Predstavujeme...

Volám sa Jozef Jančovič, pochádzam z Krtoviec od Topoľčian. Po absolvovaná gymnázia som študoval biotechnológie na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Ako študent som chodieval na sväté omše aj sem do Blumentálu. Vtedy som si tento kostol obľúbil okrem iného najmä pre jeho svetlosť a pre veľký kríž umiestnený v bočnom ramene chrámu. No iba ťažko by som si bol vtedy pomyslel, že tu raz budem môcť slúžiť svätú omšu alebo sedieť v spovednici ako kňaz. Pán mal však so mnou svoj plán, ktorý som postupne spoznával a slobodne som sa s ním stotožnil. Posledné tri roky na STÚ som spoznal v sebe povolanie ku kňazstvu, preto som po skončení školy v r. 1991 nastúpil do ďalšej školy – totiž na teologickú fakultu a do seminára. Tri roky som študoval v Ríme, no a v lete (1995) ma otec arcibiskup v Trnave vysvätil za kňaza. Tieto slová povedal na úvod rozhovoru v septembri 1995 pre náš farský časopis Lic.Ss.Jozef Jančovič, ktorý sa po piatich rokoch vrátil do Blumentálu.

– Za tých päť rokov sa v mojom živote udiali viaceré vecí, za ktoré spontánne pociťujem povinnosť ďakovať dobrému Bohu. Predovšetkým za milosti kňazského života a za možnosť dávať to, čo som zadarmo dostal. Prežíval som chvíle, keď som sa tešil nie z toho, čo robím ja, ale Pán cezo mňa. Ďakujem za nových ľudí, ktorých som spoznal. Ukončil som náročné štvorročné štúdium licenciátu biblických vied na Pápežskom biblickom inštitúte (Biblikum) v Ríme (1995 – 1999). Možnosť študovať Písmo na Bibliku som pokladal za veľkú výzvu a za potrebu odovzdať to, čo sa mi dostalo na tejto Alma mater. Od roku 1909 je to jediný katolícky biblický inštitút na svete, kde, priamo v centre našej katolíckej Cirkvi, možno získať takýto licenciát. Štúdium vyžadovalo od človeka maximum. O tom som vedel a stálo to za to. V rámci licenciátu som mal možnosť v šk. roku 1996/1997 študovať jeden semester aj v Jeruzaleme na Židovskej univerzite. Polročný pobyt v tomto jedinečnom meste bol pre mňa kairos – čas milosti, ktorý sa nezopakuje. Dal mi veľmi veľa. V Taliansku som ako kňaz mal čiastočne možnosť spoznať pastoráciu v niektorých farnostiach. Bolo to v rámci misijných aktivít pre cirkevnú asociáciu Kirche in Not (Cirkev v núdzi). Spoluprácou s nimi som sa chcel zavďačiť za štipendium, ktoré poskytli mne a mnohým mojim kolegom z našej arcidiecézy na štúdiách v Ríme. Sú to peniaze mnohých štedrých ľudí na Západe, ktorí zo svojho relatívne dobrého životného štandardu, pomáhajú tým, čo majú menej, naj mä cirkvám v podobných pomeroch ako bola naša po zmenách v roku 1989. Vlani v júli som sa vrátil na Slovensko. Rok som bol kaplánom v Dúbravke. Boli to moje kňazské začiatky trvalého kaplána na Slovensku. Bol to pekný, ale aj veľmi náročný rok. Popri farskej pastorácii a katechéze na stredných školách som začal učiť (9 hodín týždenne) aj na našej teologickej fakulte v Bratislave. A aby toho nebolo málo, v apríli som nastúpil na odloženú vojenskú službu na úrade duchovných na Ministerstve obrany. Tam to bolo aj o dačom inom ako na fare. Nové prostredie, nové tváre. Strávil som mesiac s vojakmi v prijímači, pričom som mohol chodiť učiť na fakultu. V „zelenom“ som chodil na školu. V júli som prišiel sem medzi vás do Blumentálu ako pomocný duchovný. Blumentál som už čiastočne poznal z dvoch prázdninových „kaplánovaní“ v lete 1995 a 1998. Dnes som rád, že tu môžem byť spolu s mojimi spolubratmi kňazmi, učiť sa pri nich, deliť sa a odovzdávať.

– Prišiel som sem s túžbou chápať viac človeka a pôsobenie Pána v jeho živote a pomáhať ľudom v orientácii aj v týchto hektických rokoch zmien u nás. Aj keď človek zostáva človekom, predsa zmeny na Slovensku a mojich sedem rokov vonku sú aj pre mňa výzvou poskytnúť prijatú Kristovu službu kňazstva v nových pomeroch. Sám zisťujem, že sa musím ešte veľa učiť, premýšľať, modliť sa a potom dačo ponúknuť. Veľmi rád spovedám. Viem, že veriaci v Blumentáli sú veľmi pozorní, vďační a mariánski orientovaní. Chcem preto ponúkať z toho, čo som sám dostal a čo ma v mojom duchovnom živote podporuje a výklad reflektovať cez Sväté Písmo na dobu, v ktorej sa nachádzame, pretože práve Písmo a jeho aplikácia sú nevyčerpateľným zdrojom pre človeka všetkých čias. Popri povinnostiach na fakulte (učím 11 hodín, konkrétne hebrejčinu, gréčtinu, biblickú archeológiu a výklad Pentateuchu – Starého zákona), môžem iba čiastočne pomáhať vo farskej pastorácii.

– Myslím si, že nikdy nemôžeme byť spokojní sami so sebou v oblasti poznania a života podľa Písma. Oddelení bratia sú v poznaní Písma vpredu, pretože sa pri ich obmedzenej sviatostnej praxi venujú výlučne Písmu. Nie je cieľom stať sa biblistom, to je skôr negatívne označenie, ktoré vylučuje tradíciu, ale treba poznať Písmo, lebo jeho poznanie je v konečnom dôsledku podľa sv. Hieronyma poznaním Krista. Myslím si, že celoslovenský projekt Svä té Písmo pre každého iniciovaný Biskupskou konferenciou, na ktorého príprave mám sa za našu diecézu možnosť podieľať, bude pomocou pre spoznanie a prácu so Svätým Písmom. Budú to biblicko-teologické komentáre k textom Písma Nového a aj menej poznaného Starého zákona. Formou mesačníka bude mať čitateľ po desiatich rokoch okomentovanú celú Bibliu s bohatým obrazovým umeleckým a archeologickým materiálom a s roz pracovanými biblickými témami. Cena ročného predplatného je 330 Sk za 11 čísel (možno si ho objednať formou poukážok distribuovaných cez farský úrad a Veľké jubileum). Objednanie tohto biblického časopisu by mohlo byť napr. aj vhodným vianočným darčekom pre rodiny menej praktizujúce vieru od veriacich, ktorí chcú priblížiť Krista svojim dospelým deťom, ich rodinám či ľudom dneška aj inak, ako iba napomínaním. Pozitívne provokujúci mesačník sa môže stať jedným z hlasov zaznievajúcich dnes v spleti toľkých možných ponúk, a tento hlas Slova bude stáť za to aby sme mu načúvali. Okrem toho dobre poznať Písmo u nás v Európe patrí aj k všeobecnému vzdelaniu, ktoré boli v tomto smere u nás veľmi ochudobnené pre známe príčiny.

– Siahnuť po Písme znamená počúvať a poznať Slovo, ktoré dokáže meniť skutočnosti; Slovo, ktoré sa prevtelilo do ľudského slova a neskôr sa stalo samým telom. Ak sme zvyknutí používať pri riešení životných situácii iba účinné prostriedky, toto je jeden z najúčinnejších. Dokáže nás meniť k lepšiemu, korigovať, robiť úprimnejšími k sebe, k Bohu i k iným a ponúka nám dobrodružnú cestu do plného života. Určite nám nie je jedno, aké meno máme v očiach druhých a ako to u nás vyzerá. Aj preto je tu tento list od Boha popísaný slovami, ktorý má úžasnú silu. Je jasné, že to čosi človeka stojí, aby vnikol pod obal tohto slova, ktoré zaznelo v určitom čase, aby sa stalo nadčasovým. Je tu veľký kultúrny rozdiel a horizont času medzi svätopiscom a nami, čo ho čítame, ale nás vedie Duch, ten istý, ktorý vie dol aj pisateľa. On nám umožňuje prekryť tie rozdielne obzory a zažiť to inšpirujúce stretnutie, ktoré sa uskutočňuje po čase, hoci aj v tom istom texte, ale je to vždy z pozície iných životných situácií, ktoré prežívame. V tomto spočíva stála mladosť slova.

– Áno, treba čítať aj Starý zákon, aj ten je súčasťou našej kresťanskej Biblie. Má to aj hlbší dôvod. My kresťania sme zaštepeným výhonkom na pni olivy izraelského ľudu (porov. Rimanom 11, 24). V Cirkvi boli tendencie vylúčiť Starý zákon, no tradícia ich neprijala. Starý zákon je zaujímavý z hľadiska množstva rozličných tém, hovorí o rodine, o vzťahoch muža a ženy, o vzťahoch ako takých, o slobode, o múdrosti, o modlitbe osobnej a kolektívnej, o živote vôbec. Veľa z týchto tém Nový zákon predpokladá a nevracia sa k nim. Keď nepoznáme teda Starý zákon, nepoznáme asi štyri pätiny Božieho zjavenia. Taký je totiž obsahový pomer kníh Starého k Novému zákonu.

– Treba ich čítať v súvislosti čias, v ktorých Písmo vznikalo. Pán si v inšpirácii poslúžil človekom nie ako pasívnym nástrojom, nikdy to tak nerobí, ale využil aj jeho rozum, vôľu, poznanie. Knihy Starého zákona nie sú faktografiou v modernom podaní, je to najmä teologické, literárne a historické podanie udalostí. Sú to dejiny o dejinách spásy. Sú to predovšetkým svedectvá viery. Bezpečne a bez omylu učia učia o pravdách potrebných pre našu spásu. Pán postupoval vo svojom zjavení veľmi múdro, pedagogicky, nechcel z nás matematikov a prírodovedcov ale veriacich. Nedal poznať hneď na začiatku zjavenia celý ideál dosiahnutý až pri vrchole zjavenia v Ježišovi. Postupne si vychovával človeka, ktorý bojoval, mal viac žien, bol drsný v niektorých postojoch, ženu považoval za menejcennú. To všetko sú časové ohraničenia. Tak treba chápať aj obrazné vyjadrenia o Bohu, ktorého Písmo predstavuje antropomorficky, t.j. na spôsob človeka. Tak ho totiž človek tých čias lepšie pochopil. Ťažko bolo hovoriť Izraelitovi abstraktne o záujme Boha o vyvolený národ. Boh sám sa cez svätopisca predstaví na spôsob človeka: konkrétne ako bojovník za svoj národ, rozosievajúci smrť alebo iné tresty a choroby medzi pohanov; voči svojmu národu sa prejavuje ako milujúci manžel, ako žiar livý Boh, ktorý neznesie rivalov. Takýmto spôsobom predstavený Boh prejavuje väčší záujem o národ a stojí bližšie pri človeku daných čias. Biblia dá však popri takomto chápaní Boha zaznieť aj iným hlasom. Boh si predsa neželá smrť hriešnika, chce aby sa obrátil a žil. V Ozeášovi prorok v súvislosti s trestaním na ľudský spôsob o Bohu hovorí: Veď som ja Boh, a nie človek (11,9). A v Izaiášovi sa hovorí o inom Bohu, ako si ho niekedy človek predstavuje lebo, Božie cesty a myšlienky nie sú ľudskými cestami a myšlienkami (porov. Iz 55,8). Máme teda zo samého Písma kľúče na pochopenie pravej Božej podstaty.

– Takéto tvrdenia sú zjednodušené a nevystihujú podstatu veci. Problém je trochu zložitejší a má teologickú povahu. Vystupuje tu do popredia vždy otázka ako pre dnešné časy možno ospravedlniť v kontexte viery a modlitby (v niektorých tzv. zatracujúcich žalmoch 21 a 89) zabíjanie a žiadosť smrti? Niektoré vyjadrenia sú pre moderného človeka ťažko prijateľné. Základným problémom zostáva výklad týchto textov. Iba správna hermeneutika (výklad pre dnešné časy) môže zachovať ich pôvodné znenie a zabrániť ich skresleniu. Tu si musíme dať pozor pred doslovným výkladom. Povedali sme si už o obrazných o analogických predstavách o Bohu. Tieto obsahujú pravdu, no tá nie je v ich doslovnom zmysle, ale v pozadí za predstavou. Obraz o Bohu ktorý ničí život nepriateľov a prosba Boha o smrť nepriateľa neznačí rozsievanie a zvolávanie pomsty na nepriateľov ale vyjadruje Boží i náš hnev voči zlu a nespravodlivosti. Počujme, čo hovorí už Exodus (34, 7 – 8) o „násilí“ Boha: Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané. No pretože tento Boh je taký láskavý, musí „nenávidieť“ zlo. A práve tie pritvrdé vyjadrenia vystihujú ten nezvratný vzťah medzi Bohom a akoukoľvek historickou formou utrpenia, útlaku a zla, pretože odporujú tajomstvu jeho lásky. Sú to texty a modlitby v prospech potvrdenia síl života, aby sa tak umlčali sily smrti. Ale aj pri takomto vyvarovaní sa doslovného výkladu, nesmieme upadať do abstraktných zovšeobecnení. Nikto nezakúša zlo ako niečo nejasné a abstraktné. Zlo je niečo každodenné, ako náš chlieb, a prevteľuje sa historicky do konkrétneho mena v živote. Od starozákonnej opozície utláčaných a zlých – „Židia“ a „Egypťania“ – dospeli sme dnes k dvojiciam: „tmaví“ a „bieli“, „menšina“ a „väčšina“, „chudobní“ a „bohatí“, „poškodení“ „vinníci“ – tieto dvojice samozrejme nemožno klásť na rovnakú úroveň, ale ak je zlo univerzálne, je to iba vďaka strojcom, ktorí ho plodia, a nie kvôli obetiam, ktoré ho zakúšajú. A tie pritvrdé texty pripomínajú, že zlo je dramaticky konkrétne a varujú pred nebezpečenstvom obmedziť ho na abstraktný pojem.

– Žalmy v chápaní židovskej biblie patria do „reči človeka“, sú samozrejme inšpirované, vnuknuté Duchom Svätým, ale sú nimi aj preto, lebo úžasne inšpirujú. Sú to modlitby vhodné pre rozličné vnútorné rozpoloženia. Niekedy sú modlitbou človeka v depresii (Ž 88; 130), ktorý napriek všetkému má veľkú dôveru v Boha, ktorý zasiahne, inokedy sú konkrétnym ďakovaním za poskytnutú pomoc. Je to najviac čítaná časť Písma zasvätenými osobami, tá časť, ktorá nás spája s modlitbou Ježiša a jeho matky Márie, ktorí ako pravoverní židia sa ich iste často modlili.