Archív časopisu Blumentál Júl, 2009

Ešte jeden pohľad na dejiny

1.7.2009 Xénia Duchoňová

Mnohým, predovšetkým príslušníkom strednej a mladšej generácie, je obdobie rokov prvej
polovice 20. storočia priveľmi vzdialené, no napriek tomu sa v súvislosti s potrebou poznať dejiny, aj dejiny Cirkvi, chceme vrátiť k veľkej postave pápeža Pia XII. a poukázať na to, ako sa v snahe diskreditovať Cirkev skresľujú skutočnosti. O tomto pápežovi sa popísalo veľa neprávd i krivých obvinení: Čo keby…? V súvislosti s osobnosťami Cirkvi, ale aj verejného života sú takéto obvinenia veľmi časté. Bulvár robí v tomto „veľkú” službu nepriateľom viery

aj u nás. Aj preto, ako sa píše v úvodníku, by sme mali poznať a spoznávať dejiny.

Pápež Pius XII. bol veľkou osobnosťou
Cirkvi v neľahkom období Druhej svetovej vojny a tešil sa veľkej vážnosti a úcte veriacich. Až v čase rodiaceho sa povojnového režimu nepriateľského k Cirkvi, keď sa začali objavovať útoky na jej predstaviteľov, množili sa aj útoky na pápeža. Koľko nezmyselných neprávd bolo v knihe Bronzová brána, ktorú ako podielovú knihu vydalo a vo veľkom distribuovalo vtedy veľmi známe. S pribúdajúcim časom sa útoky zosilňovali, časom slabli, a opäť silneli a veľmi zosilneli, keď sa začalo hovoriť o kanonizácii Pia XII., veľkej osobnosti Cirkvi. Aj mnohí z tých, čo predtým kladne hodnotili postoje pápeža počas vojny, menili názory. Už sme o tom v našom časopise písali, no nové okolnosti, ktoré sme získali zo Spravodajstva Res Claritatis, sú pre nás popudom, opäť sa k osobnosti Pia XII. vrátiť. Spravodajstvo Res Claritatis odvolávajúce

sa na zdroj: RaVa prinieslo 17. 6. správu o tom, ako americký rabín Erich A. Silver
až do minulého roku vznášal pochybnosti a námietky proti beatifikácii Pia XII., a teraz zmenil názor. Navrhuje uznať pápeža Pacelliho za svätého. Napísal to v predhovore ku knihe sestry Margherity Marchione: Pápež Pius XII. Antológia textov k 70. výročiu jeho korunovácie, ktorú v taliančine a angličtine vydáva Vatikánske knižné nakladateľstvo. „Myslel som si”, píše Silver v predhovore k spomínanej knihe, „že pápež mohol (v súvislosti s holokaustom) urobiť viac. Chcel som vedieť, či bol naozaj spoluvinníkom, pasívnym antisemitom, zatiaľ čo boli milióny Židov vyvražďované. Potom som sa však v septembri minulého roka na pozvanie Gary Kruppa zúčastnil na sympóziu, ktoré usporiadala nadácia Pave the Wave, na ktorom sa hovorilo o úlohe Pia XII. v priebehu holokaustu.” Tam sa rabín Silver stretol so sestrou Marchione a s asi päťdesiatimi rabínmi,

kňazmi, historikmi a žurnalistami, ktorí pápežove postoje dôkladne skúmali.
Účasť na tomto sympóziu bola pre neho ako blesk z jasného neba: „Dôkazy, ktoré som videl”, píše, „ma presvedčili, že jedinou motiváciou pápeža Pia XII. bolo zachrániť všetkých Židov, ktorých mohol!” A negatívny obraz, rozšírený o tomto pápežovi? Podľa Silvera ide o lži spojené s návykom nepátrať po hodnoverných prameňoch a historických skutočnostiach. „Mnohí”, píše rabín, „sa stali nástrojom tých, čo nenávideli pápeža Pia XII. len preto, že bol antikomunista, pričom osud Židov im bol ľahostajný. Treba vziať na vedomie, že od skončenia vojny až do jeho smrti Židia Pia XII. uznávali za svojho záchrancu. Dúfam, že kanonizácia pápeža Pia XII. bude môcť rýchle pokračovať, aby nielen katolíci, ale celý svet mohol poznať dobro, ktoré tento Boží muž vykonal.” Toľko slová rabína. A ešte raz otázka, prečo je pre nás dôležité o týchto skutočnostiach písať? Aj u nás sú kauzy a kauzičky neraz umelo vytvárané a rozmazávané v tlači, aj u nás sa hatí beatifikácia biskupov, veľkých osobnosti našej Cirkvi pre mnohé obvinenia. Veľmi si želáme, aby predovšetkým naša mladá a stredná generácia, a to nielen veriacich, hľadela s otvorenými očami, a s nadhľadom prijímala takéto správy.

X. Duchoňová

Pridané do rubriky články

Vítame nového pána farára

1.7.2009 Xénia Duchoňová

Tento rozhovor bude trochu iný ako boli doterajšie rozhovory s kňazom prichádzajúcim
do farnosti. Vdp Andrej Fordinál totiž Blumentálcom nie je neznámy. V našej farnosti pôsobil v r. 1999 ako kaplán a po desiatich rokoch sa vracia ako farár. Tých, ktorí si náš časopis archivujú, upozorňujeme na rozhovory v č. 10/1999 a 11/2000. Zaujímavé sú jeho vtedajšie pohľady - pohľady mladého kňaza na farnosť i na nás, Blumentálcov, na povolanie kňaza… Tieto otázky vdp. Fordinálovi sme položili ešte v čase, keď síce už bol menovaný za farára, no farnosť ešte neprevzal, preto tento rozhovor bude trochu pohľadom do minulosti, ale bude

sa týkať aj predstáv nášho nového duchovného otca o jeho pôsobení v Blumentáli.

  • Aké sú, dôstojný pán, po desiatich rokoch

Vaše spomienky na rok strávený medzi nami Blumentálcami? - Rok, ktorý som prežil v Blumentáli ako kaplán bol veľmi pestrý a zaujímavý. Spomínam si na vrelé privítanie vtedajšieho správcu farnosti, Š. Herényiho, aj spolukaplána P. Cibiru. Vytvorili sme si dôverný a priateľský vzťah, čo bolo veľmi cenné a dôležité. Vryl sa mi do pamäti krásny vianočný večer, pri spoločnej večeri v atmosfére praskajúceho ohňa v krbe. Veľmi cenné boli aj chvíle spoločnej modlitby a rozhovory, počas ktorých sme si upevňovali vzťahy medzi sebou navzájom i k Bohu. Spomínam si aj na už zosnulého pána kostolníka Farkaša, obetavého muža sakristie, na veselých organistov i na zážitky s detským zborom, sestričkami, pracovníkmi v charite a s miništrantmi. Je toho určite viac, ale treba asi pokračovať ďalšou otázkou.

  • Keď ste sa predstavovali našim čitateľom

ako mladý kaplán, povedali ste, že pochádzate zo Záhoria, zo Senice, z kedysi komunistického kraja, no z katolíckej, hlboko veriacej rodiny. Zdá sa, že Vaša cesta ku kňazstvu napriek nepriaznivému vonkajšiemu prostrediu bola priama a jednoznačná. Po maturite v Senici ste nastúpili do seminára… Ako sa po rokoch Vašej kňazskej služby pozeráte na svoje rozhodnutie stať sa Kristovým kňazom, a ako ste prežili roky po odchode z Blumentálu? - Som rád, že si ma Pán Boh povolal do tejto služby. Cítim sa stále ako nehodný človek, s ktorým chce Pán spolupracovať na spáse ľudí. Z Blumentálu ma pán arcibiskup Sokol „prevelil” do seminára za predstaveného. Bol som prefektom, ktorý má na starosti charakterovú, psychologickú i morálnu prípravu bohoslovcov na kňazstvo. Bola to veľmi zodpovedná a ťažká úloha. Rozhodnúť o niekom, či má alebo nemá povolanie, to vie najlepšie len Pán Boh. Prefekt to môže len vytušiť z vonkajšieho konania a z úsilia bohoslovcov počúvať Cirkev a predstavených. Skúsenosti zo seminára mi pomohli lepšie chápať človeka, vážiť si čas i duchovný život, ktorý som si tam mohol prehĺbiť. Zo seminára ma po roku pán arcibiskup Sokol poslal do neznámej Petržalky. Nebolo ľahké poslúchnuť ho a ísť na sídlisko, ktoré vyvoláva v mnohých ľuďoch ešte aj dnes strach. Kostol bol len rozostavaný, bývanie som si našiel pri kostole v paneláku. Sväté omše som prvý polrok slúžil v nemocnici na Antolskej ulici a v nedeľu v Kultúrnom dome Lúky. Ľudia ma s radosťou prijali a postupne sme začali budovať farnosť a medziľudské vzťahy. Neskôr bol skolaudovaný kostol aj fara a začal sa môj život „skutočného” správcu farnosti. Postupne sa podarilo založiť detský zbor, zariadil som interiér i exteriér kostola, fary i okolia, vďaka pomoci farníkov.

  • Boli ste teda farárom jednej z petržalských

farností. O Petržalke sa hovorilo ako o veľmi ťažkom prostredí, ako o džungli panelákov o anonymite veriacich, kde je veľmi ťažké budovať farské spoločenstvo. Podľa informácií, ktoré k nám prenikli, sa Vám to darilo… - Počúval som ľudí, oni mňa, a zároveň cez modlitbu a spoluprácu s Duchom Svätým sa to naozaj darilo. Jednou z hlavných úloh mojej pastorácie bol boj s anonymitou. Vďaka Bohu sa kostol stal centrom našej farnosti na Lúkach. Ľudia si vďaka kostolu začali budovať vzťahy a vzájomne sa spoznávali. Pomohli k tomu aj spoločné akcie: púte do Lúrd, Fatimy, Grécka, do Svätej zeme, na Sicíliu, do Talianska, i zájazdy po Slovensku; Katarínske zábavy, majálesy; bicyklové výlety na hrádzu, športové akcie; výlety s deťmi a mládežou, … V tejto farnosti nie je cintorín, nepochovával som a tak som mal viac času na budovanie medziľudských vzťahov i farského života. Aj pastorácia v nemocnici bola pre mňa i mojich kaplánov veľmi obohacujúca. Zažil som tam veľa vzácnych chvíľ a jasných dôkazov Božej prítomnosti vo sviatostiach.

  • Našu farnosť nájdete inú, ako bola pred

rokmi. Kostol sa vyprázdňuje, sekularizácia sa dotkla aj tohto prostredia oveľa viac, ako keď ste odchádzali, to isto viete. Už vtedy ste povedali: …ľudia, akoby strácali zmysel pre Boha, pre vieru, pre kostol…, mladých to neťahá, stredná generácia, akoby sa nechcela dať obmedzovať v túžbe „užívať život” …, zabúdame na obetu, odmietame seba zápor…, ale práve tieto hodnoty sú veľmi dôležité pre náš vnútorný rast… Čo treba urobiť preto, aby sa vo farnosti obnovil duch práve týchto hodnôt, ktoré pod vplyvom súčasného štýlu života ešte viac upadajú? - V Petržalke som zistil, že predsa existujú ľudia, ktorí aj dnes túžia po Bohu a duchovných hodnotách. Každý rok sme mali prípravu dospelých na prijatie sviatostí, a často som v kostole videl nové tváre. A čo treba robiť? Asi v prvom rade mať rád svoju farnosť, vnímať potreby ľudí a ponúknuť im to, čo Blumentál môže: krásnu liturgiu, sviatostný život, a ak čas dovolí, aj akcie mimo kostola, ktoré značnou mierou prispievajú k zblíženiu ľudí. V tejto farnosti je to asi dosť ťažké, pretože kňazi majú čo robiť, aby zvládli pastoračné úlohy v kostole, v nemocniciach, v školách i v krematóriu. Chcem požiadať aj mojich kaplánov, aby sme vytvorili tandem, zostali ľudskí, nezabudli na svoj duchovný rast, aby sme mali čo ponúknuť ľuďom. Verím, že sa o to usilovali aj moji predchodcovia. Veď tu v Blumentáli pôsobili veľké osobnosti našej Cirkvi.

  • V blízkosti Blumentálu je vysokoškolský

internát. Hoci v Bratislave je univerzitné pastoračné centrum, predsa len, títo vysokoškoláci asi hľadajú svoj duchovný domov práve v tomto blízkom kostole. Pri niektorých omšiach je to viditeľné. Máte v pláne venovať sa aj mladým ľuďom prichádzajúcim do mesta, kde im neraz hrozí vzďaľovanie sa od tých duchovných hodnôt, čo im vštepovali v rodine? - Aj nad tým som už rozmýšľal a dúfam, že s pánmi kaplánmi sa nám podarí týchto študentov zachytiť a ponúknuť im priestor v Blumentáli.

  • Problémov, s ktorými sa medzi nami

Blumentálcami stretnete, isto nebude málo. Vraciam sa však k slovám, ktoré ste už raz pre Blumentál povedali: Cítim sa ešte veľmi mladý a mnohé veci sa mi zdajú priťažké, ale myslím si, že Pán má s nami svoje plány a s jeho pomocou zvládnem to, čo odo mňa očakáva. Je to krásny prejav dôvery v Božiu pomoc. Isto ste nezabudli, že v kostole máme našu Matku dobrej rady, budete sa usilovať o prehĺbenie mariánskej úcty aj prostredníctvom tohto titulu, pod ktorým si ju uctieval aj veľký pápež Lev XII.? - V Petržalke bola mojou veľkou ochrankyňou, pomocníčkou i učiteľkou Sedembolestná Panna Mária a som rád, že v Blumentáli sa uctieva jej vzácny titul Matka dobrej rady. Budeme ju veľmi potrebovať, všetci kňazi, ktorí vám chceme slúžiť a byť k dispozícii. Budeme sa usilovať, aby bol Blumentál živou farnosťou, v ktorej sa bude každý cítiť dobre. Len prosíme farníkov o modlitby za nás, o ochotu a pomoc. Náš farský časopis sa do rúk čitateľov dostane v čase, keď už vdp. Fordinál bude naším farárom, a tak nám ostáva už len povedať: Vitajte, dôstojný pán, v prostredí, ktoré Vám nie je cudzie, vitajte medzi veriacimi, z ktorých mnohí si Vás pamätajú. Vitajte aj v našom farskom časopise. Spolu s veriacimi dúfam, že tento rozhovor nebude jediným Vaším príspevkom a príhovorom k Vašim novým farníkom. Nech Pán požehná Vaše druhé pôsobenie vo farnosti Blumentál a cíťte sa tu ako doma, Bumentálci sa budú za Vás modliť a verím, že v čom budú môcť, budú aj pomáhať. Ešte raz Vás teda aj v mene čitateľov vítam a ďakujem za rozhovor.

Xénia Duchoňová

Pridané do rubriky rozhovor

Lúčime sa…

1.7.2009 Xénia Duchoňová

Rozlúčka býva vždy ťažká, no ťažšia býva najmä vtedy, keď odchádza človek blízky, na
ktorého sme si zvykli a ktorého sme mali radi. Toto môžeme smelo povedať o pánu kaplánovi Mariánovi Bérovi. Čitatelia Blumentálu radi čítali jeho príspevky, jeho spovednicu obliehalo vždy veľa „hriešnikov”, malí Blumentálci na svätých omšiach pre deti mali krásne zážitky zo svätých omší, ktoré pre nich slúžil, chýbať bude aj birmovancom, ktorým sa z láskou

venoval…

  • Už viackrát sa hovorilo, dôstojný pán,

že odchádzate z našej farnosti. Teraz je to už isté. Pamätáte sa na Váš príchod? Bol nečakaný a netradičný, krátko pred Vianocami 2005. Spomínate si ešte na prvé chvíle na fare a v chráme počas tých sviatočných dní? Čo pre Vás znamenali? - Viackrát som sa vracal k tomu momentu spred cca troch rokov, lebo aj pre mňa to vtedy bolo nečakané. Spomínam si, ako som doslova „vhupol” v chráme do predvianočného spovedania, a pamätám si, že som si nemal ani kedy veci vybaliť, lebo väčšinu času sme trávili v spovednici, alebo návštevami chorých a starých doma. Vzhľadom na to, že som nepoznal „terén”, dalo mi poriadne zabrať nájsť niektoré ulice, kam som mal ísť. A potom prišli Vianoce. Teraz, keď tak v duchu letím do toho obdobia, môžem povedať, že to boli Vianoce ako v rodine, Vianoce, ktoré pre mňa znamenali akýsi štart v tejto farnosti.

  • A aké boli roky prežité medzi nami Blumentálcami?

Čo Vám dali, resp. aj Vám niečo vzali? - Pravdupovediac trochu som sa na začiatku bál. Spomínam si, ako ste mi v ten prvý týždeň, čo som tu bol, povedali, že sa nemám báť, že si blumentálcov obľúbim. Myslím si, že mi to netrvalo dlho. Keď som sa ako tak spamätal z toho náhleho preloženia, naučil som sa a zvykol som si hovoriť o Blumentáli ako „naša farnosť”, bolo zjavné, že som sa cítil medzi vami drahí blumentálci, prijatý. Dostal som tu veľa. Bola to pre mňa veľká škola života, v ktorej sú aj problémy, ale aj radosti. Veriaci farnosti Blumentál ma naučili byť tak trochu aj sám sebou. Za to vďaka. A vzali? Azda len čas, ale na to som tu predsa bol.

  • Nielen mne, ale mnohým veriacim sa

zdá, že ste popri množstve práce aj na sebe tvrdo pracovali. Mám na mysli predovšetkým kázne, na ktorých bol ten Váš „skok” veľmi viditeľný. Ostal Vám čas na štúdium a aj trochu pre seba? - Zdá sa mi, že aj pre mňa to tu bol čas dozrievania a možno práve ten „skok” bol ovplyvnený tým „byť sám sebou”. Isteže toho času na štúdium a pre seba nebolo veľa, ale nejako som si musel pamäť cibriť a niekedy sa už inak nedalo, len na chvíľu vypnúť a mať čas pre seba.

  • Ktorá z aktivít, ktorých bolo dosť a ktoré

sme v úvode vymenovali, Vám bola najbližšia? - Musím povedať, že každý jeden či už to bol človek starý a chorý, či človek v produktívnom veku, alebo dieťa, či mladý „puberťák” znamenal pre mňa veľký Boží dar. Najbližšia mi však bola práve práca s deťmi.

  • Pamätáte sa na slová: „Kto veľa očakáva,

býva sklamaný, keď sa mu očakávania nesplnia”, kedy ste ich povedali? Mňa zaujíma odpoveď na otázku, či sa Vám očakávania, s ktorými ste prichádzali, naplnili a či Vám Vaša služba tu v Blumentáli nepriniesla sklamanie - myslím teraz na sklamanie, ktoré sme Vám pripravili my, Blumentálci? - Pravdupovediac ani som si vtedy v tej rýchlosti preloženia nestihol poriadne premyslieť, čo môžem v Blumentáli očakávať. A tak som sa to snažil potom aj brať. Spontánne, ako Pán posielal jednotlivé udalosti. Isteže, niekedy príde sklamanie, keď napríklad kňaz venuje svoje sily príprave snúbencov, usiluje sa im vyjsť maximálne v ústrety a výsledok je taký, že keď dosiahnu, čo chceli, ich život zasa pokračuje tak ako predtým. Možno v tejto oblasti som prežíval tak najviac sklamaní, ale tiež musím podotknúť, že do sŕdc tých ľudí vidí len Boh.

  • Nemôžem Vám nepoložiť otázku Mariánskej

úcty, veď sme v Mariánskom chráme. Kedysi sem prichádzalo množstvo ľudí na fatimské soboty. Často ste sa ich v minulosti zúčastňovali: Čo pre Vás znamenalo spoločenstvo, ktoré sa tu vytváralo, zhromaždené okolo Božej Matky, v našom kostole uctievanej nielen ako Nanebovzatej, ale aj ako Matky Dobrej rady? - Mariánska úcta je pre mňa ako Mariána veľmi dôležitá. Nemôžem zabudnúť na tie fatimské sobotné rána, keď sme sa ešte s pánom farárom Herényim a veriacimi spoločne modlili rozjímavý ruženec. Bolo to akoby také sviatočné ráno. Za nami v lavici sa modlievala jeho mamina. V tom čase, dúfam, že to tak môžem vyjadriť, ona bola na fare akoby takou „mamou” nás všetkých. Keď už aj možno len svojou prítomnosťou. Tam som akosi najviac chápal tú výnimočnú prítomnosť Božej Matky, konkrétne prenesenú do reálneho života a môžem povedať, že ďakujem Bohu, že nám dal Pannu Máriu za Matku a že ma poslal práve do farnosti jej zverenej.

  • A nemôžem si odpustiť ani otázku: Čo

pre Vás znamenala spolupráca s časopisom? Boli ste pravidelným prispievateľom, autorom mnohých článkov, verným pomocníkom a spolupracovníkom redakcie aj čo sa týka spojenia s tlačiarňou? - Jaj! No niekedy to boli naozaj napäté situácie. A aj Vy ste iste prežívali nejednu bezsennú noc. Aj ja som často písal do noci tie príspevky a takisto neraz v prvopiatočnom zhone ísť na Patrónku pre časopis nebolo ľahké. Lenže aj k tomu sa viažu spomienky radosti a vďačnosti Bohu za každé nové číslo časopisu. Odmenou bolo ďakovanie ľudí chorých, pripútaných na lôžko, ale aj Vás, ktorí Blumentál čítate. Tá spätná väzba ma akosi hnala dopredu.

  • Vieme, kam odchádzate. Nebudete ďaleko,

ale charakter Vašej práce bude iný. Budete sa zúčastňovať na výchove nových kňazov, na ich príprave pre život kňaza. Je to úloha isto veľmi ťažká a zodpovedná. Ste mladý a budete vychovávať mladých… Aké sú Vaše pocity? - Je to trochu zvláštny pocit. Odísť z takej živej farnosti do „ticha” seminára a miesto veriacich sa venovať bohoslovcom. Čím viac nad tým premýšľam, tým väčšmi prosím Boha o väčšiu vieru.

  • Blumentálcom budete chýbať a veľmi

budete chýbať aj redakcii. Viem, že čo sa týka zabezpečenia kontaktu medzi redakciou a tlačiarňou, tej sa bude musieť ujať niekto iný, ale pomôžete s príspevkami do časopisu? Potom by ten odchod nebol tak celkom… Vaše myšlienky by nás sprevádzali aspoň cez časopis. - A ak ma redakcia nevyhodí, tak rád prispejem aj v ďalších číslach.

  • Prichádzalo sa Vám ťažko, to ste priznali,

odchádza sa Vám ľahko? Nebudú Vám Blumentál a jeho veriaci chýbať? - Myslel som si, že sa mi bude odchádzať ľahšie. Je to časť života, ktorá sa nedá vyhodiť kdesi von, sú to nové kontakty, je to množstvo spolupracovníkov, množstvo aktivít, je to aj kostol, fara a všetky tie duchovné dobrodenia, je to skrátka všetko, čo robí Blumentál Blumentálom. A to žije a viem, že bude žiť v mojom srdci stále. Aj vtedy, keď už možno budem ďalej od Blumentálu ako na Kapitulskej ulici. Nuž a čo Vám zaželať, keď sa s Vami lúčime? Aby ste sa do sŕdc bohoslovcov zapísali tak, ako ste sa zapísali do sŕdc Blumentálcov Vy. Nech Vás sprevádza a požehnáva ten, ktorému ste zasvätili svoj život. Blumentálci Vás budú sprevádzať modlitbami. Vďaka za všetko, za spoluprácu, za čitateľov, za tých mnohých známych i neznámych Blumentálcov i za tento rozhovor.

X. Duchoňová

Pridané do rubriky rozhovor

Naša univerzita

1.7.2009 Daniel Dian

V predchádzajúcich číslach sme sa zastavili pri sláveniach jednotlivých období liturgického
roka. Začali sme Adventným, pokračovali Vianočným, Pôstnym a Veľkonočným obdobím. Po slávnosti Zoslania Ducha Svätého, v čase po Sviatku Najsvätejšej Trojice, Najsvätejšieho tela a krvi Pána, ako aj sviatku Božského Srdca sa nachádzame v čase, ktorý sa nazýva Cezročným obdobím. Aj spomenuté sviatky sú súčasťou Cezročného obdobia. Viacerí čitatelia sa obrátili na mňa s otázkou, aby som bližšie priblížil tieto obdobia liturgického roka

a vysvetlil, v čom je rozdiel v ich slávení.

Slávenie Cezročného obdobia
Ježiš Kristus je hlavný liturg Cirkvi. Jeho obeta kríža je jedinou obetou Nového zákona, a tá sa neustále sprítomňuje na oltároch celej Cirkvi a vzhľadom na čas sa naozaj neustále slávi na jednotlivých kontinentoch. Tak ako delíme čas v roku na jednotlivé obdobia: jar, leto, jeseň a zimu, aj v cirkevnom - liturgickom - roku delíme čas roka na päť období, ako sú uvedené vyššie. Aby sme teda naplno mohli pochopiť liturgické slávenia, potrebujeme si uvedomiť, že základom je slávenie Eucharistie, samozrejme východiskovým bodom je slávenie Veľkonočnej nedele a od nej sa odvíjajúcej každej nedele v roku, lebo nedeľa je Veľkou nocou týždňa. Ján Pavol II. v dokumente Dies Domini - Deň Pána, ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias - píše, že tento deň mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Nedeľa totiž v týždennom rytme času pripomína deň Kristovho vzkriesenia. Je to Veľká noc týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok „nového stvorenia” (porov. 2Kor 5, 17). Je to deň úctivej a vďačnej spomienky na prvý deň sveta a súčasne predobraz „posledného dňa” očakávaného v činnej nádeji, keď Kristus príde v sláve (porov. Sk 1, 11; 1Sol 4, 13 - 17) a „urobí všetko nové” (porov. Zj 21, 5). Preto nedeľa ostáva v liturgii dňom, ktorý je centrom duchovného života a nedeľou všetkých nedieľ je Veľká noc. Nedeľa je dňom Ježiša Krista a Cirkvi. Je dňom Kristovho zmŕtvychvstania, pričom Cirkev sa zrodila na Turíce v deň zavŕšenia zvláštneho účinkovania Krista, ktorý v tento deň splnil prisľúbenie: Pošlem vám Utešiteľa, Ducha Svätého… Preto Ján Pavol II. právom v spomínanom dokumente píše: „Na nedeľu sa preto dobre hodí zvolanie žalmistu: Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho (Ž 118, 24). Táto výzva na radosť, ktorú si osvojila veľkonočná liturgia, nesie znak obdivu, ktorým boli preniknuté ženy prítomné po ukrižovaní Ježiša Krista, keď v prvý deň týždňa skoro ráno (Mk 16, 2) prišli k hrobu a našli ho prázdny. Je to zároveň aj výzva, aby sa do určitej miery zopakoval zážitok dvoch emauzských učeníkov, ktorí cítili, že im horelo srdce, keď sa k nim pripojil cestou sám Vzkriesený, vysvetľoval im Písma a dal sa im spoznať pri lámaní chleba (porov. Lk 24, 32.35). Je to akoby ozvena najprv váhavej a potom nadšenej radosti, ktorú pocítili apoštoli navečer toho istého dňa, keď ich navštívil vzkriesený Ježiš a prijali od neho dar pokoja a Svätého Ducha (porov. Jn 20, 19 - 23). Ak sa teda niekto pýta, prečo nedeľa a slávenie Eucharistie, odpoveď je už daná - Ježiš a stretnutie s ním, Cirkev a spoločenstvo s ňou a v nej, malá rodina vo veľkej rodine, posilnenie a utuženie vzťahov, najmä vzťahu lásky. A tak si potrebujeme uvedomiť skutočnosť nedele ako výnimočného dňa. Nedeľa tak vstupuje do nášho života ako jedinečný fenomén nášho života. V jednotlivé nedele si pripomíname nielen minulosť dejín našej spásy, ale predovšetkým stálu aktuálnosť Božieho plánu spásy až do konca čias. Preto sa v slávení Eucharistie nehovorí „vezmite a jedzte z neho všetci, toto je pripomienka mojej smrti a zmŕtvychvstania”, ale vezmite a jedzte z neho všetci toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… A tu jasne vidíme, že je to stále aktuálny čas, nie minulý a nie budúci, ale čas „teraz a tu”. Preto my napriek úcte k iným kresťanským denomináciám okrem Pravoslávnej cirkvi, ktorá má tú istú vieru v Eucharistiu ako my, nemôžeme mať účasť na ich slávení Pamiatky Pánovej večere, pretože v ich chápaní je to spomienka na večeru Pána. A tak katolík nezadosťučiní povinnosti

v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši, ak sa zúčastní na ekumenickej
pobožnosti (nijako nemožno hovoriť o ekumenickej omši, ako sme to v masmédiách počuli napríklad v súvislosti s inauguráciou prezidenta pozn. red.). Už z názvu vidieť, že ide o pobožnosť, teda o niečo také, ako sú naše tradičné litánie, alebo kajúce pobožnosti či pobožnosť krížovej cesty. Ani tieto nenahrádzajú už spomenutú povinnosť aktívnej účasti na Eucharistii v nedeľu, ba ani počúvanie priameho prenosu prostredníctvom rozhlasu či televízie, lebo tam nemáme aktuálnu prítomnosť, a slávenie Eucharistie si vyžaduje aktuálnu a činnú prítomnosť v nedeľu a vo sviatok na jej slávení. Toto je veľmi silná výzva pre všetkých pokrstených v Katolíckej cirkvi. Preto Cirkev môže a zaväzuje iba tých, ktorí patria do jej spoločenstva, a tých, čo do jej spoločenstva nepatria, nezaväzuje a nemôže zaväzovať. Tu je odpoveď na otázku, prečo evanjelici nemusia mať účasť na nedeľných bohoslužbách. Tam platí disciplína ich cirkvi. Ján Pavol II. nám všetkým hovorí: „Ježišovo vzkriesenie je prvotná skutočnosť, o ktorú sa opiera kresťanská viera (porov. 1Kor 15, 14). Je to obdivuhodná skutočnosť, dokonale ponorená vo svetle viery, ale aj historicky potvrdená tými, ktorí mali privilégium vidieť vzkrieseného Pána. Je to obdivuhodná udalosť, ktorá nielenže v ľudských dejinách vyniká svojou absolútnou jedinečnosťou, ale sa aj nachádza v strede tajomstva času. Kristus je totiž Pán času i večnosti, ako to uvádza pôsobivá liturgia veľkonočnej vigílie v obrade prípravy veľkonočnej sviece. Preto Cirkev tým, že si deň Kristovho vzkriesenia pripomína nielen raz v roku, ale každú nedeľu, chce ukázať každej generácii, čo tvorí základ dejín, s ktorým súvisí tajomstvo počiatku i tajomstvo konečného osudu sveta. Právom sa môže povedať, ako to naznačuje homília istého autora zo IV. storočia, že „deň Pána” je „pánom dní”. Tí, čo prijali milosť viery vo vzkrieseného Pána, musia postrehnúť význam tohto dňa v týždni s chvejivým dojatím, ktoré pohlo svätého Hieronyma povedať: „Nedeľa je deň vzkriesenia, deň kresťanov, je to náš deň, prvotný sviatok”, ustanovený nielen na členenie následnosti času, ale aj na vyjadrenie jeho hlbokého zmyslu. A tak iba ten, kto toto vie pochopiť, pochopí nedeľu ako Deň Pána, pochopí aj štruktúru liturgických slávení a spiritualitu slávení nedele a jednotlivých

období. Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Mlčať znamená súhlasiť

1.7.2009 Xénia Duchoňová

Azda nie náhodou práve v tomto čísle v úvodníku spomenul vdp. Dian povinnosť nás, veriacich
katolíkov, vydávať svedectvo o svojej viere, vzdelávať sa a poznať svoju vieru, jej dejiny, no i dejiny národa - tie staršie, ale aj nedávne. Zdá sa totiž, že história sa opakuje a Cirkev bude opäť čeliť čoraz väčším útokom tých, ktorým už sama jej existencia prekáža. V poslednom

období sme toho svedkami nielen u nás, ale aj vo svete.

Pôvodne som chcela písať len o stretnutí
s našimi krajanmi, manželmi B. - americkými

Slovákmi, ktorí nadšene rozprávali o tom, ako si v americkom štáte Pennsylvánia
ctia nášho veľkého krajana, kňaza a vynálezcu Jozefa Murgaša. Rozprávali o tom, ako pomáhal ľuďom, ako sa usiloval, aby sa deti našich krajanov naučili reč, aby sa tak mohli dobre uplatniť v živote, rozprávali o tom, ako Murgaš doslova vlastnými rukami budoval prvý drevený kostolík pre Slovákov - prisťahovalcov, aj o tom, aké zásluhy mal na vybudovaní nového krásneho kostola Božského srdca, ako maľoval obrazy

a predával ich, aby tak mohol finančne prispievať na jeho stavbu. Veľa krásnych
vecí povedali o Jozefovi Murgašovi. Ich slová boli slovami ľudí hrdými na svoju príslušnosť k Cirkvi, na svoj slovenský pôvod a odhodlanými zachovať pamiatku na toho, na ktorého sme doma takmer zabudli. Zaujímavosťou je, že nášho krajana, pána B. ktorý toto svedectvo vydával, v Amerike krstil sám Jozef Murgaš. Smutnejšie bolo rozprávanie o tom, že v USA sa čoraz väčšmi presadzujú snahy likvidovať niektoré katolícke kostoly, predovšetkým tie, ktoré slúžia príslušníkom národnostných menšín. Ako príklad spomenuli to, čo sa ich bolestne dotýka, totiž, že najneskoršie do júla budúceho roka sa musí Murgašov kostol Božského srdca vo Wilkers-Barre v Pennsylvánii, ktorý slúžil komunite Slovákov žijúcich v meste a na jeho okolí, zatvoriť. Naši priatelia hovorili o tom, že sa nemôžu ubrániť dojmu, že likvidácia tohto chrámu je súčasťou celosvetového, zatiaľ možno nie veľmi otvoreného boja proti Cirkvi… Na Slovensku hľadajú pomoc, aby sa Murgašovo dielo zachovalo pre nasledujúce generácie našich krajanov, resp. aby sa aspoň časť toho, čo po sebe zanechal, preniesla na Slovensko. Požiadala som manželov B., aby sami napísali niečo o svojom zápase o záchranu Murgašovho diela i o situácii katolíkov za morom. Aj skúsenosť spoza mora patrí k našej histórii, veď ju píšu naši rodáci. Statoční, ktorí sa usilujú o zachovanie dedičstva otcov! V najnovšom čísle Světla som čítala, že počet katolíkov v USA narastá. A predsa, kostoly sa zatvárajú… Vráťme sa však domov, k úvodníku vdp. Diana a jeho výzve poznávať svoje dejiny. Ich súčasťou, na prvý pohľad možno zanedbateľnou, bola udalosť, ktorú spomenul: to známe stretnutie na Velehrade, keď prevažne mladí účastníci púte dali o sebe vedieť tak, že donútili predstaviteľa vtedajšej moci pridať k menám našich vierozvestov ich titul: svätí. Dnes, 28. júna som niekoľkokrát z úst redaktora našej verejnoprávnej televízie počula povedať, že na Devíne sa na budúci týždeň chystajú oslavy Cyrila a Metoda! Teda opäť im upierame titul svätí a chystáme sa z nich urobiť len šíriteľov kultúry a vzdelania. Nič viac. História sa opakuje. Budeme mlčať a dáme sa umlčať? Pred rokom v čase tohto sviatku sa našim vierozvestom dostalo toľko pohŕdania a zneuznania zo strany masmédií, že si to nedovolili nepriatelia Cirkvi ani v čase jej neslobody u nás. Keby sme boli hrdí kresťania a hrdí občania, museli by byť redakcie médií, ktoré znevažovali našich slovanských hlásateľov evanjelia, zaplavené tisíckami listov a protestov. Nič také sa však nestalo. A tak, aby sme nedráždili a nevyvolávali ešte tvrdšie útoky, mlčíme utiahnutí v ulite. My starší v srdci možno s bolesťou, no ešte s úctou v srdci. Čo však naša mladá generácia živená nepravdami? Veľkosť diela, ktoré pre nás, pre ostatné slovanské národy, ale aj pre celú Európu vykonali sv. Cyril a Metod, ocenil aj Svätý Otec Benedikt XVI., keď im 18. 6. venoval svoj príhovor počas generálnej audiencie: Svätí Cyril a Metod predstavujú klasický príklad toho, čo sa dnes zvykne nazývať termínominkulturácia”. Každý národ musí do svojej kultúry zakomponovať zjavené posolstvo a vyjadriť jeho spásonosnú pravdivosť vo vlastnom jazyku. To predpokladá veľmi náročnú prácu „prekladu”, pretože vyžaduje prebratie a určenie adekvátnych termínov, aby sa verne, bez zmeny zmyslu znova predložilo bohatstvo zjaveného Slova. O tomto naši dvaja svätí bratia vydali mimoriadne svedectvo, na ktoré Cirkev pozerá aj dnes, aby si z neho vzala inšpiráciu a správne smerovanie (TK KBS 18. 6. 2009).

X. Duchoňová

Pridané do rubriky mlčať znamená súhlasiť

Odkaz od pani Paulínky…

1.7.2009 redakcia časopisu

Milí čitatelia Blumentálu,
som len občasným čitateľom tohto časopisu, nakoľko bývam mimo Bratislavy, ale rada by som Vám zanechala odkaz od mojej babičky, 89-ročnej pani Paulínky - osoby, ktorú ste možno viacerí z Vás poznali. Po dlhé roky bola farníčkou Blumentálu a podaktorí ju volali aj „patrónka račianskeho parku”. Bohužiaľ už nie je medzi nami a ja jej týmto chcem splniť sľub, ktorý som jej dala. Chcela totiž, aby som napísala článok do Blumentálu, kým ešte žila, ale nestihla som to, a tak vám chcem aspoň krátko napísať teraz. Nikdy nezabudnem, ako ma od malička moji starí rodičia viedli cestou k Bohu. Moje každoročné prázdniny v Bratislave boli pre mňa jedným z najkrajších období v roku. Možno aj preto mám dodnes Bratislavu veľmi rada. Spomínam si, ako sme často chodievali na prechádzky do Horského parku, do kostola a do jaskyne Panny Márie, ktorá je po ceste. Každý deň sme sa modlili pod krásnym obrazom svätej rodinky, ktorý v izbe mojich starých rodičov visí dodnes. Chodievali sme na púť do Marianky a neskôr sme tam boli s babičkou spolu aj s mojimi deťmi. Môj dedko Vojtech ma takisto naučil žiť v pokore a láske k Bohu. Chodili sme spolu do kina, čítali knižky, lúštili krížovky, plávali v Dunaji a v studenej vode na kúpalisku na Lide, pričom mi nikdy nezabúdal pripomenúť cestu, ktorou má človek kráčať a byť verný svojej viere. Obaja moji starí rodičia mi ukázali ich životnú cestu ako vzor a ja som si vždy mala na čo spomenúť, keď mi bolo ťažko. Naučili ma pokore, ktorú by mal snáď každý človek v živote pocítiť, aby pocítil veľkosť toho Najvyššieho. A túto pokoru som videla aj v posledných babičkiných chvíľach. To, s akou oddanosťou pokorne trpela a verila, mi dodnes tlačí slzy do očí. Babička nemala spočiatku ľahký život. Už veľmi skoro pocítila, aký je ľudský osud ťažký, pretože musela od ranného veku pracovať aj napriek svojmu podlomenému zdraviu. Musela sa starať o svojich nevlastných súrodencov a skoro odísť z domu zarábať si na živobytie. V živote mala veľa ťažkých chvíľ, ale postretlo ju aj šťastie v podobe jej jedinej dcéry Evky a dobrého manžela, s ktorým žila šťastne dlhé roky. Po celý ten čas bola hlboko veriaca a v každej ťažkej chvíli ho prosila o pomoc. Boh ju vždy vyslyšal a Anjel ju vždy sprevádzal. Starala sa o svojho muža, keď bol chorý a sprevádzala jeho posledné chvíle modlitbou. Aj keď jej zistili ťažkú chorobu, nevzdala sa a prosila pána Ježiša o pomoc. On ju vyslyšal a ona svoju chorobu prekonávala dlhé roky s väčšími či menšími ťažkosťami a ešte sa snažila povzbudzovať ostatných. Myslím si, že napriek mnohým trápeniam prežila krásny život a bola šťastná. Keď už bola odkázaná len na posteľ najprv doma a potom v nemocnici, trpela. Zdalo sa jej však, že sa dakedy dejú zázraky. Cítila, že Boh stojí pri nej a pán Ježiš jej pomáha. Až keď zdravý človek vidí umieranie dakoho blízkeho, pocíti bezradnosť, že sa už nedá pomôcť. Vtedy si uvedomí, aké sú všetky naše pozemské starosti zanedbateľné. Stále žasneme nad tým, že babička napriek ťažkej chorobe nemala nijaké bolesti, čo prekvapovalo aj lekárov. Ona vravela, že to všetko je len viera. Modlila sa každý deň k Ježiškovi, k Duchu Svätému a ruženec. Vravela, že Ježiš je jej uzdravovateľ a celé roky ju liečil. Pre človeka je niekedy nepochopiteľné, prečo musí človek umierať tak ťažko. Prečo musí toľko trpieť. Babička vravela, že naše utrpenie je časťou očistca, ktorú si odtrpíme už tu na zemi a potom tam hore to budeme mať ľahšie. Na záver chcem povedať vám všetkým, ktorí ste chorí, trpíte, máte problémy v rodinách, ste opustení a lebo ste v inej zúfalej situácii, nezúfajte a nestrácajte nádej! Tam hore je naša pomoc. Poproste o ňu! Ďakujte Bohu za to, čo ste v živote krásne dostali a proste o to, v čom potrebujete pomoc. Nebuďte netrpezliví, neočakávajte, že sa všetko hneď zmení, ale s pokorou prežite každý deň. A pomoc určite pocítite. To je odkaz od mojej drahej babičky. Babi,

ďakujem za všetko. Tvoja vnučka.

Pridané do rubriky z Vašich listov

Farská knižnica informuje

1.7.2009 Monika Šandorová

Hektické obdobie, v ktorom
žijeme, si pýta čoraz väčšiu daň. Zo všetkých strán sa na nás valia povinnosti, nesplnené termíny, problémové vzťahy. Ak náš duchovný život nestojí na pevných pilieroch, tak nás veľmi rýchlo prevalcuje materiálny svet. Kde nájsť pomoc, návod na prekonanie hroziaceho nebezpečenstva? Možným riešení je pohľad na životy svätých, na tých, ktorí už majú za sebou víťazný boj. Jednou z najistejších duchovných škôl je karmelitánska duchovnosť. A práve z jej bohatstva čerpá ostatná publikácia karmelitánskej edície Flos Karmeli: Päť ciest k dokonalej láske (Karmelitánské nakladatelství Kostolní Vydří, 2009, 175 s.) Autormi textu sú nemeckí bosí karmelitáni a karmelitánky, ktorí nám vedia najlepšie sprostredkovať vstup do „záhrady Karmelu, do karmelitánskeho neba”, lebo sa celoživotne sýtia bohatou duchovnou náukou svojich zakladateľov a ich nasledovníkov. Kniha má akoby päť samostatných celkov, lebo v nemeckom origináli boli jednotlivé

časti publikované samostatne. Päť velikánov Karmelu: sv. Terézia Avilská, sv. Ján z Kríža, sv. Terézia
z Lisieux, bl. Alžbeta od najsvätejšej Trojice a sv. Edita Steinová - ich osobnosti sú zárukou, že to bude kvalitná a zaujímavá publikácia. Títo duchovní velikáni sú podrobnejšie spracovávaní v jednotlivých článkoch publikovaných aj v duchovných časopisoch, preto ich text má spád a v menšom literárnom útvare je vystihnutá podstata. Pred náš duchovný zrak sa nám kladú kvalitné návody na riešenie rôznych problémov v modlitbe, v duchovnom živote, v asketike, ale aj riešenie nášho každodenného hľadania Božej tváre a Božích ciest. Je úžasné sledovať Božiu pedagogiku a Božieho Ducha, všetci sú akoby odchovaní na jednom učení, a predsa sú úplne odlišní, každý z nás si môže nájsť tú svoju cestu, ktorá sa mu zdá najbližšia. Boží Duch vedie k slobode v láske, a jednou zo základných vlastností lásky je vynaliezavosť. Tú môžeme vystopovať v živote každého z nich. Intenzívne hľadali spôsob, ako sa najviac priblížiť k Láske, ako najviac potešiť Lásku, ako svoj život naplniť láskou k Láske a k ľuďom. Neboli odtrhnutí od života, od jeho problémov, aj keď boli uzavretí v svojich klauzúrach. Len láska môže byť inšpiráciou a motívom pre taký život. Na konci knihy sú chronologicky zhrnuté podstatné udalosti ich životov a ich originálne diela, ako odkaz na zdroj čerpania informácií. Publikáciu do kvalitnej a modernej slovenčiny preložil pán Jozef Golian, kniha naozaj poskytuje kvalitný duchovný materiál do tmy našich dní, aby sme mali nádej na svetlo, ale predovšetkým, aby sme si vedeli to svetlo aj zapáliť práve vďaka príkladu života týchto svätcov. Vrelo odporúčam aj na dovolenkové chvíle.

Monika Šandorová

Pridané do rubriky knižnica