Po úvode do Lectio divina v dvoch číslach Blumentálu, by som vám, milí priatelia, chcel priblížiť duchovné čítanie jedného z najťažších textov Svätého písma, ktorý je stále aktuálny aj pre ľudí postmoderných čias. Jeho časť zaznie aj v Svätej noci. Je to text o stvorení človeka a o jeho prvotnej vine. Nájdeme ho v Starom zákone, v prvej knihe Genezis (2, 4 – 3, 24).
Najprv si pozorne prečítajme text. Toto je prvý najdôležitejší krok. Po pozornom čítaní tajomného textu v nás možno skrsli otázky – kde sa nachádzal stratený raj? Prečo je žena z mužovho rebra? Prečo had rozpráva? Je strom poznania dobra a zla jabloň, ako ho zobrazujú umelci? Prečo človek nezomrel hneď v raji, ako mu to predpovedal Boh, keď prikazoval nejesť zo stromu v strede záhrady a prečo sa Adam po vyhnaní z raja dožil až 930 rokov (Gn 5, 5)? Prečo dal Boh človeku kožený odev namiesto figových listov? Odpovede sa hľadajú namáhavo, ale sú ukryté v tomto a v iných textoch Biblie. Toto podanie o stvorení a páde človeka je pravdivé v hlbokej teologickej a literárnej výpovedi o Bohu a človeku. Na to sa svätopisec nebál použiť po očistení z polyteizmu dokonca i mýtické prvky z podaní iných národov (pozor dnes vo vede mýtus už nie je definovaný ako výmysel, ale útvar objasňujúci v ľudovej obraznej reči pôvod). Štýl textu je tu živý a konkrétny, predstava Boha je vytvorená podľa človeka (Boh vysadil raj, tvorí človeka ako hrnčiar, prechádza sa po záhrade). Tento text má za úlohu dať odpovede na „večné“ otázky – odkiaľ je tu na zemi, samej o sebe dobrej (A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré – Gn 1, 31) pokušenie, zlo, ubližovanie, bolesť a smrť? Poď me ale rad za radom po texte:
– V prvej scéne, verše 2,5 – 17, koná iba Pán Boh, človek je pasívny. Zem je tu púšťou, ale Boh stvorí človeka, vysadí pre neho záhradu a umiestni ho tam (Izrael bol tiež 40 rokov na púšti a Pán ho uviedol do krajiny tečúcej mliekom a medom). Boh dá človeku život, záhradu, prácu (!), a jeden príkaz. Jasne mu povie, že riskuje smrť, keď ho prekročí. Eden (v hebr. značí slasť, rozkoš) je dnes už ťažko určiť (Arménske hory?, Perzia?), bol v blízkosti Eufratu a Tigrisu, tie vieme určiť i dnes, ale kde sú tie dve spomenuté rieky? Nemožnosť lokalizovať záhradu života nesie v sebe odkaz: nehľadajte to, čo zostane pre človeka navždy stratené.
– V druhej scéne (vv. 2, 18 – 25) vstupujú aktívne do deja okrem Pána aj iní – muž, žena, zvieratá. Adam v hebrejčine je kolektívne meno, značí človek, zem je adamah. Zem je totiž životným priestorom, poľom i hrobom pre človeka. Človek dáva meno zvieratám. Dať meno tu značí získať moc nad niekým, poznať meno niekoho v Písme zase značí mať kľúč na pochopenie podstaty jeho bytia. No pomoc pre človeka sa nájde až v podobe ženy. Pre človeka bude pôvod ženy neznámy, veď spí tvrdým spánkom. Fakt, že pochádza „materiálne“ z rebra, je skôr označenie mena a úlohy ženy. V sumerskom mýte, ktorý poznal možno aj svätopisec, slovko ti znamená rebro, ale aj život. V jednom mýte kňažná Nin-Ti (pani života/rebra) liečila rebro chorému. Vyliečila ho. Svätopisec podáva tradíciu s rebrom v inom ponímaní. Po páde človeka muž dáva žene meno, v ktorom je alúzia (odvolávka) na rebro/život, keďže meno Eva značí život.
Vo verši 23 prvýkrát v Písme vôbec, človek prehovorí. Hodna povšimnutia je povaha slov; sú to slová radosti muža nad jeho partnerkou, ktorá je bytostne rovnocenná mužovi. Jej telo (kosť a mäso) má rovnakú bytostnú dôstojnosť ako mužovo. Je však zároveň aj fyzicky odlišná. A toto vyvoláva v mužovi radosť a v tom spočíva i dôvod, prečo on odíde z domu za ňou a budú jednotní. Toto je pôvodný Boží plán s mužom a ženou. Nadvláda muža nad ženou sa však ustáli neskôr ako daň z prvotného pádu (hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou). Zatiaľ obaja vedia ideálne integrovať aj svoju sexuálnu odlišnosť. Prvotná nahota bola plným prijímaním vlastného tela.
– V tretej scéne (vv. 3, 1 – 5) zaznie vôbec prvý DIALÓG človeka, žena nadviaže rozhovor s hadom o jedení. Had tu vie hovoriť, osloví ženu – azda preto, lebo ženu vo všeobecnosti možno ľahšie osloviť v náboženskej a duchovnej oblasti; alebo preto, lebo to boli práve ženy, ktoré odviedli aj múdreho Šalamúna (mal ich tisíc) od Pána Boha. Tohto Pána (JHWH / Jahve – „Ja som, ktorý som“) had pomenúva len jeho všeobecným menom Boh (’elohim), aby zredukoval bytie Boha, ktorý je tu s človekom. Had vie o zákaze človeka, ale v otázke položenej žene preháňa a spochybní uložený zákaz. Najhoršie však je, že podsúva žene polopravdy. Vie, že ak bude nielen žena ale aj jej muž jesť zo stromu, otvoria sa obom oči, skutočne dačo spoznajú a stanú sa aspoň v nie čom ako Boh; a práve v tomto miešaní nepravdy a čiastočnej pravdy spočíva hadova ľstivosť a nebezpečenstvo jeho návrhov (myslím si, že aktualizovať pokušenie takéhoto typu okolo nás dokážete sami). Žena sa pustila do rozhovoru, odpovedá, prvý raz vôbec prehovorí, ozrejmí hadovi situáciu, no aj ona, tak ako had volá Pána iba Bohom, a čo viac, Boží zákaz podá v rigoróznejšej polohe, dodá čosi navyše: nesmú sa ani dotýkať stromu poznania dobra a zla. Had získal po tejto odpovedi „pôdu pod nohami“ a smelo pokračuje s tou, ktorá zaváhala. Ponuka v podobe pokušenia je tu, človek má teraz alternatívu.
Vo štvrtej scéne (vv. 3, 6 – 8) sa nachádzame v obsahovom strede celého príbehu, a to je v kompozícii signál na zbystrenie pozornosti, lebo to, čo sa tu udeje, bude naozaj veľmi dôležité. Aj prví ľudia, muž a žena sú v strede, ale v priestorovom. Sú v strede záhrady pri inkriminovanom strome. Sú sami dvaja, iných nepotrebujú, vystačia si sami. Človek sa izoloval od Boha, a vtedy sa stalo dačo zlé. Sú pri strome poznania dobra a zla. Aký je to vôbec strom? Určite to nie je jabloň. A prečo sa ako jabloň vyobrazoval? Dôvod je gramatický. V latinskej Biblii (Vulgáta), ktorú čítal Michelangelo a iní, sa zlo povie malum, a to je blízke slovu málum jablko. Z tejto zvukovej zhody slov nebolo ďaleko k jabloni na obrazoch. Tento strom je však metafyzický (jeho význam prestupuje prírodu). V jeho plodoch ide o (s)poznanie, a preto je vábivý. V akom zmysle bude poznať človek dobro a zlo? Dobro a zlo sú morálne kategórie. Nejde tu o prvotné morálne rozlišovanie, veď človek pri počutí zákazu od Boha ne jesť, musel už byť nutne schopný rozlíšiť, že smrť, ktorá bude trestom za jedenie, je pre neho zlo. Celé to bude o niečom inom. V strome je múdrosť, ktorú vložil do neho Boh. Túto múdrosť vložil i do samého Zákona, ktorý bol tiež uložený do dreva archy, uloženej v strede zasľúbenej zeme, v centre, v chráme. Určovanie toho, čo je dobré a čo zlé, je teda dané v prirodzenom zákone, ktorý je časťou Božieho zákona. Boh ho chcel človeku zjaviť pre jeho život. Človek, keď sa postaví na miesto Boha a povie vo svojej sebestačnosti: „Ja a iba ja som zákon sám pre seba, ja som mierou všetkého a nie Boh!“, tento človek je zo stromu poznania dobra a zla. A toto je zároveň tá najhlbšia podstata každého hriechu. Človek v raji koná už na vlastné konto. Eva sa postupne dostane na dno hriechu, a nie sama. Najskôr vidí v strome tri možnosti (jedenie, krásu a poznanie), vzala, jedla a dala mužovi, a on jedol. Človeku sa otvorili oči ako prisľúbil diabol a niečo i spozná. Ale je to iba jeho nahota, aj v zmysle nemohúcnosti, obmedzenosti a biedy, a vtedy pocíti hanbu. A o tomto všetkom sa Adamovi v tom tvrdom spánku, privodenom kvôli žene, určite neprisnilo. Pri nahote pred pádom necítili hanbu, neboli si cudzí, nepriateľskí. V človeku nastal teraz skrat a stane sa úbohým a narušeným v sexuálnej oblasti, musí sa zahaliť. Aj zásterka z figových listov to vystihuje. Figovník je dodnes pre nomádov v Oriente symbolom zlých duchov plodnosti. Človek sa teda v tejto oblasti chopí zlej pomoci. A čo viac, začne sa báť, a preto sa musí skryť pred Pánom Bohom, aj to už pri počutí jeho krokov vo vánku. Hriechom sa človek teda vždy rozchádza s Bohom, a nielen s ním. Postaviť sa totiž pred niekoho a otvorene komunikovať, je vždy prejavom istoty.
– V piatej scéne (vv. 3, 9 – 13) zaznie teraz v príbehu druhý DIALÓG, je tu teda určitá literárna zhoda s počutým dialógom v tretej scéne. Boh volá Adama na zodpovednosť nie po pokušení Evy, ale keďže rešpektoval ich slobodu, volá ho až po spoločnom páde. Všimnime si poradie! Najskôr osloví Adama, ten sa ale vzdáva zodpovednosti, vyhovára sa na ženu, a aj na Pána: „žena, ktorú si mi TY (!) dal na pomoc“, tá mi dala jesť a až potom som jedol (JA). Aj žena sa vyhovára na druhého, na hada. Kto bol ten had? Sv. Ján a Otcovia videli v ňom predobraz zlého, diab la. Je to správne. No svätopisec sám to ešte nemusel tak vidieť. Poznal aj mýty Orientu, kde had zhltol bylinu večného života Gilgamešovi, poznal kulty plodnosti pôvodného obyvateľstva Sväte zeme, Ka naánčanov, u ktorých kult hada v stojacej polohe bol rozšírený. Tieto kulty plodnosti boli pokušením aj pre Izrael, stačí čítať proroka Ozeáša. V smere tzv. plnšieho zmyslu textu, ktorý určil Boh, had je predobrazom diabla. O diablovi bude v Izraeli jasná predstava neskôr, po babylonskom exile (586 – 539 pred Kr.).
– V šiestej scéne (vv. 3,14 – 21) prichádza na rad vyrieknutie trestov, ale v pochmúrnej scéne zasvitne aj lúč nádeje vo forme protoevanjelia (prvej dobrej zvesti). Boh napriek všetkému neponechá človeka odkázaného iba na seba. Poradie trestaných je podobné ako pri reťazci hriechu (had-žena-muž). Had je prekliaty, bude sa plaziť, nie žeby sa predtým neplazil, ale jeho kult bude zvrhnutý a ženino potomstvo – ľudstvo a v ňom, z neho jeden – Ježiš, mu rozšliape hlavu, ale on zraní ľudstvu pätu, to miesto tela, ktoré človeka spája fyzicky najviac so zemou. Je to symbol toho, že ľudská podstata bude čias točne narušená, aj keď nie úplne, ako tvrdil Luther. Človek ani po takom hriechu ako tento, nebol prekliaty, no jeho život sa veľmi komplikuje. Žena bude tr pieť pri odovzdávaní života a muž bude vládnuť nad ňou v pohlavnej a aj sociálnej oblasti. Človek spozná pri práci určenej v raji veľkú námahu a neúspech.
– V poslednej, siedmej scéne (vv. 3, 22 – 24), Pán Boh robí opatrenia, aby človek nežil večne. Pozemský raj sa navždy zatvára (Jehovisti hovoria o jeho dostupnosti, pozemský raj je vraj pre tých, ktorí nebudú v počte 144 000 spasených). Cestu k stromu života zaisťujú cherubíni, vo východných mýtoch mýtické okrídlené levy. Človeka – muža a ženu – Boh poslal, doslova vyhnal zo záhrady opäť na púšť, odkiaľ ho priviedol. A toto je cena zo stvorenej slobody človeka.
Priatelia, tento mimoriadny príbeh a text je skutočne inšpirovaný, pretože nás samých inšpiruje. Vieme azda k čomu. Uvažujme, modlime sa a konajme... aj cez Vianoce.
Zostali vo Vás otázky? Jedna odo mňa pre Vás: prečo človek nezomrel v ten deň keď jedol zo zakázaného stromu a dožil sa 930 rokov? Skrytú odpoveď nájdete v prav divej symbolike textu. Obálky s heslom Lectio Divina nechajte v sakristii. Na Vaše odpovede sa teší
Jozef Jančovič