Blumentál
články

Pomaly očakávame príchod jari. Zima sa postupne vzdá svojej vlády, sneh sa pomaly vytratí,

príroda spozná priaznivú chvíľu a život v nej sa začne prebúdzať. Aj rastliny zareagujú na dotyk teplých slnečných lúčov, ktorých účinkom sa obnovuje neustály kolobeh života vrcholiaci v kvetoch a plodoch. Prebúdzajúca sa príroda nás mimovoľne zavedie do ríše duchovna.

Aj tam sa odohral podobný proces - Zvestovanie. Bol to prvý priamy dotyk nebies, pod ktorým väčšmi ožili radosti a nádeje ľudského srdca. Vo chvíli, keď nebesia pozdravujú vyvolenú Pannu prostredníctvom svojho posla, a ona pokorne vysloví svoje nech sa mi stane. Slovo - Boží Syn sa stáva človekom a začína svoj vykupiteľský život, ktorý vrcholí na kalvárii. Od tej chvíle sa pre človeka začína nový život. Na javisko dejín vystupuje ako nový človek povolaný na spolužitie s Bohom. Pri vtelení zazneli slová, ktoré určujú spôsob života vykúpeného človeka: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1, 38).

Tie slová boli odpoveďou na nebeské posolstvo, v ktorom Boh ponúkol človeku novú zmluvu milosrdenstva a lásky. Táto jeho zmluva lásky je všeobecná, platí pre všetkých ľudí všetkých čias a každého postavenia. Nikto z nej nie je vylúčený. Boh každého povolal pre nadprirodzený život, a svoju ponuku stále zachováva. Človek mu je dieťaťom, priateľom a služobníkom, a Boh žiada od neho len jedno - oddanosť a spoluprácu. Boh chce z úst každého človeka počuť slová - nech sa mi stane, ako si to ty želáš… Chce však, aby tie slová neboli prednesené len ústami, ale aby plynuli z hĺbky duše odhodlanej plniť Božiu vôľu. Kresťan má vždy svoj pomer k Bohu upravovať podľa týchto slov.

Máriino nech sa mi stane má byť aj našou odpoveďou na posolstvá nebies prichádzajúce vo forme milosti, požehnania, ale aj utrpenia. Nie je to ľahké, lebo často sa zdá, že Boh od nás žiada vždy práve opak toho, čo si želáme my. Nie je ľahké povedať svoje fiat na protivenstvá, ako by to bola nejaká príjemná vec, ktorú nám dáva Boh. Často máme dojem, že Boh kríži naše ľudské plány a podujatia.

Boh však mocne zasiahol aj do ľudského plánu Panny Márie. Božia Matka zrejme pred zvestovaním nevedela, že ju čaká Božie materstvo, preto, aby sa dokonalejšie obetovala Bohu, dala mu sľub panenstva. On si ju však vyvolil za matku svojho Syna, pričom nielen že jej panenstvo ostalo neporušené, ale stalo sa aj oslávené.

Človek má pokušenie posudzovať svoje plány ako jedine správne, do ktorých Boh zasahuje práve v neprospech ich uskutočnenia. Je to preto, lebo má na zreteli len seba. No Boží poriadok je nekonečne širší ako ľudský. Jeho cesty sú nevyspytateľné, preto nás jeho zámery skoro vždy prekvapia.

Aj Panna Mária bola prekvapená, azda ako nikto pred ňou, a predsa povedala svoje mocné staň sa. Podriadila sa vykupiteľskému plánu Boha. Svoje slová vyslovila ako služobnica Pána, ktorá slúžila Bohu i ľuďom v tom najvyššom zmysle. Bolo to rozhodné riešenie, ktoré znamená predovšetkým odovzdanosť do Božej vôle, trpezlivosť a spoluprácu s Božou milosťou. Podobné rozhodnutia žiada Boh aj od ostatných svojich služobníkov. Chce celého človeka, chce si získať jeho srdce. Kristus prišiel pretvoriť celého človeka, ktorý je hybnou silou všetkých skutkov i slov. Nerobil kompromisy medzi skazenou ľudskou prirodzenosťou, nehľadal klamlivé dôkazy, ako to robia mnohí novodobí myslitelia.

Nestačí totiž len slovami vyznávať: Ty si Kristus, Syn živého Boha. To hovoria aj predstavitelia a členovia iných náboženstiev, podľa ktorých sama viera stačí na spasenie. Dnes sa k tomuto trendu pridávajú aj vlažnejší kresťania. Stačí im, že veria v Boha. Pravý kresťan je človek činu, a koná podľa Božej vôle. Tu jeho „staň sa” obsahuje nielen trpné odovzdanie sa do riadenia Božej Prozreteľnosti, ale aj skutky vychádzajúce z viery. Hlavným životným úsilím kresťana má byť uplatňovanie Božej vôle a Božích zákonov a práca na prestavbe svojej osobnosti podľa Evanjelia. Ten veľký životný výkon sa rodí z malých každodenných skutkov. Jeho splnenie je najkrajšou odpoveďou človeka Bohu na jeho posolstvo, ktoré nám poslal prostredníctvom svedectva svojho Syna. Večná blaženosť je jeho ovocím. Marián Bér

Na piatu nedeľu v Cezročnom období pri svätej omši, ktorú vysielal Slovenský rozhlas, sa

vdp. Jozef Kováčik, hovorca konferencie biskupov Slovenska, dotkol otázok, ktoré boli opäť raz zaujímavým „sústom” pre naše masmédiá. Ide o otázky, priamo sa dotýkajúce Cirkvi, a hoci nie bezprostredne našej miestnej blumentálskej, nemožno o nich mlčať ani na stránkach nášho Blumentálu. O to viac, že reakcie ešte stále prichádzajú aj z masmédií okolitých štátov a metú veriacich. Požiadali sme preto vdp. Kováčika, aby sme podstatnú a veľmi aktuálnu časť jeho kázne mohli publikovať na stránkach nášho časopisu.

Pred niekoľkými dňami rozvírilo verejnú mienku vo svete aj u nás na Slovensku to, čo by som nazval jednoduchým slovným spojením „udalosť odpustenia”. Benedikt XVI., vychádzajúc zo svojej právomoci, sa rozhodol stiahnuť exkomunikáciu voči štyrom biskupom schizmatického spoločenstva sv. Pia X. Boli totiž vysvätení bez súhlasu pápeža, teda protiprávne. Automaticky sa tak vyčlenili zo spoločenstva Katolíckej cirkvi. V decembri po predchádzajúcich ústretových krokoch Svätého Otca, ktorý tomuto spoločenstvu vytvoril všetky podmienky na zmierenie s Cirkvou, podali žiadosť o stiahnutie exkomunikácie. Tento jav priniesol niekoľko zaujímavých reakcií. Tá okamžitá prišla zo strany niektorých židovských starších bratov. Bez dostatočných informácií reagovali na ňu okamžite, roztrpčene a podľa nich kompetentne. A, žiaľ, aj u nás na Slovensku. Stačilo si však otvoriť zopár kníh alebo internetovú stránku, stačilo získať zopár informácií a mnohí by reagovali možno inak. Hovorím „možno”, pretože v mnohých reakciách to bol zámer. A tam, kde je zámer ublížiť, ťažko hovoriť o tom, že je tu úcta k pravde. Celá kauza mi veľmi silno pripomínala očierňovanie pápeža Pia XII. a neslávnu divadelnú hru Zástupca. Tá bola začiatkom toho, čo dnes takmer každý berie ako skutočnosť. Dnes, keď sa povie Pius XII., každý aicky povie: To je ten, čo nepomáhal Židom. Ale koľkí z nás si overia fakty, koľkí z nás sa naozaj pozrú do historických análov a koľkí z nás si uvedomia, že to všetko je jedna celosvetová fikcia, ktorá začala hlúpou divadelnou hrou a bola nesená a vnesená do dejín. Poďme však ku konkrétnym skutočnostiam.

Exkomunikácia sa dotýka spoločenstva s Cirkvou. Dotýka sa v prvom rade otázok viery a skutkov z nich vyplývajúcich. Nie politických alebo historických názorov. Kódex kánonického práva hovorí, že takýto trest je potrebné ukladať s čo najväčšou umiernenosťou a len za najzávažnejšie delikty. Okrem vedomého znesvätenia Eucharistie či prezradenia spovedného tajomstva k nim napríklad patrí aj skutok vysviacky biskupov bez pápežovho súhlasu a mandátu. To znamená, že každý biskup, ktorý by sa rozhodol vysvätiť iných kňazov na biskupov a nemá na to pápežov súhlas a mandát, aicky, odborne sa to nazýva latae sententiae, spadá pod exkomunikáciu. A každý, kto sa nechá vedome takto vysvätiť, aicky spadá pod exkomunikáciu.

Čo je exkomunikácia a aké má dôsledky? Exkomunikovanému sa zakazuje mať akúkoľvek účasť služby na slávení eucharistickej obety alebo na akýchkoľvek iných obradoch kultu, sláviť sviatosti alebo sväteniny a prijímať sviatosti, zastávať akékoľvek cirkevné úrady, vykonávať služby alebo úlohy či robiť úkony riadenia. Teda biskup, ktorý bez pápežského mandátu konsekruje niekoho za biskupa, a rovnako ten, kto od neho konsekráciu prijíma, upadajú do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného rezervovaného Apoštolskej stolici. Toto všetko sú informácie verejne dostupné hocikde na internete. Ten, kto sa zaoberá informáciami, ich bez problémov nájde. Je potom zaujímavé položiť si otázku, prečo novinári dostupné informácie nevyužili. Bránila im v tom povrchnosť? Stres? Istota v tom, že čo napíše jedna známa agentúra, bude a je určite pravdivé a že informácia je úplná? Je to pohodlnosť novinárov aj u nás na Slovensku?

Výroky jedného z biskupov o holokauste jednoznačne odsúdil tak pápež, ako aj samé spoločenstvo. Selektivita v nadpráci niektorých médií s konkrétnym cieľom však urobila opätovne svoje. Ak by sme chceli byť veľmi úprimní, výroky niektorých militantných rabínov na adresu kresťanov nie sú ani zďaleka písané slovníkom šírenia pokoja a vzájomného porozumenia. Napriek tomu sa celosvetová tlač nezamýšľa nad komplotom proti kresťanom. Teda ak povieme „a”, je potrebné povedať aj „b”. A to opäť chýbalo. Pritom však stačilo tak málo: Skôr ako zareagujem bez dostatku informácií, počkať a informácie si zadovážiť, samozrejme v prípade, že sa chcem úprimne usilovať o pokoj a zblíženie. Inak totiž podobné kroky svedčia o pravom opaku. Zaujímavý názor na túto udalosť som našiel aj na blogu pražského kardinála Vlka, ktorý vysvetľuje, že samo stiahnutie exkomunikácie neznamená úplnú jednotu s Cirkvou. Ide len o vytvorenie podmienok, ktoré to umožňujú. Toto schizmatické hnutie totiž vôbec neprijíma závery Druhého vatikánskeho koncilu, neuznáva pontifikát pápeža Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I., Jána Pavla II. ani Benedikta XVI. Teda tu nemôže byť ani reči o nejakom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Teraz je potrebné, aby títo biskupi, ktorým pápež vytvoril podmienky na zjednotenie, urobili svoje kroky. Pápež to urobil. Preto je namieste aj kardinálova posledná veta: „V prvotnej Cirkvi bolo schizmatikom, ktorí sa vrátili späť do Cirkvi, uložené verejné pokánie. V prípade lefebvristov som pokánie za škody, ktoré Cirkvi spôsobili, nepočul.”

Ako vidieť, povrchnosť pri informovaní médiami dokáže neraz skresliť realitu. Práve preto je potrebné, aby sme aj pri informovaní zatiahli na hlbinu, aby sme nechodili po povrchu, nevynímajúc kňazov, ktorí si kroky Benedikta XVI. vysvetľujú po svojom, ako návrat pred koncil a ako snahu o zmenu aj v postoji k schizmatickým skupinám. Otvoriť cestu milosrdenstva vytvorením všetkých podmienok na zjednotenie, ešte neznamená, že to robí aj druhá strana. A mylná interpretácia takýchto skutkov môže byť príčinou vyplavenia vlastných problémov. Hoci aj s Duchom, ktorý vanul a usmerňoval koncilových otcov, ako opätovne potvrdil Benedikt XVI. Dôležité je, hovoriť o týchto veciach, pretože sme boli jednostranne celý týždeň „cepovaní” jednou informáciou. A denne. Bola to informácia, ktorá nevznikla náhodou a nie náhodou ju médiá denne ťahali. Médiá veľmi dobre vedia, a vie to aj ten, kto má o to záujem, že aby informácia prenikla do verejnej mienky, treba ju neustále opakovať. Ak to robia minimálne tri dni, verejná mienka začne byť silno infikovaná. A tak sme celý týždeň, deň čo deň boli bičovaní jedinou informáciou. Na prvý pohľad nepodstatnou, na druhej strane však veľmi podstatnou. Svätý Otec sa chystá do Svätej zeme. Mnohým táto cesta nevyhovuje, mnohí si uvedomujú, že s ním budú televízne štáby, médiá celého sveta a že svet môže vo Svätej zemi vidieť aj to, čo za bežných okolností nevidí. Práve preto je pre mnohých dôležité, aby Svätý Otec do Svätej zeme necestoval. Skúsme si to spojiť, tajnička sa veľmi ľahko vypĺňa.

Jozef Kováčik

Staršia pani, ktorú poznám ako obetavú pomocníčku trpiacim v Paríži, mi darovala niekoľko

fotografií známeho fotografa M. Vaissiera, obyvateľa Toulous. Sú to reprodukcie maľby s rozmermi 14,5 x 20,5 cm zobrazujúce tvár ukrižovaného Krista. K fotografiám sú pripojené dejiny originálu a opis udalostí súvisiacich s kópiami, ktoré vyhotovil Veissier. Takto uvádza článok Plačúca tvár Krista P. Andrzej Trojanowski TCr v časopise Milujte sa (č. 9). Pohľad na ubolenú Ježišovu tvár môže byť pre nás dobrým motívom na meditáciu v pôstnom období.

Celý príbeh sa začal 19. marca 1983 na slávnosť sv. Jozefa. V ten deň obyvateľka Marseillu Syssel Cymerová počas hustého lejaku stála neďaleko svojho domu oproti soche Panny Márie v kamennom výklenku. Jej pozornosť upútal papier v kaluži uprostred ulice. Žena s údivom zistila, že na papieri je kresba trpiaceho Krista. Jej údiv sa ešte zväčšil, keď zistila, že obrázok je celkom suchý a nepoškodený, kým jeho druhá strana je zablatená a sú na nej stopy pneumatík a topánok. O náleze povedala známemu kňazovi, ktorý si u fotografistu Veissiera objednal reprodukciu. Ten si urobil kópiu aj pre seba a odložil si ju medzi ostatné kópie. Na celú vec zabudol. Našiel ju takmer po ôsmich rokoch; vtedy urobil dve ďalšie kópie a daroval ich dvom ľuďom: spomínanému kňazovi a svojmu známemu Paulovi Soosovi, keď si u neho objednal kópiu ikony Panny Márie. Kňaz prekvapený upozornil Veissiera, že práve on si u neho objednal fotografiu obrazu.

Toľko z úvodu citovaného článku. Hneď na začiatku upozorňujeme našich čitateľov, že nevieme, či o udalostiach, ktoré autor opisuje, ďalej Cirkev rozhodla a či ich uznala za hodnoverné. Napriek tomu sme sa rozhodli uverejniť fotografiu obrazu a čosi o ňom, pretože to, ako si Ježišovu ubolenú tvár uctievajú veriaci v oblasti, v ktorej sa obraz nachádza, je v súlade s tým, ako by sa kresťan mal usilovať o prehĺbenie svojho duchovného života a nehľadať v podobných udalostiach senzácie, ale skôr to, čo mu má vec povedať. V tomto duchu pohľad na trpiaceho Krista každému jednému z nás môže povedať veľa o Kristovej vykupiteľskej obete.

Podrobnosti o „ceste obrazu nebudeme uvádzať, spomenieme iba to, že podľa autora článku pátra Trojanowského sa dňa 6. decembra 1991 v očiach Pána objavili krvavo zafarbené slzy, ktoré vydávali príjemnú vôňu. Pod vplyvom tejto udalosti sa fotografista Veissier rozhodol vyhľadať autorku obrazu a od Syssel Cymerovej si vyžiadal jej originál. Na ňom našiel podpis Ettiennette Gilles a zistil, že jeho autorka zomrela pred niekoľkými desiatkami rokov, a že predlohou na namaľovanie obrazu bola pravdepodobne drevená socha Ukrižovaného z Limpias v Španielsku, dielo Pedra a de Mena, umelca zo 17. storočia. Miestni obyvatelia ju nazývajú zomierajúci Najsvätejší Kristus.

Druhýkrát sa v prítomnosti modliacich ľudí mali 2. februára 1994 na obraze objaviť početné pramienky krvi vytekajúce spod tŕňovej koruny.

Autor článku opäť zdôrazňuje, že každý by mal hľadať odpoveď na túto udalosť vo svojom srdci. Reakcie sú rozličné, no čoraz viac ľudí vidí v obraze výzvu na prehĺbenie duchovného života, na modlitby a prijímanie sviatostí. V pohľade na obraz vnímajú rovnaké posolstvo, aké plynie z pohľadu na kríž. Sú presvedčení o jeho dôležitom posolstve pre súčasného človeka často vzdialeného od Boha a od pravdy o sebe, necitlivého na Božiu lásku, ľahostajného k časným alebo večným dôsledkom svojich hriechov. Ľudia, ktorí si tento obraz Krista uctievajú, vidia v ňom dôkaz lásky a starostlivosti Pána Ježiša o osud celého ľudstva stojaceho na pokraji katastrofy, ktorú si ľudstvo spôsobuje samo vďaka „pokroku”, za cenu vylúčenia Boha zo života, za cenu spreneverenia sa pravde, prirodzenosti a dôstojnosti človeka, ktorý akceptuje rozličné úchylky, ničenie nenarodených, eutanáziu, terorizmus, vojny…

V Kristovom krvácajúcom a slziacom obraze ľudia uctievajúci si tento obraz vidia znamenie utrpenia Boha v jeho bezhraničnej láske k človeku, ktorá sa nielen vydala na ukrižovanie, ale ľudia ňou stále pohŕdajú a odmietajú ju. Tá láska, keď je ustavične odmietaná, ponižovaná a hanená, prejavuje sa slzami a krvou. Takto k nám hovorí Ježiš bez toho, aby narúšal niekoho slobodu, bez toho, aby niekoho nútil obrátiť sa.

A aké posolstvo si máme z opisovanej udalosti vybrať my? Sme slobodní a Cirkev nikomu nepredpisuje veriť takýmto svedectvám a zároveň nás upozorňuje, že slobodná vôľa človeka znamená aj zodpovednosť. Nie zodpovednosť za to, či takýmto udalostiam uveríme, ale zodpovednosť za spásu svoju aj iných, na ktorých, či si to uvedomujem alebo nie, majú morálne rozhodnutia každého jednotlivca reálny vplyv: dobrý alebo zlý. Nemožno poprieť, že všetci, ktorí na Kristovu lásku odpovedajú pokáním a obrátením, prispievajú k záchrane ľudstva. Navonok neviditeľní, skromní a tichí, často aj vysmievaní sú ozajstným požehnaním pre svet. Nespoliehajú sa na svoje zásluhy, ale na moc Kristovho kríža.

Kristova tvár na tomto obraze preniká do srdca človeka svojou vznešenou krásou a dôstojnosťou, no najviac hĺbkou utrpenia a pokojom, ktorý z nej vyžaruje, už opísaná udalosť sa stala alebo nie. Hovorí človeku bez slov. Tŕňová koruna, krv a slzy hovoria o obrovskej nespravodlivosti, o zlobe hriechu, o nedôvere človeka voči Bohu, o odmietaní jeho prikázaní…, no predovšetkým o Božej láske.

Z v úvode citovaného článku vybrala X.D.

Nedávno som bola svedkom rozhovoru o rozdieloch medzi jednotlivými monoteistickými

náboženstvami, kresťanskými i nekresťanskými, o jednote i rozdieloch, o ekumenizme i medzináboženskom dialógu. Vtedy tam zaznela veta: Prečo to napätie medzi kresťanmi a moslimami, veď moslimovia vyznávajú toho istého Boha ako kresťania. Článok uverejnený v šiestom tohtoročnom čísle Světla: Problémom nie sú moslimovia, ale islam. Z článku sme vybrali myšlienky, ktoré by mohli dať aspoň čiastočnú odpoveď na otázku rozdielov medzi kresťanstvom a islamom.

Nedostatkom mnohých Európanov je, píše autor citovaného článku Jozef Hergert CM, že nepoznajú poriadne ani kresťanskú náuku, ani učenie islamu. Preto mnohí v súčasnom sekularizovanom prostredí pokladajú obidve náboženstvá za podobné. Hovoria: obidve sú monoteistické, obidve poznajú Krista, všetci veríme v jedného Boha, a pretože Boh je len jeden, kresťanský aj islamský sú totožní. Toto však je viac ako primitívna predstava.

Pravda je celkom iná: Kresťanstvo a islam sú od základu odlišné náboženstvá. Obidve sa pokladajú za Bohom poverené hlásať ľuďom určité pravdy. Preto obidve tieto náboženstvá majú misijný charakter. Obidve sú postavené na zjavení a chcú byť posolstvami spásy. Veriť im alebo neveriť, neznamená len prijať alebo odmietnuť náboženské presvedčenie, je to prejav poslušnosti či neposlušnosti voči Božej vôli.

Pre islam je Alah jediný, hovorí za závojom, a neodhaľuje tajomstvo svojho života… ostáva nekonečne transcendentný. Vzťah medzi Alahom a človekom, medzi stvoriteľom a tvorom je ako vzťah medzi pánom a otrokom. Aj proroci (Abrahám, Isa, Mohamed) sú označovaní ako Alahovi otroci. Poslaním človeka je poddanstvo - to napokon vyjadruje aj význam slova islam.

Kresťanské náboženstvo podobne ako islam vychádza z viery v jedného Boha, ale tento Boh je nielen všemohúci, ale je aj naším otcom. Vzťah otec - dieťa je pre kresťana vzhľadom na Boha podstatný, kým pre moslima je nemysliteľný a dokonca je urážkou Boha.

A ešte jeden dôležitý pohľad: otázka dôstojnosti a slobody človeka. Oboje sa odvodzuje z obrazu Boha. Podľa kresťanskej náuky je však človek stvorený na Boží obraz. Dôstojnosť mu dal sám Boh, a je nedotknuteľná. Platí to o každom človeku: či je kresťan, alebo nie, či je muž alebo žena, príslušník národa alebo prisťahovalec, vzorný občan alebo zločinec.

Pre moslima je Boží obraz v človeku neprijateľný a Alahovi sa nikto nesmie podobať. Pre nich je to hriech, dokonca jeden z najťažších.

Pre kresťana je jasné, že muž a žena majú rovnakú dôstojnosť, v islame je muž vyšší tvor, žena je o stupeň nižšie.

Názor islamu, že človeka síce stvoril Boh, ale nie na svoj obraz, vychádza z toho, že človek nie je slobodný, ale podrobený, má vážne dôsledky: s počtom 1,3 mld. členov je islam po kresťanstve druhým najväčším náboženstvom „vďaka” najrýchlejšie rastúcemu počtu členov. Nijaký vyznávač islamu nepozná ozajstného Krista. Pozná proroka Isu, to však nie je Ježiš Kristus. Moslimovia o ňom nevedia, že je Vykupiteľ a Spasiteľ, nepoznajú ani jeho život, ani jeho posolstvo. To, čo moslimovia vedia o Ježišovi, vychádza celkom z učenia Koránu, teda to, čo sa o ňom učia v mešitách, to, čo o ňom hovorí rodina, susedia, médiá, ale naraz aj to, ako ho svojím životom predstavujú kresťania.

V islamských krajinách kresťania žijú ako menšiny a vo veľkom strachu. Varujú sa moslimom predstaviť svoju vieru, sú pokorovaní a vo väčšine krajín dodnes prenasledovaní fundamentalistickými skupinami. Preto žijú v tichosti a pokiaľ možno tak, aby boli čo najnenápadnejší. Ich srdcia sú pred vyznávačmi islamu prevažne zatvorené. Nechcú mať problémy, ale pokiaľ možno, chcú len pokoj. Po všetkom, čo v Oriente vytrpeli, je ich postoj pochopiteľný. Správny však nie je, lebo práve preto moslimovia kresťanstvo nepoznajú. A čo spoznávajú, keď prídu do „kresťanských krajín Európy?

Pre moslimov je islam všetkým. Keď moslim príde do Európy, všetko, čo tu vidí, je pre neho kresťanstvo: nahotiny na plagátoch, holé „pupky” žien… Pre moslimov je to šokujúce. Potrebujú preto veľmi dlhý čas, aby rozpoznali to, za čo západná kultúra vďačí kresťanstvu, že to, čo vidia na ulici, nemožno s kresťanstvom stotožňovať. Až keď moslim naozaj spozná, že skutoční kresťania sa s takýmito výstrelkami nestotožňujú, že žijú celkom inak, začne sa zaujímať o kresťanstvo a o evanjelium. A keď náhodou začne evanjelium čítať, Ježiš moslimov celkom fascinuje. Je nádherné, keď možno takýchto ľudí učiť. Mnohí sú na ceste hľadania, a my všetci sme povolaní, aby sme im svojím životom ohlasovali Krista. Podľa: Josef Hergert CM Vision 2000 - 5/2009 Světlo 6/2009

pripravila X.D.

Solidarita
Milí blumentálci, pri mojej nedávnej pracovnej ceste do Nairobi v Keni, ako som napísal v úvodníku, moje oči videli, srdce plakalo a rozum volal: Ľudia, kde ste so srdcom otvoreným pre biedu iných… No mal som možnosť vidieť aj solidárnych ľudí: lekárku ktorá opustila peknú ambulanciu na východe Slovenska a ordinuje v stiesnených podmienkach nemocnice s honosným názvom klinika; mladého lekára tesne po skončení školy, ktorý namiesto hľadania „teplého fleku” odišiel na niekoľko mesiacov na lekársku misiu, kde ordinuje síce v najmodernejšej budove postavenej pre potreby zdravotníctva, ale denne ide do nej asi 35 km po cestách, o ktorých môžeme povedať, že sa nevyrovnajú ani našim poľným cestám. Tie naše sú na Kenské pomery luxusné.

Stretol som mladého človeka Bensona, ktorý vedie útulok pre deti pozbierané z ulice. Človeka, ktorý ako chlapec sám bol sedem rokov na ulici a teraz získal titul magistra - mal som možnosť byť členom komisie, pred ktorou skladal magisterské skúšky a úspešne obhájil prácu. Človeka, ktorý vďaka solidarite iného človeka sa pozviechal a sám pomáha jemu podobným spred rokov: deťom vo veku 8 - 14 rokov. Dal im svoju dušu a oni ju prijímajú. Videl som, ako spolu s nimi nad pahrebou piekol aj pre nás chapati - placky z múky a vody; videl som ako sa spolu hrali, ako spolu spievali, ako spolu žijú. Videl som ako im pomáha, pripravuje ich na prijatie do školy.

Videl som solidaritu človeka, podal som si s ňou ruku. A volám vás všetkých, ktorí čítate toto zamyslenie - podajme si ruku v solidarite spolupatričnosti a lásky.

Vzťahy a hodnoty

Neodmysliteľnou súčasťou cesty kohokoľvek do Kene je návšteva Safari parku. Aj ja som bol v tomto parku, síce iba na niekoľko okamihov, ale bol to zážitok plný dojmov, ktorý ma priviedol k zamysleniu, a to veľmi často rezonuje mojou mysľou.

Človek venuje veľa pozornosti ríši zvierat. Aj Keňa venuje veľkú pozornosť ochrane fauny a flóry. Je to úžasné, no na druhej strane štát nemá nijaké projekty na ochranu a záchranu človeka. Jestvujú iba rozličné humanitárne organizácie vykonávajúce charitatívnu prácu. No nič to nemení na skutočnosti, že sociálna otázka v tejto krajine je veľmi ťažká. Keňa nemá nerastné suroviny, pomocou ktorých by mohla budovať národné hospodárstvo. Navyše má problémy so vzťahmi medzi jednotlivými kmeňmi huckanými proti sebe tak, že to často vedie k sporom a lokálnym vojnám. Ich následkom je nestabilita, a tým obmedzenie najsilnejšieho priemyselného odvetvia - turistického ruchu.

A tak aj prostriedky vložené na rozvoj Safari parkov sa strácajú a človek sa pýta: kto je viac - človek alebo zviera? Možno si ani neuvedomujeme, akú hodnotu má život. U nás vynakladáme nemalé finančné prostriedky na domácich miláčikov a neuvedomujeme si, že často v podmienkach afrického sveta by z nich žil človek niekoľko mesiacov ba aj rokov. Je iné pestovať Safari, lebo ono nielen že chráni zvieratá, ale poskytuje aj príležitosť práce a prináša zisky pre štát a aspoň čiastočné zmiernenie biedy domáceho obyvateľstva, a je iné mať nezriadené vzťahy k psom a mačkám v našich domácnostiach.

Ozaj, ako je to s tými vzťahmi? Nie je pôstne obdobie aj pod vplyvom predchádzajúcich myšlienok dôvodom na ich zmenu? A možno triezvejšie myslenie a konanie môže pomáhať zachrániť nejeden najcennejší ľudský život hoci v nám veľmi vzdialenej Afrike.

Vzťahy a hodnoty

Pôst a solidarita nás tak privádzajú k určitým konkrétnym záverom práve v pôstnom období. Pri ceste do Afriky som sa zamyslel nad tým, aké je to úžasné, ak si človek uvedomí existenciu iného. V domčeku, kde som mal svoj dočasný domov, stretol som krásnych mladých ľudí. Nemyslím tým len telesne krásnych, ale predovšetkým duchovne krásnych mladých ľudí. Stretol som mladú právničku, ktorá už prešla cez Kambodžu, Ugandu, Sudán, Burundi alebo iné krajiny, nie ako turistka ale ako dobrovoľníčka, ktorá chce časť svojho života a poznania dať ako dar núdznym. Stretol som spoločenstvo mladých ľudí - Slovákov a Čechov, lekárov a biológov, ktorí denno-denne vyrážali do centier bied, do slumov, aby spolu s miestnymi pracovníkmi humanitárnych projektov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety n. o. pomáhali rozvinúť školstvo a naštartovať tak ich rozvoj.

Nie je cieľom dodávať pracovníkov, ale pripraviť odborníkov z domácich. A tí sa hľadajú práve v slumoch. Najlepšie môže pomáhať ten, kto sám prežil stav núdze, kto si vie oceniť pomoc iných. Ten sám vie dávať. Pozná cenu svojho života, čo je nesmierne dôležité. Stretol som aj lekárku v zrelom veku, ktorá odišla z dobrého prostredia na Slovensku, a dáva svoje schopnosti do služieb núdznych. Dopĺňa spoločenstvo mladých a dobre s nimi komunikuje. Každý z týchto ľudí prežíva iný pôst, a prežíva ho činne. Uvedomuje si, že pôst od istých výhod prináša osoh iným a vnáša šťastie do života mnohých.

S čím som prišiel ja?

Možno sa opýtate s čím som prišiel do Afriky ja osobne. Prišiel som s veľkou bázňou pred tým čo ma čaká, s veľkou úctou k tým, ktorí tam žijú, s otvorenými očami, ale hlavne srdcom a s malým množstvom suvenírov, ktoré mi cez istú rehoľnú spoločnosť dala jedna firma. Mali ste vidieť tú radosť detí z centra St. Kizito Children Home, kde sú deti pozbierané ulice, keď dostali čiapku, píšťalku či malú loptičku, s ktorou sa mohli hrať. Koľko vďačnosti bolo v ich rukách, keď nám priniesli chapati, ktoré pripravili na primitívnom šporáku (v nádobe uhlie, na ňom platňa, na ktorej ich piekli)! Koľko vďačnosti bolo v ich speve, v ich bubnovaní a tanci počas skromného obeda bez mäsa a príloh, ktorý s láskou pripravili, a s pohárom čistej vody. Nijaká recepcia ani hostina nebola taká úžasná! Vidieť obrovskú radosť v očiach detí, ktoré sa spamätúvajú z tráum, získať si ich náklonnosť a otvoriť im nový obzor života, to sa nedá opísať.

O mojom osobnom príspevku nebudem hovoriť, ale chcem vyzvať na otvorenie sŕdc pre ľudí, ktorých možno nikdy neuvidíte, ale viete, že sú. Možno by dobrou výslednicou prežívania pôstneho obdobia bolo, keby si naša farnosť osvojila nejaké dieťa alebo nejaké deti v spomínanom humanitárnom projekte, uvedomujúc si dôležitosť haliera chudobnej vdovy (v našich podmienkach centu), keby sa aj podnikatelia (o ktorých celkom iste nemám mienku, že všetci sú len darebáci, ktorí hľadia iba na svoje zisky) žijúci v našej farnosti zapojili do tohto projektu, a aby sme tak dokázali, že v našich srdciach nie sú bariéry vzdialenostné, rasové, náboženské, ale naopak, že v tomto pôstnom období do nás silne vstúpilo slovo apoštola Pavla, že pred Bohom niet rozdielu medzi Židom a Grékom (Rim 10, 11), niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného (dnes by sme azda mohli dodať: černocha alebo belocha, Slováka alebo Maďara), ale všetko a vo všetkom je Kristus (Kol 3, 11). Veľmi silne tu teda zaznieva výzva neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon, a ten znie veľmi jasne: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom (Jn 13, 34). So želaním, aby sme si mohli povedať Hakuna matata - nemám problém

Váš Daniel Dian

Arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sa v šiestej časti Školy Pavlovho slova venoval myšlienkam sv. Pavla, ktoré sa dotýkajú postojov k spoločnosti, štátu a národu. Pavol si je istý, že ohlasovaná viera v Krista má zapojiť nielen srdce a emócie, ale aj vôľu a rozum. V Liste Rimanom (l3, l - sa Pavol dotýka postoja k občianskej autorite. Každý nech sa podriadi vrchnosti. Lebo niet vrchnosti, ak len nie od Boha… Priamo vyzýva kresťanov ako Kristus: Dávajte teda, čo je cisárovo cisárovi a čo je Božie Bohu (Mt 22, 21). V Liste Galaťanom (3, 24 - 29) rieši postoj k národnému a spoločenskému zaradeniu: Už niet Žida ani Gréka, niet otroka a slobodného, niet muža a ženy, lebo všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi. Kto sa chce naučiť hrať na klavír, nestačí, že ho má doma v obývačke. Musí každý deň vytrvalo cvičiť. Nie raz za mesiac šestnásť hodín, ale každý deň pravidelne a poctivo. Zo začiatku je to hrozná otrava - stupnice, prstoklad, metronóm, pingpongová loptička. Až po určitom čase dokáže vylúdiť čítaním z nôt nejakú melódiu, začína ho to baviť a prináša mu to potešenie.

A keď už hrá tak, že nepotrebuje ani noty, ale duša si prostredníctvom prstov nájde
cestičku na vyjadrenie svojich citov, potom prichádza radosť z hry až pocit šťastia. A tak je to v mnohých iných veciach. Nestačí si kúpiť knihu, ale treba ju aj prečítať. Nestačí byť pokrstený, prijať Ducha Svätého, ale treba mu dovoliť, aby v nás a cez nás pôsobil. Nemôžem milovať to, čo nepoznám. Môžem sa zamilovať, ale to nikdy netrvá dlho, kým skutočná láska túži po večnosti. To isté platí aj vo vzťahu k Bohu. Kým ho nepoznám, ťažko ho môžem milovať. Keď ho chcem milovať, musím k nemu prichádzať a poznávať ho. Nielen emóciami, ale aj vôľou a rozumom. Každý deň vytrvalo a poctivo. Keď ho chcem milovať, musím s ním nadviazať kontakt. Povedať mu, ako ho milujem a počúvať, čo mi odpovie. Keď ho o niečo prosím, musím plniť jeho prikázania. Nemôžem len chcieť a nič nedávať. Veď dávať z lásky je tá najväčšia radosť. Aké to musí byť hrozné, keď už nemám čo dať, lebo všetko som premárnil, ale niečo veľmi potrebujem. Napríklad uzdravenie, ktoré mi Boh môže dať, ale čo keď som ho celý život ignoroval? Nič, čo odo mňa vyžadoval, som neplnil a teraz už nemám nič, čo by som mu dal, cítim sa ako žobrák. Taký človek sa aj bojí o niečo poprosiť, lebo nikdy v Božiu pomoc neveril. No Boh je milosrdný aj k „žobrákom”, len si musia k nemu nájsť cestu. Radšej neskoro, ako nikdy. Cesta k Bohu je cesta k ľuďom aj k sebe samému. Boh nenecháva človeka samého. Každý človek by mal niekde patriť. Keď sa dvaja či traja modlia v mojom mene, ja som medzi nimi. Už týmto naznačuje potrebu spoločenstva a modlitby. Jedni neste bremená druhých a tak naplníte Kristov zákon (Gal 6, 2). Tvoriť spoločenstvo a pomáhať si tu znie dokonca ako príkaz. Celé dejiny potvrdzujú túto snahu o vytváranie spoločenstva, keby tu nebol ten, čo robí rozkol, rozdeľuje. Teda ten, kto neúnavne delí ľudí na starých a mladých, bielych a čiernych, národy a národnosti a usiluje sa stavať jedných proti druhým. A ľudia neustále podliehajú jeho pokušeniam zabúdajúc na to, čo nám sv. Pavol v liste Galaťanom odkázal …lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. Ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia. Aby sme sa zjednotili v Bohu, musíme sa milovať, a to predpokladá vzájomné poznanie. Nielen vedieť o sebe, ale dokázať sa vcítiť do toho druhého a keď treba, „niesť bremená druhých”. Ale my často nepoznáme ani samých seba a svoju históriu. Jasáme nad tým, že sme sa dostali do Európy a pritom sme vždy boli jej srdcom. Polohou aj duchovným pôsobením. V knihe Cirkev v dejinách Slovenska píše kardinál J. CH. Korec o spojení histórie Slovenska s Cirkvou. Kristus a viera v neho poznačili históriu Slovenska a život všetkých slovenských generácií. Slovensko bolo neoddeliteľne spojené s Kristom cez jeho Cirkev. Bez Krista a jeho Cirkvi nemožno dejiny Slovenska ani poznať, ani ich chápať. Kristus ohlasovaný Cirkvou a pôsobiaci cez Cirkev patrí k duchovnej tradícii Slovenska. Pod jej vplyvom sa na Slovensku rozvíjala kultúra a civilizácia, s ním žili naši predkovia od narodenia a krstu až po hrob, s jeho tajomstvom sa stretali v modlitbe a speve, pri nedeľnej bohoslužbe v chrámoch, v počúvaní Písma a v pohľade na nástenné maľby, pri uzatváraní manželstiev a výchove detí, neskôr v knihách a školách až po univerzity. Cez Cyrila a Metoda sa naši predkovia stali kresťanmi, stali sa Kristovými. Prijali Krista v Slove a Písme. Cirkev v dejinách Slovenska bola učiteľkou viery i kultúry, pomáhala nám z viery žiť. Varovala a povzbudzovala. Má nám čo povedať aj dnes. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.

Táňa Hrašková

Pred mesiacom sme vstúpili do nového roka, a v tej súvislosti ešte stále často počujeme: ako rýchlo ten čas letí. Naozaj letí, a možno práve tento rok sme začali akosi raketovo. Ani sme sa nenazdali a už je tu február. Mesiac, ktorý sa zvyčajne nesie v znamení bálov, plesov, fašiangových zábav, aby tento čas koncom mesiaca vystriedalo obdobie pôstu. V tomto prirýchlom striedaní jednotlivých častí roka akosi zabúdame na podstatné veci. Akoby sa náš život zmietal iba v póloch práce a zábavy. A to predsa nie je realita života. Náš život má predovšetkým veľkú duchovnú dimenziu. Je to tak, či sa to niekomu páči, alebo nepáči. Svedčí o tom aj skutočnosť, že mnohí hľadajú duchovno, ale nevedia sa zorientovať, strácajú množstvo drahocenného času a pritom by stačilo tak málo, aby sme sa pri hľadaní pozreli späť do dejín a tam hľadali to, čo chceme nájsť, čo iní už dávno pred nami objavili a nám zanechali, aby sme mohli ísť vpred a správne sa zorientovať v duchovnom živote.

Sviatok Obetovania Pána hneď na začiatku mesiaca nás priamo vyzýva uvedomiť si svoje postavenie v dejinách sveta - voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. A to nás zaväzuje. Cez sviatosť krstu sme sa stali Božími deťmi. Pri pohľade na Ježiša obetovaného v chráme by sme si mali uvedomiť aj naše povolanie obetovať sa vo vzťahu k druhým. Veď sme bratmi a setrami a nesieme meno kresťan - patriaci Kristovi.

No nielen to. Táto skutočnosť nás zaväzuje aj pokračovať v odovzdávaní bohatstva vlastnej skúsenosti. Pred časom médiá priniesli článok, že v Anglicku si ateisti začali robiť reklamu tým, že na asi osemsto autobusov v Londýne dali nápis: „Boh pravdepodobne neexistuje. Prestaňte si robiť starosti a užívajte si život!” Nuž, pomyslíte si: azda skupina bláznov. Naozaj?

Či azda svojím životom nedokazujeme, že sme viac konzumenti života ako duchovne žijúce bytosti? Či nás naozaj otázka duchovna nezaujíma? Možno by sme sa podľa vyjadrenia predstaviteľa anglikánskej cirkvi mali veľmi vážne zamyslieť nad tým, či tá výzva nie je namieste a vážne sa pozrieť, ako je to s naším duchovným životom. Každý z nás by si mal uvedomiť, že dnes nestačí plakať a lamentovať nad skazenosťou sveta, ale potrebujeme niečo viac. A to hneď a bez rozmýšľania. Preto je vhodné aby sme si uvedomili nielen čas plesov a potom 25. februára akosi s výrazom rozpačitosti Popolcovú stredu a „nástup” do „akéhosi” pôstneho času.

Možno veľkou výzvou na to je aj skutočnosť osobného príkladu solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda. Jeden - Konštantín-Cyril je výzvou a vzorom obetavosti pre mladých, druhý, svätý Metod pre starších. Obaja si uvedomili svoju príslušnosť ku Kristovi, svoju úlohu vyplývajúcu zo skutočnosti poznania Krista a jeho posolstva spásy, povinnosti neponechať si dar poznania Boha a jeho spásonosného plánu lásky. Preto nerozmýšľajú a idú ohlasovať toho, ktorý je znamením spásy, aj keď medzi tých, ktorých nepoznajú a nevedia čo ich na tej misii čaká. A nebola to nijako slastná misia, bola to tvrdá skúška ich viery, vytrvalosti a odvahy. Bola to opravdivá misia vychádzajúca z osobného poznania šťastia - Boha. Preto sú solúnski bratia, ktorých si v tomto mesiaci uctievame ako patrónov Európy - pripomínajúc si 14. februára 1140 rokov od smrti mladšieho z nich sv. Cyrila, veľkou výzvou: Pre mladých, aby hľadali Boha a život v plnosti, a pre starších, aby podľa vzoru sv. Metoda mali v každom okamihu odvahu evanjelizovať, dnes predovšetkým tých najbližších.

Možno práve modlitba zomierajúceho Cyrila by mohla byť v našom živote aktuálne prítomná. Modlitba zomierajúceho Cyrila je duchovným testamentom aj pre náš národ, ktorému priniesol duchovné hodnoty nepredstaviteľných hodnôt: „Pane Bože môj, …. vyslyš moju modlitbu a zachovaj verné stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nesúceho a nehodného svojho sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo vyslovujú proti tebe rúhanie, a znič trojjazyčný blud a zveľaď Cirkev svoju množstvom. Všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní a vnukni do ich sŕdc slovo tvojho prijatia za synov. Lebo to bol tvoj dar, takže si nás nehodných, ochotných na dobré skutky a tebe milé činy prijal hlásať evanjelium tvojho Krista. Ktorých si mi dal, ako tvojich tebe odovzdávam, spravuj ich svojou mocnou pravicou skry ich pod ochranu svojich krídel, aby všetci chválili a slávili tvoje meno, Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen (ŽK XVIII).

Daniel Dian, tajomník SSV

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho (Ježiša) do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi”, a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, „pár hrdličiek alebo dva holúbky” (Lk 2, 22 - 24).

Na začiatku februára si každoročne pripomíname obetovanie Ježiša v chráme. Evanjelista Lukáš podáva správu o tom, že novonarodený Boží Syn sa podrobil ustanoveniam Pánovho zákona a na štyridsiaty deň po narodení ho jeho Matka ako svojho prvorodeného syna v Jeruzalemskom chráme obetovala Bohu.

Zákon pri tomto akte predpisoval obetovať baránka alebo holúbky. No chudoba Svätej Rodiny sa prejavila aj v tejto udalosti, pretože práve chudobné rodiny mohli ako obetu priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky.

Pokúsme sa predstaviť si v mysli, ako pred vyše dvetisíc rokmi prichádzajú do jeruzalemského chrámu Mária a Jozef v náručí so sotva šesťtýždňovým Ježišom, aby ho predstavili Pánovi. Obrad očisťovania matky a obetovania dieťaťa vykonával kňaz určený na túto službu. Ľuďom prítomným v ten deň v Jeruzalemskom chráme, ktorí boli svedkami tohto zákonom predpísaného obradu, všetko sa javilo ako bežný náboženský úkon, kde mladá Matka podstupuje očisťovanie, a zároveň obetuje svojho prvorodeného Bohu. Takýchto udalostí mohli byť svedkami veľmi často, veď každá izraelská žena zachovávala tento zákon, keď sa stala matkou a priviedla na svet prvorodeného syna. Prítomní Izraeliti teda videli len skromnú a nemajetnú mladú rodinku, ktorá obetuje Bohu svojho prvorodeného chlapčeka.

Lež to, čo bolo skryté očiam prítomných, ktorí vnímali len vonkajšiu formu obradu očisťovania (ktoré však Mária nepotrebovala) a obetovania, Duch Svätý zjavil mužovi menom Simeon, ako hovorí Sväté Písmo: Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami:
Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka
v pokoji podľa svojho slova,
lebo moje oči uvideli
tvoju spásu, ktorú si pripravil
pred tvárou všetkých národov:
svetlo na osvietenie pohanov
a slávu Izraela, tvojho ľudu (Lk 2,27 - 32).

Duchom Božím osvietený starec Simeon videl ďalej a hlbšie, ako všetci ostatní prítomní. V bezbrannom a krehkom dieťati videl dlho očakávaného Mesiáša, preto dieťa aj vo svojom chválospeve označil ako Spásu, ktorú Boh pripravil svojmu ľudu, ako Svetlo na osvietenie pohanov a Slávu Izraela. Sám Duch Svätý teda prostredníctvom Bohu verného Simeona zjavil toto hlboké a vzácne tajomstvo aj nám všetkým, pretože ostalo zachované vo Svätom Písme pre všetky nasledujúce generácie. Dnes aj my smieme čerpať silu a radosť z tohto tajomstva, keď nám Písmo aj prostredníctvom Simeona zjavuje, že dlho očakávaný Mesiáš naozaj prišiel na svet!

Aký je to kontrast - na jednej strane viditeľná chudoba Svätej rodiny, no na druhej strane sám Boh zjavuje svoje veľké tajomstvo, že tento novonarodený chlapček je tým najvzácnejším darom, najväčším bohatstvom, aké nebeský Otec daroval ľudstvu: tajomstvo, ktoré možno spoznať jedine skrze Svätého Ducha.

Túto udalosť z Ježišovho života si často pripomíname, hoci si to možno ani neuvedomujeme. Veď pri každej modlitbe radostného ruženca nám štvrtý desiatok ponúka príležitosť hlbšie sa zamyslieť nad tajomstvom obetovania Pána v jeruzalemskom chráme, keď opakujeme slová: … ktorého si, Panna, v chráme obetovala. Mária pred vyše dvetisíc rokmi v jeruzalemskom chráme obetovala ten najdrahší poklad - svojho jediného a milovaného Syna, ktorý bol v tej chvíli ešte len krehučkým dieťatkom. Mária ho obetovala z celej hĺbky svojho srdca Bohu v plnej dôvere v jeho prozreteľnosť, dobrotu a milosrdenstvo, hoci vedela, že jej Syn, očakávaný Mesiáš, ktorý je Božím Synom, bude musieť mnoho trpieť a nakoniec zomrie.

A Boh v plnosti prijal túto Máriinu obetu. Ježiš, ktorý prišiel na svet, aby vykúpil ľudstvo z otroctva diabla, hriechu a smrti, hneď na začiatku svojej pozemskej púte sa stal obetou. Hoci Jozef a Mária boli nemajetní a nemohli obetovať baránka, predsa bol pri tejto udalosti obetovaný aj Baránok: Boží Baránok, sám Ježiš. Nebeský Otec už vtedy v obetovanom dieťati prijal obetu pravého Baránka, ktorý, vezme na svoje plecia ťarchu hriechov celého ľudstva a obetuje seba samého ako zmiernu obetu za spásu sveta.

Rovnako, ako kedysi Simeon z vnuknutia Ducha spoznal Spasiteľa, aj my máme možnosť spoznať ho v bielej Hostii a z vnuknutia Ducha Svätého odkrývať Božie tajomstvá. S úctou by sme mali pokľaknúť pred Ježišom v Eucharistii a vyrozprávať mu celú hĺbku svojho ľudského srdca a úprimne sa tešiť, že sme spoznali Ježiša ako kedysi Simeon a prorokyňa Anna. Tak môžeme aj my mať účasť na jeho obetovaní, pretože živý Ježiš sa v každej svätej omši obetuje nebeskému Otcovi za nás i za celý svet.

Krátko po sviatku Obetovania Pána v liturgickom kalendári nasleduje popolcová streda a začína sa pôstne obdobie. Aj táto zhoda okolností nám akosi symbolicky vyjadruje, že to, čo sa začalo obetovaním malého Ježiša v chráme, dosahuje svoje vyvrcholenie a naplnenie na Golgote, na Kríži, kde Boží Baránok obetuje svoj život za spásu ľudstva. Nech sa tohtoročné obdobie pôstu stane pre nás všetkých bohatým na milosti, nech všetci nanovo spoznáme Ježiša

ako svojho Spasiteľa! Jana Mária

O zjaveniach Panny Márie pri Massabielskej jaskyni, o živote Bernadety a bezprostredných

udalostiach okolo zjavení sme už neraz písali. Písali sme aj o neporušenom tele Bernadety, ktoré mnohí z nás mohli vidieť v Newers pri návšteve tamojšieho kláštora, v ktorom Bernadeta žila a aj ako tridsaťštyriročná odovzdala svoju dušu Pánovi. Dnes by sme chceli uvažovať o tom, ako zasiahli zjavenia a udalosti okolo nich do života niektorých ľudí, ktorí ako zarytí ateisti vytrvalo odmietali vieru v Boha.

Keď sa 7. januára 1844 Františkovi a Ľudovíte Soubirosovcov narodila malá Bernadeta, iste ani len netušili, čo cez toto dievčatko bude Pán chcieť povedať svetu. A isto netušili ani jej mladší súrodenci sestrička Antónia a bratia Jean Mária a Justín, keď sa o nich starala, zatiaľ čo rodičia potom ako pre finančné problémy otec isprestal „mlynárčiť” a museli opustiť mlyn, pracovali ako nádenníci. A netušili to ani sestričky z Newers, keď Bernadeta až ako trinásťročná začala navštevovať ich školu a zároveň sa pripravovať na prvé sväté prijímanie. Netušila to ani sama Bernadeta, keď sa 11. februára so svojou sestrou a priateľkou vybrali nazbierať drevo na kúrenie a v Massabielskej jaskynke a uvidela krásnu paniu. To, čo sa tam udialo, navždy zmenilo život nielen Bernadete a jej blízkym, ale aj mnohým z tých, čo za vyše stopäťdesiat
rokov navštívili, alebo v budúcnosti navštívia Lurdy, jedno z najväčších katolíckych pútnických miest na svete.

Azda prvým bol lekár Dozous, svedok udalostí, ktorý chcel počas šiesteho zjavenia odhaliť „veľký podvod”, preto sa rozhodol počas zjavenia Bernadetu vyšetriť… Jej správanie sa ho hlboko dotklo. Dosvedčil prítomnosť veľkého tajomstva. Vtedy sa začal proces jeho obrátenia, ktorý sa zvŕšil pri poslednom zjavení. Vtedy si Bernadeta mimovoľne posunula pravú ruku nad horiacu sviečku, ktorú držala v druhej ruke a cez prsty jej prechádzal takmer štvrťhodinu plameň, no na jej ruke nebolo ani náznaku popálenia. Keď sa jej lekár neskôr zámerne dotkol plameňom sviečky ruky, protestovala: Pálite ma. Vtedy lekár pochopil, že má dočinenia s nadprirodzenom.

V čase, veľkého úsilia negovať existenciu Boha a spochybňovať prejavy jeho pôsobenia vo svete, dal Pán ľudstvu cez lurdské zjavenia Panny Márie jasné dôkazy svojej prítomnosti, lásky a starostlivosti o človeka - napísal v článku Znamenie odporu P. M. Piotrowski TChr. V článku uvádza intrigy, ale aj obrátenia významných ľudí tých čias, zarytých nepriateľov Cirkvi. Hovorí, že zjavenia v Lurdoch v r. 1858 a zázraky, ktoré sa tam dodnes dejú sú popretím koncepcie sveta bez milujúceho osobného Boha.

Preto nepriatelia Cirkvi, medzi ktorých patril aj slobodomurár spisovateľ Jean de Bonnefon sa usilovali zosmiešňovaním, diskreditáciou a falšovaním dokumentov spochybňovať lurdské zjavenia, keď v r. 1906 publikoval pamflet pod titulkom Lurdy a ich majitelia. Vyzýval v ňom kompetentných na zatvorenie svätyne, pretože, ako tvrdil, zjavenia boli dopredu naplánovaný podvod, lebo katolícki kňazi vždy používajú klamstvo a pretvárku. Kniha vzbudzovala dojem, že je písaná na základe historických dokumentov. Až skúsení historici odhalili, že spolu s historickými skutočnosťami Bonnefon použil falzifikát listu generálneho prokurátora Piera-Clauda Falconneta z Pau a dokázali, že obsah listu vymyslel sám de Bonnefon. Potvrdila to autentická správa Falconneta .

Autorom jedného z najväčších literárnych podvodov týkajúcich sa Lúrd bol jeden z najväčších francúzskych spisovateľov Emil Zola. V auguste r. 1892 pricestoval do Lúrd, aby napísal knihu o tamojšej svätyni. Zola neveril v Boha a tobôž nie v zjavenia. Aj on prišiel odhaliť „veľký podvod” katolíckych kňazov. Zola nebol objektívny pozorovateľ a nepresvedčilo ho ani zázračné uzdravenie dvoch dievčat, ktorého bol svedkom. Zola však dostal milosť. O jeho nepriateľstve k Cirkvi sa veľa hovorí. O jeho obrátení sa mlčí. Stalo sa to v r. 1896, keď potom, ako utrpel otvorenú zlomeninu nohy a napriek intenzívnej liečbe mu hrozila amputácia nohy. Na vigíliu Narodenia Pána mal sen, že je v kostole a spieva koledu pred obrazom Madony s dieťatkom. Keď sa prebudil, zistil, že tú koledu spieva jeho žena. Poslal ju do chrámu, aby pod obrazom Madony zapálila sviečku. Ešte v ten deň sa zázračne uzdravil. Bol to pre neho taký duchovný otras, že sa zmieril s Bohom vo sviatosti pokánia, prejavil veľkú ľútosť a kajúcnosť. Napísal vyhlásenie, že v posledných tridsiatich rokoch žil v blude a mnohých ľudí priviedol k Bohu. Pápežovi Levovi XIII. napísal list s prosbou o odpustenie za všetky prejavy a publikácie namierené proti Cirkvi.

Cestu k Bohu v Lurdoch našiel aj Zolov priateľ, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu profesor Alexis Carrel. Ako ateista bol svedkom zázračného uzdravenia jeho pacientky zomierajúcej na tuberkulózu. Po tejto skutočnosti pochopil, že existuje aj iný rozmer a jedinou cestou vedúcou k Bohu je nadviazanie osobného kontaktu s ním cez vieru, vytrvalú modlitbu a život podľa evanjelia. Po svojom obrátení napísal: Prichádzajme k Bohu s láskou a túžbou predierajúc sa cez mraky rozumu. Až potom môžeme zakúsiť Božiu lásku… (podľa: Znamenie odporu Milujte sa, str. 9 - 10).

Spomenieme ešte jedno - obrátenie Dr. Maurícia Caillema, parížskeho lekára, ateistu, ktorý, ako sám priznáva, pacientkam predpisoval antikoncepciu, robil sterilizácie i interrupcie. Zapojil sa do aktivity za legalizáciu potratov, propagoval okultizmus, ezoteriku, bielu mágiu, jogu… Aj jeho obrátenie sa uskutočnilo po návšteve Lúrd, keď po ochorení manželky kvôli zmene vzduchu navštívili Pyreneje a na spiatočnej ceste dostal nápad, že by jeho manželku, katolíčku, hoci nepraktizujúcu, potešila návšteva tohto pútnického miesta. Keď čakal na manželku, ktorá sa rozhodla okúpať v lurdskej vode, vošiel do spodného chrámu, kde sa práve začínala svätá omša. Bolo to prvýkrát, čo bol prítomný na omši. Keď počul kňazove slová: Proste a dostanete… akoby mu vnútorný hlas hovoril: Ty prosíš o zdravie svojej ženy, ale čo mi dáš ty? V tej chvíli sa rozhodol dať sa Bohu a hneď požiadať o krst. Keď sa manželka vrátila z kúpeľa, pýtal sa jej, ako sa prežehnáva a ako sa modlí Otče náš. Myslela si, že žartuje. Nič nevedel o viere. Prostredníctvom známych sa dostal do kontaktu s pravoslávnym kňazom a dal sa pokrstiť. Postupne však našiel cestu do Katolíckej cirkvi a je jej horlivým členom. V čase svojho obrátenia v r. 1984 mal Dr. Caillem päťdesiat rokov (podľa: Světlo č. 4/2009 str. 8 - 9).

Bernadeta isto netušila, čo jej prostredníctvom chce Pán povedať ľuďom. Vo svojej jednoduchosti nadšená videním krásnej Panej jej ochotne prisľúbila, že bude k jaskyni chodiť pätnásť dní. Napriek mnohým protivenstvám a nedôvere svoj sľub dodržala. A Pán prostredníctvom Presvätej Panny robí zázraky. Dodnes. To množstvo obrátení, o ktorých nemáme ani tušenia, to množstvo telesných a duševných uzdravení nás všetkých nabáda prijať posolstvo, jediné posolstvo, ktoré Nepoškvrnená prostredníctvom Bernadety odkázala svetu: Modlite sa za obrátenie hriešnikov.

Končí sa rok 150. výročia lurdských zjavení. Ak sme doteraz nevyužili milosti jubilejného roka, prijmime lurdské posolstvo a modlime sa za obrátenie tých, čo sa vzdialili od Pána. Najlepšou zbraňou proti zlu a šíriacemu sa konzumnému ateizmu je modlitba ruženca.

Duchoňová