Kto je môj blížny?

Š. Herényi, Blumentál, november 2000

Naliehavosť času, zlo, ktoré čoraz viac naberá na sile, núti aj mňa pridať svoj hlas k tomuto výkriku, a na základe osobných skúseností z rozhovorov s kolegami, známymi či pri náhodných stretnutiach s ľuďmi, doplniť: My nielen že trestuhodne mlčíme, my (a koľkokrát) trestuhodne schvaľujeme, aby sme boli moderní alebo jednoducho, aby sme neboli „iní“, aby sme sa vyhli posmechu, aby sme nemuseli argumentovať Božími zákonmi (aké je to nemoderné!).

Prikyvujeme tým, ktorí v mene demokracie, slobody, „individuálnych ľudských práv“ schvaľujú interrupciu, eutanáziu, vysmievajú sa z predmanželskej čistoty (vraj je škodlivá zdraviu), jedným dychom presadzujú voľný zväzok medzi mužom a ženou a bojujú za prijatie zákona o registrovanom partnerstve homosexuálov a iné zvrátenosti.

S koľkými z tých, čo prikyvovali či dokonca pridávali svoj hlas, som sa stretla v kostole! Je to problém, ktorý vnímam už dlhšie, je to postreh, ktorý veľmi bolí. Veď takto aj mnohí tí, čo sa verejne nepridávajú na stranu zla, napomáhajú ho svojím mlčaním. Možno budú argumentovať tým, že veď: „ja sa predsa ozývam, boli tu petície, pod ktoré som dal(a) svoj podpis“. Áno, aj to je dobrá a veľmi užitočná forma protestu, no povedzme si otvorene, čo nás to stojí kdesi v kúte kostola potichu priložiť svoj podpis medzi stovky iných. My však musíme pokračovať aj inak a inde! Vrodinách, na pracoviskách, na verejných fórach, v médiách... Mali by sme vykríknuť do sveta: „Ja nesúhlasím, lebo som kresťan!“ Božie zákony musia byť nad všetkým, inak hrozí svetu záhuba.

Prestaňme mať „jednu tvár“ pre kostol, pre kňaza (veď Boha neoklameme) a druhú v práci a všade tam, kde by sme svojimi názormi budili pozornosť. Prestaňme sa báť posmechu a pohŕdania. Tie žneme práve pre svoju neistotu, bojazlivosť a pokrytectvo. Ak budeme stáť smelo a sebavedome za svojimi názormi a nebudeme sa „klátiť“ ako trstina vo vetre raz na jednu a raz na druhú stranu, a budeme žiť tak, že sa nám nebude dať nič vyčítať, posmech tých druhých sa postupne zmení na obdiv a úctu a svet sa začne meniť. Celkom ho potom zmenia naše deti a deti ich detí. Lebo nešťastné sú deti, ak ich duše „láme“ nielen vonkajší svet, ale aj pre tvárka vo vlastnej rodine! Nezabúdajme, čo vyrástlo z generácie, ktorú vychovávali rodičia žijúci jeden život navonok a iný doma?! Dnes by sa už nikto nemal báť, že pre vieru príde „o väčší krajec chleba“! Zahadzujeme svoju vieru, ten drahocenný poklad, pre úbohú a lacnú nálepku: „moderný“, „svetový“?!

Nedovoľme, aby nás a predovšetkým nevinné, ešte neskazené deti zalialo všetko to bahno, ktoré sa k nám nekontrolovane a beztrestne valí zo všetkých strán! Zodpovednosť máme predovšetkým my, veriaci kresťania. Nepomôže nariekať, pohoršovať sa, začnime konečne konať! Slová, ktoré vyslovil v predchádzajúcom úvodníku náš duchovný správca v pocite toľkej zodpovednosti a bolesti, by nás nemali nechať, a dúfam, že ani nenechajú, ľahostajnými a apatickými k tomu, čo sa deje okolo nás. Ešte vždy (našťastie) máme šancu bez pretvárky jasne a jednoznačne vždy a všade dávať najavo svoje kresťanské postoje!!!

H. G.

Zlož si masku chcem ti pozrieť do očí. Teraz je čas, aby si ukázal, čo je v Tebe.	Moje najkrajšie Vianoce. Príspevky na túto tému čakáme do 12.12. 2000. Budúce číslo vyjde 24. decembra.