O chráme trochu inak

Vždy, keď si pripomíname posviacku kostola, premýšľam o našich chrámoch. Sú svedkami histórie, nositeľmi myšlienky. V nich by sa malo zachovať to, čo ľudia prijali ako zdroj životnej sily, múdrosti. A ja sa v duchu pýtam, čím sú naše chrámy dnes? Dávajú človeku nádej, pokoj, múdrosť? Čo bude s nimi po niekoľkých rokoch, nezostanú prázdne, nestanú sa len akýmisi kultúrnymi pamiatkami? Čo môžu dať ľuďom našich čias? Môžu aj človeku tretieho tisícročia dať múdrosť? Každý, kto sa nad podobnými otázkami zamyslí, vie, že odpoveď nie je jednoduchá... Dnes už kňazi neučia ľudí, ako majú štepiť stromčeky (kedysi ich učili aj to); dnes to robia iní odborníci, dokonca s vysokoškolským vzdelaním. Kňazi nemajú prvé miesto ani pri výchove detí a mladej generácie; lepšie je na to pripravený pedagóg. „Nerobia“ ani vedu (aj to kedysi robili) - už by neuspeli. Akú múdrosť teda môžu odovzdať ľudstvu?

Pátram v dejinách, čo Cirkev dávala ľuďom. V stredoveku bola nositeľom poznania. Ale ešte predtým, v antike, ktorá kresťanov hádzala levom, urobila ľudstvu veľkú službu. Veď práve kresťanstvo sa výraznou mierou podpísalo na tom, že sa zachovalo a prenieslo do nového sveta to, čo bolo v antike dobré a pekné. Boli to často kresťanskí myslitelia, ktorí prepisovali diela starých gréckych filozofov, prebrali ich štýl analyzovania a definovania vecí. Dnes si už ani neuvedomujeme, že sme dedičmi starého gréckeho myslenia. Potrebujeme si veci zaškatuľkovať, analyzovať, hromadiť informácie. Má to samozrejme aj negatívne stránky - ľudia orientu nepotrebujú napríklad presne vedieť, kedy sa odohral príbeh, ktorý počúvajú, ani vedieť, či sa naozaj stal; sledujú jeho myšlienku a poučenie, ktoré prináša. Nám to nestačí, a kým nemáme všetky informácie, často sa z nich ani nepoučíme, pretože myslíme v presných pojmoch a definíciách. Druhá vec, ktorú kresťanstvo z veľkej časti zachovalo, bolo židovské dedičstvo myšlienok a spôsobov myslenia - pamiatka živého Boha a väčšina vecí, ktoré s tým súvisia. Znie to možno trochu paradoxne: ani židovstvo nemalo kresťanov v láske, no jednou z jeho životaschopných vetiev bolo práve kresťanstvo, ktoré obohatilo svet. Kresťanstvo zachovalo aj rímsky právny systém. Dodnes sa mladí právnici učia rímske právo ako jednu z možností rozvinutého právneho myslenia. Opäť to má aj svoje negatíva, ale aj pozitíva.

A tak si kladiem otázku: podieľalo sa kresťanstvo naozaj na zachovaní týchto hodnôt? Vtedajší svet sa rútil, pretože prichádzala vlna sťahovania barbarských národov. Hrozilo, že väčšina výdobytkov tohto sveta sa kdesi stratí. Tým, že tieto národy prijali kresťanstvo, prijali aj časť kultúrno-duchovného dedičstva a niesli ho ďalej. No táto historická okolnosť sa dnes už vytratila. Vďaka gréckemu mysleniu sa rozvinuli vedy a dnes žijú vlastným životom. Asi nijaký vedec si nebude pripomínať, že za svoje poznatky vďačí až takejto vzdialenej minulosti. Rovnako nijaký právnik.... Veda je dnes tak ďaleko, že sa vôbec nepodobá vede z čias jej nejasných začiatkov, a tým sa mení aj postavenie človeka, ale aj kresťanstva. V čom teda môže a má byť naša múdrosť, čo môžeme dať tomuto svetu?

Odpoveď o ktorú sa pokúsime, iste nebude celkom vyčerpávajúca, ale pre mňa je dosť dôležitá. Opäť načrieme trocha do dejín. Najväčší úder kresťanstvu v modernej histórii, a možno aj v histórii vôbec, zasadilo osvietenstvo. Ľudia v čase francúzskej buržoáznej revolúcie hlásali: bratstvo, rovnosť, slobodu. Filozofi hovorili, že ľudstvo osvietenstvom vstúpilo do veku svojej dospelosti. Sloboda znamenala odhodenie každej autority vrátane Cirkvi, ktorá ľudstvu hovorila, čo má robiť. Bolo to podobné, ako keď osemnásťročný človek vykričí rodičom, že už ich nebude poslúchať a už ho nebudú obmedzovať. V dôsledku toho francúzsky kráľ zomrel pod gilotínou, kňazi boli prenasledovaní. Rovnosť znamenala novodobé preskupenie majetkov a vplyvu, bratstvo vedomie, že sme si všetci rovní. V súvislosti s tým niektorí ľudia hovoria, že Cirkev stratila triedu inteligencie a neskôr aj triedu robotníkov. Dôsledky osvieteneckého myslenia môžeme cítiť dodnes. No s odstupom času tieto výdobytky osvietenstva podliehajú kritike. Dnes vieme, že so slobodou to vôbec nie je také jednoduché. Demokraciu a slobodu si ľudia vysvetľujú po svojom. Zistili sme, že nie sme si všetci celkom rovní a že rovnosť sa nedá zabezpečiť tým, že každých štyridsať rokov niekomu zhabeme majetok. A napriek nášmu bratstvu, vždy budú ľudia šikovnejší aj menej šikovní a že tých šikovnejších musíme nechať bežať, že nemôžeme chcieť, aby ostali na priemernej úrovni... Zistili sme aj to, že všetky tieto napohľad krásne veci sú veľmi ľahko zneužiteľné... A možno práve tu je priestor pre Cirkev „moderných“ čias. Totiž, práve tak, ako kresťania urobil službu antike, ktorá ich hádzala levom, mali by sme urobiť službu poosvieteneckej spoločnosti, ktorá zasadila kresťanstvu jeden z najciteľnejších úderov, že zachováme to, čo bolo pekné a dobré. Je to práve Cirkev, ktorá hlása bratstvo aj napriek vykorisťovateľským časom, ktoré nastali, je to Cirkev, ktorá hlása rovnosť - i keď nie v majetku, ale v tom najzákladnejšom - že všetci sme len smrteľní ľudia a všetci sme dostali tento život ako dar, je to Cirkev, ktorá hlása slobodu - veď Evanjelium je jeden veľký výkrik o slobode človeka a Cirkev ju hlása napriek všetkým systémom a okolnostiam.... Ak sa nám podarí urobiť ľuďom túto službu, potom budú kostoly stále potrebné a budú mať múdrosť hodnú aj tohto veku.

Chrámy, kostoly i kostolíky dokresľujú kolorit miest i dedín po celom Slovensku, hovoria o histórii. No kostoly a ich dejiny sú predovšetkým dejinami ľudí. A tak, keď slávime výročie posviacky chrámu, mali by sme asi spomínať aj na tých, čo sa o chrám starajú a ktorých tváre možno ani nepoznáme. Na tých, čo v chráme našli pokoj alebo životnú múdrosť, ktorí tam plakali, pretože prinášali svoje starosti... Mali by sme spomínať aj na tých, ktorých história a mozole sú zapísané na „farských múroch“, na tých, čo kostol stavali často za cenu nemalých obetí. Veď neraz aj malé dediny majú krásne chrámy svedčiace o nadšení ich budovateľov. A mali by sme spomínať aj na kňazov, ktorí sa starali o ľudí, počúvali ich, poúčali a mali radi...

Verím, že kostol ako Boží dom celou svojou históriou, ale predovšetkým ako miesto stretania sa ľudí a človeka s Bohom bude mať naďalej čo povedať súčasnej i nasledujúcim generáciám.