Verím v spoločenstvo svätých...

Sviatok všetkých svätých sa dotýka každého z nás. Nás všetkých chce Boh osloviť, povzbudiť, dotknúť sa nás príkladom svätých. K ich ideálu a spôsobu lásky k Bohu sa máme približovať. V pozemskej liturgii máme účasť na tej istej nebeskej liturgii, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme... (KKC 1090).

Aj svätí boli ľudia, ako sme my. Žili, pracovali, vychovávali deti, žili v manželstve, v kláštoroch, v rehoľných spoločenstvách, pôsobili v mnohých oblastiach duchovného, politického, sociálneho života. A tak svätosť pre nikoho z nás nie je nedosiahnuteľná. Mohli by sme povedať, že svätci boli nenápadní ľudia, ktorí svojou nevšednosťou a predsa veľkou prácou budovali kráľovstvo lásky už tu na zemi. Ich život je výzvou aj pre nás, aby sme nastúpili na cestu: Ktorá vedie do mesta Jeruzalema, do ktorého smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne pravého stánku; s celým zástupom nebeského vojska spievame na slávu Pánovi; s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dosiahneme nejakú účasť na ich spoločenstve, očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život a nezjavíme sa aj my s ním v sláve (porov. KKC 1090).

Je viac ako jasné, že svätých k ich konaniu viedla bezhraničná láska ku Kristovi. Láska, ktorá prijala Evanjelium a maximálne sa usilovala podľa neho i žiť. Láska, ktorá nehľadala seba, ale ponorila sa do služby iným. Vidíme to zo slov sv. Pavla: Keby som nemal lásky, ničím by som nebol. (porov. 1Kor 13).

Nesmieme zabúdať ani na seba, najmä na náš osobný vzťahu k Bohu, ktorý vyjadrujeme svojou osobnou modlitbou. Modlitba nás formuje, užšie spája s Bohom a robí nás schopnými prijať jeho výzvu. Túto výzvu pochopili svätci a práve pre jej uskutočnenie získali veniec večnej slávy. Prosme, aby sme si aj my, napriek všetkým ťažkostiam, problémom a slabostiam, nachádzali čas pre nášho nebeského Otca, a tak na orodovanie všetkých svätých dosiahli večnú blaženosť v nebi.