Ako odraz utíchajúcej prírody, ktorá vydáva svoje posledné plody, aby sa cez pestrú metamorfózu farieb pripravila na zimný oddych, aj človek cíti akúsi spontánnu potrebu uvažovať o živote a jeho hodnotách, ktoré neodplaví ani míňajúci sa čas. Tak ako sa v plodoch zeme ukrýva tajomstvo života a odovzdáva sa ďalej ako štafeta, tak je to aj v živote človeka. Cez rozlety jeho génia a šľachetnosť srdca sa vytvárajú hodnoty, ktoré posúvajú život v dôstojnosti a veľkosti jeho poslania. Preto, ak po tieto dni naše myšlienky zalietajú k našim blízkym, priateľom a známym, ktorí nás predišli do večnosti, i k tým, ktorých sme nazvali svätými, nezostávame iba v minulosti. Majúc pred očami ich hrdinské činy, život plný inšpirácií a príkladne žitých čností, pozeráme na prítomnosť, ba môžeme predvídať a plánovať aj budúcnosť. Záleží predovšetkým na nás ako svoj život, tento vzácny dar, prijmeme, pochopíme a rozvinieme. Duchovné hodnoty, ktoré si ctili a pred našimi očami vyznávali naši rodičia a vštepovali nám ich do srdca, alebo neobyčajná duchovná sila svätcov prekračujúca hranice generácií, to sú skutočnosti, ktoré možno prirovnať k plnému klasu obilného zrna čakajúceho na svoj čas. Tieto hodnoty nezostávajú mimo nás, ale, ak chceme, žijú s nami a v nás, aby raz priniesli ešte bohatšiu úrodu. Dôležité je, aby sme pochopili, nemárnili život, neuhášali oheň, neotrávili studňu. Aby sme si našli miesto, odkiaľ dovidíme aj na život, a aj k prameňu bude dostatočne blízko. Lebo z prameňa treba čerpať a piť, aby sa život mohol rozvíjať.
Život už raz vyhral, keď cez dobrovoľne prijatú premenu kalvárskej tragédie vyústil do víťazstva zmŕtvychvstalého a osláveného Krista. On sa stal naším učiteľom i garantom ponúknutej cesty. On vyniesol na svetlo sveta hodnoty, ktoré napriek najrozličnejším odporcom pretrvávajú. On usmernil toľkých ľudských bratov a sestry pred nami, aby si tieto hodnoty sami overili a vydali svedectvo o tom, že napriek zdanlivej slabosti lásky, božskej čnosti, cez ňu sa začína vzmáhať skutočný život, strhávajúci všetko k premene. Je preto nanajvýš logické, že listujúc v kronike života našich zosnulých, hľadáme odpovede na niektoré otázky ich, ale i svojho príbehu. Súčasne cítime výzvu, aby sme v tejto línii vzmáhajúceho sa života pokračovali. Ježiš Kristus, Boží Syn, ako prvý učiteľ ohlásil Božie kráľovstvo, nasmeroval každý ľudský život do náručia nebeského Otca a stanovil podmienky cesty. Táto cesta sa stále viac zapĺňa ľuďmi, ktorí si uvedomujú, že sú si navzájom bratmi a sestrami, že majú jeden za druhého zodpovednosť.
V spoločenstve nového Božieho ľudu nemá miesto uponáhľaný egoizmus, ktorý rozmýšľa iba o svojej záchrane. V Ježišovej škole musím človeka stojaceho vedľa mňa vnímať ako to najdôležitejšie, zvlášť ak je odkázaný na moju pomoc. Príbeh o milosrdnom samaritánovi bude do konca čias svedčiť o tom, ako si Boh predstavuje našu pripravenosť na vstup do Božieho kráľovstva. Ten, kto sa chce začleniť do tohto nadčasového spoločenstva lásky Božích synov a dcér, nedelí svojich susedov na vhodných či nevhodných, ale sa ich podľa stupňa ohrozenia usiluje ochrániť a chce im pomôcť plnohodnotne žiť. Ani historické nepriateľstvo živené po stáročia nemôže nič zmeniť na tejto morálnej požiadavke, ako to vyplýva z uvedeného podobenstva. Láska na tejto Zemi zostáva praktická a slúžiaca. Takáto láska je zmyslom dejín a nie do mnohovravnosti sa zaplietajúca argumentácia egoizmu, ktorému aj tak nakoniec nejde o iné, ako o vlastné chvíľkové pohodlie a prospech. Možno nemalú úlohu zohráva i strach, ale efekt je nakoniec taký istý. Bezbranný a slabý zostáva bez pomoci, dôsledne oddelený spoločenskou clonou, aby svojou krasorečou nerušil upokojené svedomie.
Ale kto je vlastne tým najzraniteľnejším a najohrozenejším blížnym?
Žijeme v prítomnosti, ktorú nazývame modernou či postmodernou. Aká bude budúcnosť? Čím prekvapí človek ďalšej generácie? Skúsenosti z posledného storočia nie sú práve najlepšie. Človek vedy a techniky okrem úžasných dobier vymyslel aj tie najobludnejšie techniky likvidácie vlastného rodu. Jedno je však celkom isté, osudy ľudstva tretieho tisícročia budú v rukách generácie, ktorá sa narodila na sklonku druhého tisícročia. Ide o detskú dušu, o mládež, o dušu mladíka, devy. To je tá najcitlivejšia stránka budovania Božieho kráľovstva. To je ten najakútnejší prípad ohrozenia našich blížnych. Aj sám Kristus venoval tejto téme osobitnú pozornosť a vyslovil sa o nej spôsobom najtvrdšej sankcie. Kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, lepšie by bolo, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora (porov. Mk 9, 42).
Blížneho si možno „nevšimnúť“, nielen keď leží na chodníku, alebo je zranený v havarovanom aute, ale i vtedy, keď dovolíme, aby nenásytný moloch biznisu okrádal detské duše a zaodiaty rúškom konzumnej kultúry zmenil ich detský svet na spálenisko nenaplnených ambícií v podobe deštruktívnych hier a krásu ľudskej lásky rozpustil v kalných a zapáchajúcich vodách živočíšnej sexuality. Mlčať pri týchto zločinoch, ktoré sa dejú na mládeži, je ako dať súhlas na likvidáciu toho najzraniteľnejšieho blíž neho. A je jedno, či ide o dieťa slovenské alebo cigánske. Zdvihnúť hlas a volať na poplach pri tejto devastácii, je potrebné práve tak, ako brániť život človeka od jeho počatia. O akej láske k blížnemu môžeme hovoriť, keď dovolíme, aby niekto siahol na dušu nášho dieťaťa?! Na jednej strane sme až chorobne precitlivení, keď učiteľ použije fyzický trest (a možno oprávnene) a na druhej strane nečinne pozeráme ako pred našimi očami, možno vo vlastnej obývačke, cez magický monitor počítača alebo televízora niekto paralyzuje to, čo sme do srdca dieťaťa prácne vkladali. Cítim ako ťarchu svojho svedomia to, čo práve ukladám do týchto riadkov. Pýtam sa sám seba, ale i vás: „Je nás skutočne tak málo, alebo tak málo zaváži náš hlas, že si ho nikto ani nevšíma? Alebo všetci trestuhodne mlčíme a zlo si tu bezostyšne vytáča všetky možné piruety pri našom mlčanlivom súhlase?” Vraj taká je druhá tvár demokracie! Je čas, aby kresťania všetkých cirkví spustili krik, ktorý napriek obviňovaniam z netolerancie jasne oznámi, že ide o život. Kto nám to tu nanucuje erotické salóny, pornografickú filmovú produkciu, bohorúhavé knihy, hračky, ktoré rozvracajú hodnotový svet a nepriamo vychovávajú k chladnokrvnému cynizmu, hracie automaty kradnúce otcov rodinám, discokluby, kde duchovná prázdnota priam volá po drogovom dopingu? Veď na prevádzku tohto všetkého blúznenia musel dať ktosi súhlas. Kto to je!? Vraj tam nemusím ísť, nemusím sa pozerať a drogu si nemusím kúpiť. Áno, aj to je pravda, ale len čiastočná. Ja tam skutočne nepôjdem a ani drogy si nekúpim. Ale že tak neurobí zdezorientovaný mladý človek, najmä ak mu chýba zázemie rodiny, to zaručiť neviem. A tak sme opäť pri koreni veci. Podvedené dieťa, zradený mladý človek a potom nejasná budúcnosť. Kresťania, musíme kričať, musíme začať konať! Cielene a koncepčne. To nám ukladá aj Svätý Otec, ten vizionár novej jari v Cirkvi.
Ak naozaj milujeme svojich rodičov, ak je nám vzácny ich životný odkaz, ak dedičstvo otcov spolu s príkazom lásky nie je pre nás už len príležitostnou folklórnou frázou je čas konať!
Pri spomienke na svojich rodičov, starých rodičov, učiteľov a priateľov sa spolu s vami v modlitbe odhodláva zastať sa tých najslabších
Váš duchovný správca Štefan Herényi