Kto sme a kam smerujeme?

Kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme? Tieto otázky si ľudstvo v priebehu dejín kládlo opakovane. Jedna zo súčasných analýz však hovorí, že súčasná generácia považuje za dôležitejšie otázky čo robiť v danom okamihu, ako prežívať súčasnú chvíľu, ako žiť.

Na konci cirkevného roka nám svätá Cirkev v evanjeliu vždy predkladá Ježišove slová o tom, čo bude raz, keď sa bude pomíňať svet a nastane koniec čias. No Ježiš, keď hovorí o týchto otázkach, nikdy nehovorí len o budúcnosti, o tom, čo má prísť, vždy sa vracia k podstate. Tak je to aj v úryvku evanjelia, ktorý budeme počuť na tridsiatu tretiu nedeľu Cezročného obdobia, keď zaznejú aj slová: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli“. Podľa Ježiša je teda v živote človeka podstatné, aby ostal verný tomu, čo vo svojom živote začal ako dobré dielo, aby bol vždy na ceste dobra, pravdy a spravodlivosti a ostal verný napriek ťažkostiam, bolestiam, neistotám, ktoré zakúša a prežíva.

Pýtať sa na večnosť, na to, čo bude, a pritom zostať „doma“ na zemi, je veľmi dôležité a podstatné. Totiž, aj keď si súčasný človek túto otázku nekladie pričasto, práve táto otázka nás vychováva a mení. Nemyslím si, že by sme sa o konci tohto sveta, o tom, kam smerujeme a čo nás čaká, mali zamýšľať pričasto. Oveľa podstatnejšie sa mi zdá, upriamiť pozornosť na to, aký svet si pripravujeme, kam smeruje osobný život každého z nás. Je totiž podstatné a dôležité si uvedomiť, že naše dnešné rozhodnutia, slová a skutky z veľkej časti pripravujú to, ako sa bude žiť zajtra, o mesiac, možno o niekoľko rokov.

V mysli sa vraciam k príbehu istej rodiny: Otec sa postavil proti synovi a proti jeho svokrovi. Panovali medzi nimi veľmi zvláštne vzťahy. Všetko sa začalo tým, že nezvládli jeden rozhovor - slovo dalo slovo, urážka nasledovala za urážkou, nadávka za nadávkou... Trvalo to už mesiace a ani jedna z týchto strán nebola schopná urobiť niečo pre to, aby sa situácia zmenila, a to napriek skutočnosti, že ich to ťažilo a uvedomovali si svoju neschopnosť prehovoriť s tým druhým, že niečo z toho, čo sa stalo, nesú v sebe ako bremeno.

Z tohto príkladu a z mnohých podobných možno vyvodiť základnú pravdu o živote - totiž, niekedy jedným slovom, skutkom či rozhodnutím sa pripravujú veci, ktoré budú bolieť najbližšie dni, možno mesiace, roky, ba celý život. Je to azda aj trochu komické, že v tejto súvislosti práve ten najmladší, teda syn, mi na otázku, čo by sa s tým malo robiť, odpovedal, že on čaká už len na koniec sveta. Je to jeho úniková cesta, jeho reakcia, ktorá možno naznačuje niečo podstatné a dôležité, že práve vtedy, keď sa človek cíti valcovaný prostredím, keď sa cíti bezmocný, keď nevie, čo má alebo môže urobiť, viac ako inokedy pozerá na koniec, pretože sa mu zdá alternatívou, východiskom, tým, čo pomôže, čo zachráni.

Je to trochu zvláštna skúsenosť, že hoci hovoria, že človek na rozhraní tisícročí sa nechce vážne zamýšľať nad budúcnosťou, neusiluje sa žiť zodpovedne, predsa sa ozývajú hlasy, a je ich čoraz viac, hlasy tušiace koniec, predpovedajúce veľké utrpenie... Hlasy predpovedajúce blízky koniec pravdepodobne nesie v sebe ten istý princíp, to, že človek sa cíti valcovaný prostredím, okolím i ľuďmi, že sa cíti bezmocný, ako súkolie, ako súčasť rozbehnutého stroja a nedokáže sa proti tomu postaviť a naplno žiť. Od nás závisí, či budeme do tohto sveta prinášať dobro alebo zlo, o čom neraz rozhodujú zlomové, možno veľmi krátke chvíle našich slov či skutkov.

No vráťme sa k evanjeliu tridsiatej tretej nedele. Hovorí o veľkej tragédii, o zničení toho, čo bolo pre Izraelitov symbolom, o zničení Jeruzalemského chrámu. Vieme si predstaviť, čo to pre veriacich židov znamenalo. Možno máme vlastnú skúsenosť, napríklad s tým, čo pre nás znamená, keď si uvedomíme, že chrám, na ktorom nám záleží, sa vyprázdňuje, že tam už nechodí toľko ľudí ako predtým, že ho už nenavštevujú naše deti, ktoré by doňho mali chodiť... A Ježiš hovorí židom, že ich chrám bude zborený - to najdôležitejšie, najcennejšie, čo si vážili, čo vybudovali ich predkovia. Je to výpoveď o tom, že ani najvznešenejšie ľudské hodnoty nie sú tým posledným. Všetko sa môže zrútiť, padnúť. A do tohto zaznieva Ježišova výzva: Zostaňte verní! Aj keby padali chrámy, keby padali mocnosti, keby sa dialo čokoľvek, vy zostaňte verní svojej ceste, verní láske a pravde!

A druhá vec, na ktorú upozorňuje Ježiš v tomto evanjeliu je, že Boh nepríde, aby nás zachránil od vojen, nedorozumení, zemetrasení, chorôb, od ťažkostí a kríz. Ježiš v tejto svojej eschatologickej reči dodáva len jedinú vetu: Ak vytrváte, zachováte si život (Lk 21, 19). Opäť nás vyzýva vytrvať. Závisí od nás, či budeme schopní čeliť zlu, postaviť sa zoči-voči všetkému. Inak povedané, či nájdeme Boha vo svojom srdci a objavíme v sebe jeho volanie, či objavíme Božieho Ducha... V našich rukách je, či podľahneme strachu, utiahneme sa, budeme rezignovať a staneme sa pesimistami, alebo dokonca ľuďmi, ktorí podľahnú zlobe vo vlastnom srdci, alebo budeme do tohto sveta vracať pravdu, spravodlivosť, lásku, prinášať do tmy lúč svetla, do neistoty záblesk nádeje, do beznádeje aspoň kúsok istoty.

Veľmi sa mi páči výrok francúzskeho kardinála a teológa Henryho de Lubaca, že radosť je ukutá z ľudskej bolesti. Aj my v súčasnom svete zakúšame mnoho bolestí. Ľudia sa pýtajú, ako sa to všetko skončí, hovoria, že musí prísť nejaká katastrofa, no podstatné je, aby sme všetko pretrpeli, lebo Boh nám nepríde na pomoc v tom zmysle, žeby všetko za nás vyriešil. Musíme svoju bolesť niesť, aby sme potom mohli niečo tvoriť a nakoniec, mali radosť z vytvoreného diela, aj keď sa zrodilo v bolesti a námahe.

Eschatologická reč Krista patrí aj do našich čias, lebo tieto otázky sa týkajú i nás. No v Ježišových slovách dostávame aj odpoveď: Máme si uvedomovať dôležitosť svojich činov, svojho myslenia, svojich rozhodnutí. Význam svojho rastu a chvíle, ktorú práve prežívame.