Krst – prvá časť

My ľudia sme tvory spoločenské, potrebujeme niekam patriť. A tak, ako sa už pri príchode na tento svet rodíme do rodiny, stávame sa aj členmi ľudskej spoločnosti (možno je to trochu romantická úvod, ale je pravdivý); no pretože akosi cítime, že náš život sa neodohráva len tu na zemi, vzhliadame k nebesiam. V rôznych kultúrach a historických obdobiach (azda väčšmi v minulosti ako dnes) badáme rozličné iniciačné obrady, ktorými sa novonarodené dieťa prijíma do spoločnosti alebo sa dáva pod ochranu vyšších bytostí. Môžme povedať, že tento prapud – cit voči nadprirodzenu – je vlastný každej kultúre. Iný je však pohľad na náboženstvo, teda otázka, ktoré je vskutku pravdivé – zjavené samým Bohom.

Odpoveďou pre nás je aj Dokument Dominus Iesus (Pán Ježiš), ktorý síce oceňuje mnohé cesty k pravdám života – rozličné náboženské smery, ale plnosť pravdy a neomylnosť nám objavuje v osobe Ježiša Krista, ktorý nebol len človekom a synom Márie z Nazareta. Je Bohočlovekom, v jeho osobe sa nám zjavil Boh. Výraz Kyrios – Pán v gréckej kultúre znamenal Boh. – Boh Ježiš.

Ak sa pozrieme na rozličné iné náboženské systémy, zračí sa v nich časť pravdy, ale aj poblúdenia. V učení rabína Jošua z Nazareta sa nám však sprostredkúva Pravda sama – Ja som Cesta, Pravda a Život. Tento bohorovný výrok je namieste.

V prvých storočiach Cirkev krstila len dospelých ľudí, ktorí slobodne prijali vieru a presvedčili sa, že Ježiš a jeho posolstvo je Božia pravda a ktorí boli potom aj ochotní stáť si za svojím slovom. Po milánskom edikte sa kresťanstvo stalo aj módou alebo aj cestou k spoločenskému postaveniu. V procesoch pokresťančovania Európy išlo skôr o masovosť a osobná viera bola záležitosťou na dlšie časové obdobie. Obce, mestá, kniežastvá ako celky prijímali kresťanstvo, hoci jednotlivci v podstate nemali v mnohých prípadoch vo viere jasno. Táto skutočnosť sa neskôr stala v jednotlivých krajinách vypuklým problémom, lebo hoci boli navonok kresťanské, ich myslenie a skutky boli nekresťanské. Bolo treba roky, ba stáročia, aby sa podstatné prvky učenia Evanjelia aspoň v základoch aplikovali v zákonodarstve a stali sa súčasťou spoločnosti.

Ak sa dnes zamyslíme nad Európou, ktorá najmä v minulých obdobiach niesla Evanjelium svetu, možno si položíme otázku: je ešte kresťanská? Je to ťažká otázka a rovnako ťažká je aj odpoveď. Ak však pozeráme na právny poriadok a na sociálne otázky; v nich, v ich určitých črtách vidíme napĺňanie slov Krista Ježiša.

Je to málo?!… Úcta k človeku? – ak pozrieme na východ či na juh, absentuje v nej aj to najzákladnejšie…

Je to málo?!… Na dvetisíc rokov ohlasovania posolstva Evanjelia je to azda málo, no vzhľadom na tvrdosť človeka a jeho srdca aj za to Bohu vďaka. A predsa vidíme vzďaľovanie spoločnosti od základných kresťanských hodnôt.

Už storočia krstí Cirkev malé deti. Pri ich krste kladie rodičom a krstným rodičom podstatnú otázku: či sú ochotní postupne, ako bude dieťa rásť, odovzdávať mu vieru v Ježiša Krista. Spomínal som, že pri krste detí je dôležité uistenie a rozhodnutie sa rodičov pre Krista. Vynára sa však otázka, kto je pre nich Kristus, čo pre nich samých znamená viera v neho a v jeho slovo…?

Niektorí rodičia na tú základnú otázku Cirkvi odpovedajú:

– Veď sme kresťania, tak aj dieťa bude. (Potrebujeme predsa niekam patriť.)

– My ho necháme pokrstiť a ono nech sa potom rozhodne.

– Keby sme žili v Indii, tak by sme asi boli budhisti alebo moslimovia. Na tom predsa nezáleží, dôležité je, že veríme.

– Ale v čo veríme?

Skutočnosť, že sa hlásim ku kresťanstvu, by vo mne mala vzbudiť otázku: Kým je pre mňa Kristus?!

– Je pre mňa naozaj Božím Synom, je jeho slovo pre mňa alfou i omegou?

Ak je pre mňa Pán Ježiš Bohom, mal by som si byť vedomý dôsledkov ktoré by z toho mali pre môj život vyplývať!

Toto nie je moralizovanie, to sú základné otázky, na ktorých má byť postavený náš vzťah ku Kristovi. Možno to bude znieť tvrdo, ale v opačnom prípade je naše kresťanstvo podobné bývalým členstvám v SZM, v ZČSSP či ROH a ktovie v čom ešte. Lebo aj naše členstvo v ZČSSP mohlo byť dobré – mali sme predsa radi tých obyčajných ruských ľudí a mali by sme ich mať radi aj ďalej; ale na tom nevisí niť nášho života. Ono nás nespasí; a aj priateľstvo na večné časy je možné v len láske, akou je Boh! Inak bolo a je všetko postavené na vratkých základoch! – Biblicky povedané: a tu je niekto väčší ako Jonáš či Šalamún…

Oficiálne žijeme v spoločnosti, ktorá sa hlási k odkazu svätých Cyrila a Metoda, t.j. ku kresťanským koreňom. Sme teda kresťanská krajina…

Pri krste detí sa ukazuje viera dospelých rodičov, či totiž oni sami majú osobnú vieru, že Ježiš je Pánom ich života, že jeho slová sú pre nich Duch a život.

Ak nie, ak dieťa nebude vidieť na rodičoch a krstných rodičoch, že Ježiš je ich Pánom, aký záver si urobí z postoja rodičov, ktorý charakterizujú slová: „Však keď bude dospelý sám si vyberie, my mu dáme len základ”? Tu je už odpoveď asi ľahšia, ale aj smutnejšia…

Áno, dieťa ako bude rásť bude chcieť, a malo by kontestovať svoju vieru, ale len ak bude mať pri sebe dobrých kresťanov, ak oni budú tými pravými svedkami pravdivosti Evanjelia – ľahšie uverí Pánovým slovám. Slová, skutky príbuzných korešpondujúce učením Ježiša, budú silným argumentom, že kresťanstvo je pravdivé a prináša tomuto svetu nádej.

No najmä to, že Ježiš je pre jeho najbližších Bohom. Že je silný a s jeho pomocou sa blízki ľudia sa stávajú lepšími. Tento argument je asi najpresvedčivejší v časoch inflácie slova. Je teda potrebné, aby sa Slovo stávalo telom cez nás kresťanov, ktorí sme uverili Kristovi.