Božské Srdce bije pre nás

 

Mesiac jún je zasvätený osobitnej úcte k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu. Božské srdce Ježiša Krista vyjadruje celý jeho vnútorný vzťah lásky k ľudstvu. Srdce symbolicky predstavuje podstatu ľudskej bytosti. V antike srdce označovalo vnútorný život človeka, jeho túžby, myšlienky, odvahu a jeho vôľu. Srdce zjavuje celkový charakter človeka. V srdci sú ukryté všetky naše duchovné prejavy. Hodnota človeka nespočíva preto vo vonkajšku, kráse a sile, ale v jeho vnútri, v jeho srdci. Boh skúma srdcia ľudí, aké je srdce, taký je celý človek. Vo  Svätom písme sa tento pojem objavuje  viac než tristosedemdesiatkrát. Srdce sa všeobecne stalo symbolom lásky.

V literatúre starých Peržanov nájdeme legendu o stvorení ľudského srdca. Podľa nej, keď Boh stvoril srdce, rozdelil ho na dve polovice. Jednu polovicu srdca dal mužovi, druhú žene. Obe polovice jedného srdca túžia po sebe, chcú vytvoriť pôvodnú jednotu. Preto sa muž a žena hľadajú, aby sa stretli a ich srdcia zjednotili. Ich úsilie zjednotiť dve polovice srdca nazývame láskou. Bez nej sa človek stáva stroskotancom na opustenom ostrove. Legenda je vyjadrením túžby človeka po láske. Smäd srdca je silný a pokiaľ človek nenájde niekoho, kto ho bude milovať, nebude spokojný. Bez lásky, bez prítomnosti človeka, bez Boha sme nedokonalí a neúplní. Podľa gréckeho filozofa Platóna milujeme to, čo nemáme, to čo nám chýba. Táto definícia lásky nevyjadruje však plnosť kresťanskej lásky. Podľa Platóna Boh nemiluje a nemôže milovať svet a ľudí, pretože nič nepotrebuje, po ničom netúži, lebo je absolútne dokonalý. Evanjelium nám zjavuje iný rozmer lásky Boha: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna (Jn 3, 16). Božia láska je iný druh lásky. Nie je to láska, ktorá hľadá, ktorá po niečom túži, ale na prvom mieste je to láska, ktorá dáva zo svojho tým, čo nemajú. Podstatou lásky je dávanie: nechcem druhého vlastniť pre seba, chcem byť pre druhých. Najskôr ty a potom ja - je životné krédo  kresťanskej lásky. Mnohí namietnu, že je to náročný ideál. A predsa sa tento ideál stáva skutočnosťou vo vzťahu mamičky a dieťaťa. Mama dáva dieťaťu všetko, svoje telo, svoju slobodu, zrieka sa svojho pohodlia. Je ochotná obetovať aj vlastný život za svoje milované dieťa. Chce len jedno, aby dieťa bolo šťastné, aby sa usmievalo a vtedy ona sama je najšťastnejším človekom na svete. Dávanie obohacuje nielen toho, kto prijíma, ale aj toho, kto dáva. Iba v tejto  podobe lásky je skryté tajomstvo druhým dávať a sám sa tým obohacovať. Čím viac myslím na druhých, čím viac som tu pre blížnych, čím viac konám  dobro pre ostatných, tým viac nachádzam to, po čom moje srdce túži – radosť, šťastie, pokoj... Naše srdce sme niekomu darovali cez službu, pomoc, starostlivosť, obetavosť, a zároveň sme si srdcia ľudí získali.

Ľudské srdce patrí medzi najdôležitejšie orgány v ľudskom tele. Je to sval, ktorý sa počas biologického života nezastaví, pracuje deň a noc, mesiace, roky, celý ľudský život. Sila srdcového svalu akoby bola predobrazom sily lásky, ktorú srdce symbolizuje. Láska, ktorá je stále ochotná rozdávať sa, slúžiť, odpúšťať, ktorá nikdy nekončí, nepozná nijaké limity. Aj keď sa to naše srdiečko  raz zastaví, láska bude pokračovať v zázrakoch ďalej, ani vtedy sa nezastaví, pretože je mocnejšia ako smrť.

Boh nám daroval svoje srdce lásky, aby sme mohli žiť. Jeho Srdce bije pre nás. Je plné dobroty a láskavosti, trpezlivé a milosrdné. Je prameňom života a svätosti. Nielen v mesiaci júni, ale každý prvý piatok  mesiaca si môžeme uvedomiť hodnotu nádherného obrazu Ježišovho Srdca, ktoré bude vždy  bohaté na lásku pre tých, ktorí ho vzývajú slovom, pokáním a životom. Pre koho bije moje srdce? Pre koho pracujem, obetujem sa, namáham, pre koho žijem? Komu patrí moje srdce? Je naplnené láskou, priateľstvom, pokojom? Božské Srdce sa môže stať pre nás hlbokou inšpiráciou, aby aj  naše srdce bilo pre druhých, pre  ľudí, ktorí túžia po našej láske. Ich šťastie je skryté v našom srdci. Darujme im toto šťastie a nájdeme to svoje.                                                                                Marián Janček, kaplán