami lúčime? Aby ste sa do sŕdc bohoslovcov zapísali tak, ako ste sa zapísali do sŕdc Blumentálcov Vy. Nech Vás sprevádza a požehnáva ten, ktorému ste zasvätili svoj život. Blumentálci Vás budú sprevádzať modlitbami. Vďaka za všetko, za spoluprácu, za čitateľov, za tých mnohých známych i neznámych Blumentálcov i za tento rozhovor.

X. Duchoňová