H. Hrehová:
Pohľad do dejín etických systémov, Bratislava,
Charis 1998
Etika – slovo, ktoré sa dnes skloňuje vo všetkých pádoch sa dotýka všetkého, čo súvisí s etikou jednotlivca až po etiku spoločenskú.
Človeka ako duchovnú bytosť z hľadiska etiky treba chápať v celom jeho dejinnom vývoji v širšom i v užšom zmysle slova, lebo len človek je vlastným nositeľom histórie. Pravda o človeku je východiskovým bodom, z ktorého by sa mali odvíjať všetky filozofické a etické systémy predstavujúce človeka súčasne ako hmotnú i duchovnú bytosť. Platnosť morálnych (etických) zákonov je objektívna. Tie, ktoré nám dal Boh, sú nemenné, ustanovené z lásky k ľuďom a pre ľudí. Tie, čo majú ľudský pôvod, vzhľadom na rozvíjajúcu sa spoločnosť a na rozličnú úroveň jej spoločenského bytia, možno meniť. Etika čiže morálka nie je abstraktná veda (hoci pre niekoho môže takou byť); je výsostne konkrétna a má dopad na každodenný život. Určuje správanie človeka od jeho útleho detstva, je najdôležitejším činiteľom determinujúcim človeka ako takého.
Aj starovek mal, pochopiteľne, svoje etické systémy. Založené boli na vtedajšom chápaní života. Nemožno si však predstavovať, že išlo iba o neskutočné obrazy sveta, lebo starovek reprezentujú aj takí myslitelia ako Aristoteles, Platón a ďalší.
Osobitú kategóriu tvorí starozákonná izraelská etika. Tu sa človek dostáva do posvätného vzťahu k Absolútnu, ktoré je samo o sebe základom všetkého dobra a vyžaduje, aby aj ľudia boli dobrí. Preto je zákon daný Mojžišovi pre Izraelitov naj vyšším morálnym zákonom.
Doplnením Starého zákona je Nový zákon, ako fundamentálny systém morálnych princípov celého kresťanstva. Medzi nimi dominuje osem blahoslavenstiev. Na Novom zákone je postavená náuka všet kých cirkevných otcov stredoveku, predovšetkým sv. Tomáša Akvinského.
Novovek prichádza s humanistickou etikou orientovanou na slobodu človeka vrátane jeho oslobodenia sa od etických noriem. Humanizmus spolu s renesanciou sa upriamujú skôr na telesný život ako na život duchovný. Aj po nich nasledujúce osvietenstvo prispôsobuje morálku predovšetkým svojim potrebám, konkrétne absolutizácii rozumu pred duchovným životom.
Vývoj pokračuje ďalším relativizovaním morálky (nihilizmus, historický materializmus...) až po tragické dôsledky – 1. a 2. svetová vojna. Medzitým však ako by sa ľudstvo spamätalo. Dvad siate storočie je do určitej miery aj návratom k duchovným hodnotám, ktoré sa rozvíjajú v nových etických systémoch. V nich má svoje miesto aj kresťanský existencionalizmus a personalizmus. A napokon, posledným etickým systémom vhodným na prechod do nasledujúceho tisícročia, je solidarita.
Bohatý dokumentačno-bibliografický materiál svedčí o autor kinej zainteresovanosti na problematike a menný register poskytuje dobrú možnosť orientácie pre čitateľa hľadajúceho súvislosti s príslušnou literatúrou.
-ba-