Jeden z mojich priateľov hovorí, že pričasto berieme Božie meno nadarmo, akoby meno Pána Boha a jeho vyslovenie v určitých súvislostiach malo byť potvrdením pravdivosti našich slov, hoci pritom niekedy ani my sami nie sme dosť presvedčení o pravde toho, čo hovoríme. A tak vzniká otázka – či o Bohu hovoriť implicitne (v náznakoch) alebo explicitne (otvorene). Hovorí sa, že je niekoľko vecí, o ktorých by sa v spoločnosti nemalo hovoriť a jednou z nich je náboženské presvedčenie.
Sme kresťania katolíci, hlásime sa k svojej viere (v máji pri sčítaní obyvateľstva uvidíme či je to ešte tak) – to sú vonkajšie prejavy viery. Je však veľa takých ľudí, ktorí síce nechodia do kostola, neprijímajú sviatosti, a predsa sú pre nás cho dia cim svedomím... Je paradoxom, že Amerika so všetkým, čo v nej je, je krajinou, kde je oficiálne tvrdá odluka náboženstva od spoločnosti, no účasťou ľudí na bohoslužbách predstihuje Európu, pritom však ich kultúra akosi nejde ruka v ruke s našu predstavou kresťana. To je vonkajší prejav viery v Boha. Skôr by sme teda mohli povedať, že spôsob života v rodine i v spoločnosti v Európe je bližší kresťanskému pohľadu, no pritom vonkajšie formy zaostávajú za vnútornými, sú tu prítomné v náznakoch.
Kde je pravda? Ako sa máme k týmto skutočnostiam postaviť?
Nesúďme! Nevidíme predsa do ľudských sŕdc.
Krstom sa aj oficiálne pridružujeme k spoločenstvu tých, ktorí chcú žiť podľa Ježišovo evanjelia a okrem vnútorného spojenia vytvárame aj vonkajšie spoločenstvo. To, pravda, prináša aj determináciu. Slová, ktoré sú Duch a Život sa usilujeme vtesnať do našich pojmov a spôsobov. Je to ťažké a nie vždy sa nám to aj správne darí, ale...! Ak skúmame históriu, tá vonkajšia kostra udržala veriacich na správnej ceste. Napríklad pápežstvo! Nie všetci pápeži sú svätci – je ich skôr menej ako viac; ale ich poslaním je byť hlavou.
Pred časom som jednému priateľovi, ktorý hľadá pravdu, ale rád „zarýpe“ do Cirkvi, dal čítať Dejiny kresťanstva od Paula Johnsona, veriaceho historika. Je to kniha kritická voči Cirkvi. Môj známy ju čítal so zanietením. Povedal, že v nej vi dieť veľmi ľudský prvok – boj o moc, o peniaze, slávu, a predsa Cirkev je tu, a napriek našej ľudskej slabosti hlása trváce hodnoty.
Pri katechéze
dospelých na krst alebo na prvé sv. prijímanie sa mladých ľudí vždy pred
prijatím sviatostí pýtam, či sú si vedomí toho, že vstupujú do Kristovej
Cirkvi, ktorá hlása jedinečné učenie, no toto jej posolstvo odovzdávajú a
prenášajú krehkí ľudia. Odpoveď bola – áno. Koľkokrát ich však, ale
aj nás „starých harcovníkov“, bolestne prekvapí ľudská tvár Cirkvi?
V stredoveku vládla myšlienka, že mimo Cirkvi niet spásy. Predpokladalo sa, že evanjelium je rozšírené po celom svete a každý mohol počuť o Ježišovi, no pretože nevstúpil do Cirkvi, odmietol kresťanstvo a bol vylúčený zo spásy. Dnes vieme, že okrem poznania, okrem informácie, je potrebný dar viery i úsilie pretaviť túto informáciu vo svojom okolí na konkrétne skutky. Aj my máme informácie o Kristovi i o Cirkvi – aj keď nie vždy na žiaducej úrovni – za nimi by však mali nasledovať naše skutky, spôsob života, ktorý by mal presvedčiť, že kresťanstvo je nielen jedným z filozofických smerov, ale predo všetkým je to spôsob života a jeho celkové zameranie.
Najmä mladšia generácia, ktorá nie je tlačená rodinou alebo societou, aby, hoci aj formálnymi úkonmi, mala účasť na živote cirkevného spoločenstva, hovorí skôr: „Ja verím v Boha, možno aj v Krista, ale odmietam Cirkev“. No prijatie krstu nás začleňuje do spoločenstva veriacich, a v ňom sa nám odovzdáva pravda Evanjelia. Pri všetkej našej ľudskej slabosti, práve tu je miesto, kde sa uchováva Božie slovo, tradícia. Miesto, kde vďaka skúsenostiam miliónov ľudí to najpodstatnejšie, čo bolo pred nami, dostáva sa až k nám, aby sme poblúdení nemuseli v spleti názorov začínať od základu. A keď aj, aby sme potom, možno s rozbitými kolenami, v pokore, ako to robili a robia iní ľudia, konali, čo je správne.
A tak nás Boh cez spoločenstvo ľudí učí aj pokore, aj vzájomnej tolerancii. Cirkev ako ustanovizeň sčasti i ľudská, má aj svoje nedostatky, a tie kričia hlasnejšie než to všetko dobro, ktoré sa vďaka jej poslaniu darí robiť a odovzdávať.
Spomenutý Paul Johnson vo svoje knihe, v ktorej opisuje osobnú cestu k Bohu, hovorí zo skúsenosti, že v tejto svojej druhej časti života si viac cení svoju katolíckosť, je hrdý, že patrí do Cirkvi, ktorú ako historik od mladosti poriadne preklepal a vidí mnohé veci v tvrdej a nahej pravde. Ale Cirkev je miesto pre veriacich – svätých, menej svätých; hriešnikov aj blúdiacich. Tých, ktorí uznávajú Ježišovo posolstvo a sú ním nadchnutí, aj keď nie vždy schopní skutkom vyznávať vieru.
Kresťanstvo je prijatie Ježiša a jeho evanjelia, život podľa tohto odkazu v spoločenstve a odovzdávanie posolstva svojim súputníkom, ale aj novej generácii.
Branislav Bukovský