Je to paradoxné, že základné otázky ľudského bytia riešim najčastejšie pri svojej dušpastierskej práci v prostredí väznice. Ako ďalej, ako zvládnuť život na princípoch poctivosti, pravdy, vernosti, čistoty srdca a úmyslov? Práve tu debatujeme s chlapcami - mužmi, ktorí majú existenčnú skúsenosť zlyhania, niekedy krajnej bezmocnosti, frustrácie, obáv z budúcnosti a pýtajú sa, či je možné žiť vo svete podľa návodu evanjelia. Teda morálne za každých okolností? Nie tu vo väznici, tu to možné asi aj je (znie to zasa paradoxne), ale až potom na slobode. Potom.... ?! Tam, kde prebieha tvrdý konkurenčný zápas medzi firmami, keď nie je sociálne zabezpečenie, keď je problém s prácou, keď sa narušili rodinné väzby, keď človek nevie jednoducho ako ďalej. Je vôbec reálne až tak dbať na kresťanské princípy a nepomôcť si nejakým spôsobom, ktorý sa ponúka ako východisko z problémov aj keď to nebude celkom čisté?
Prečo začínam svoju úvahu z tejto neobvyklej spoločenskej polohy? Preto, lebo sa mi vidí, že práve situácia týchto debatérov je priam modelová pre celú spoločnosť a v akejsi umocnenej nástojčivosti sa žiada naliať čistého vína. Je to situácia špecifická v tom, že človek má zrazu dosť času, aby sa skutočne nad sebou do hĺbky zamyslel a uvedomil si, že čas na seba jednoducho potrebuje. Draho zaplatená skúsenosť, ktorá však iste stojí za to, pretože strata slobody je primárna skúsenosť toho, že sa pravdepodobne výrazne narušil morálny poriadok. Človek zostáva človekom aj tu, aj inaďalej je súčasťou veľkej komunity ľudstva, ale táto nová situácia otázku pravdy, hľadanie jej objektívnych kritérií na život a dôsledného zachovávania Desatora ešte viac radikalizuje. (nemám teraz na mysli väzňov svedomia, ktorí môžu byť svetlom pre totalitou - akoukoľvek - ubíjanú spoločnosť)
Je tu však veľké pokušenie. Naozaj je pravda, že človek môže smerovať k svojmu naplneniu, k spokojnosti a šťastiu iba ak bude morálny a bude rešpektovať Boží zákon?! Je to naozaj tak? Či tí, čo porušujú morálne princípy vo veľkom, sú strojcami veľkých sociálnych rozdielov a krívd sa vo väzení vlastne ani nevyskytujú? Či nás to nemýli? Či cieľ neposväcuje prostriedky? Veď ak chceš robiť dobre, najskôr sa musíš zabezpečiť a čímsi začať? Áno, toto všetko vŕta v hlave ľuďom nielen vo väzení a, bohužiaľ, podľa toho sa aj správajú. Veru, bohužiaľ, a nie je to cudzí jav ani medzi tými, čo sa deklarujú ako veriaci.
Zostaňme teda na slobode, a aj my sa naliehavo pýtajme samých seba, či sme naozaj slobodní. Najmä sa však pýtajme, či sme ako Kristovi učeníci tým, kým máme byť a čo je naším poslaním a úlohou.
Postmoderná spoločnosť, ktorá je naším životným prostredím, neznáša dimenziu transcendentna. Boh je pomaly vypratávaný z celej skutočnosti a maximálne sa pripúšťa ako autor veľkého tresku, ale to ostatné si chce človek uzurpovať výlučne pre seba. Napriek tomu, že ustúpila marxistická interpretácia dejín a všemohúcnosťou ľudskej práce určovaná morálka, je tu postoj iný, ale voči predchádzajúcemu je len iným preoblečením pýchy a vzbury proti poriadku, ktorého autorom je sám Stvoriteľ. Aj súčasný človek si chce nahovoriť, že jeho praktický rozum je to, čo potrebuje, aby pri náležitej odvahe zmenil svet a necíti potrebu rešpektovať zvonka daný Boží zákon. Ba ani ho nechce ako taký pripusť. V mene veľkých ideí ako sú zdravie, sloboda osobnosti púšťa sa do vecí, ktoré jasne prekračujú jeho kompetencie. Človek takto zvelebovaný stráca črtu posvätnosti a v konečnom dôsledku ohrozuje vlastný druh. Žene, ak si myslí, že jej materstvo bráni v sebarealizácii pririeklo sa právo zmárniť život svojho nenarodeného dieťaťa, výskum v mene budúcnosti si nárokuje kántriť ľudské embryá, dozrievanie pre večnosť v tajomstve utrpenia možno riešiť smrťou z milosti. Bytostná prázdnota mladej generácie čoraz väčšmi otvára dvere pre únikovú cestu ilúzií v drogách a celá paleta mystifikácií najrozličnejších siekt ponúka urýchlené riešenie v zážitkoch týchto pseudonáboženstiev. Toto všakovaké zlo je až príliš masívne, aby sme ho mohli prehliadnuť a povedať, že predsa vždy tu boli nejaké problémy a ľudstvo nekráčalo vždy iba po rovných cestách.
Čo sa teda od nás čaká a za týchto okolností? Presne to čo aj v minulosti. Lenže teraz je úloha Kristovho svedka ešte naliehavejšia. Nástroje zničenia toho ľudského v ľudstve sú dnes omnoho účinnejšie a nebezpečnejšie. Oslava života za každú cenu, kde už nie je za čo život položiť, vedie totiž nakoniec k strate zmyslu života a úcty k nemu. A to je veľké ohrozenie.
Od veriaceho v Krista sa žiada hrdinská vernosť Kristovi. On nás pozval na úzku cestu a jej obsažným programom je vziať dennodenne na seba svoj kríž a nasledovať ho. Kristus nám prijatím dobrovoľnej smrti za nás odhalil nový rozmer a hodnotu ľudského života. Jeho hrozná smrť je hodnotou ľudskej osoby v Božích očiach. Bol to zdanlivý prepad nevinného a lásky, ktorá prehrala. My však vieme, že z tejto smrti vzišiel život a láska Syna slávi svoj triumf v Otcovom prijatí. Veď predsa vstal z mŕtvych a zoslal nám Ducha Svätého. Či nám to nestačí na potvrdenie správnosti takejto cesty ?
Takže hrdina musí zomrieť? - pýta sa skeptik. Možno, ale nie vždy, hoci to tak často býva. Ale všetci tí, ktorí zanechali po sebe hlbokú stopu ľudskosti, skončili takto. Veľké diela v histórii Cirkvi sa takmer vždy zrodili z veľkých kríz. Začínali ako urputný zápas o nájdenie svojho miesta v programe Prozreteľnosti a mnohé z nich možno zostali skryté v jednoduchosti života statočných matiek a otcov. Ale vďaka ním žijeme a mnohí pookriali pri ohniskách lásky, ktoré reprezentujú takíto čestní, priami a Bohu oddaní ľudia. Aj výchova ako odovzdávanie životnej múdrosti je možná iba v takomto autentickom prostredí pravdy. Pravdy nie deklarovanej, ale žitej.
Milí mladí priatelia! Vstupujeme do obdobia prázdnin. Závan slobody a voľnosti, ktorý chceme všetci so zodpovednosťou vychutnať. To je to nesmierne dôležité, čo musíme stále vnímať. Pokiaľ by sme zo seba striasli morálnu povinnosť, za ktorú v slobode zodpovedáme, končí sa aj naša sloboda. Ako napísal kedysi kardinál Ratzinger: Morálka nie je žalárom človeka, ale to, čo je na ňom božské.
Je čas povedať si posledné slovo. Nebojme sa ostať pri Kristovi. Buďme verní a dôslední. S Kristom sa vždy vyhráva. S Kristom sa vždy život získava v plnšej a autentickej podobe. S Kristom sme vždy pre ostatných ľudí darom. A možno sme nezastupiteľní viac, než si myslíme. Poďme teda na hlbinu.
Žehná Vás a pravdivý život lásky s Kristom chce s Vami prežívať
Váš duchovný správca Štefan Herényi