Chceli ste vedieť

Spravodlivosť alebo odpustenie?

Aký je vzťah medzi spravodlivosťou a odpustením? To je otázka, ktorú si v týchto dňoch po teroristickom atentáte na USA a počas bombardovania Afganistanu kladieme častejšie a intenzívnejšie. Je takáto vojna spravodlivým riešením problému terorizmu? Alebo odpustiť znamená dať zelenú extrémnym teroristom? Z morálneho hľadiska „spravodlivá vojna“, či azda spravodlivá obrana, musí spĺňať tri zásady:

• vojenská operácia musí byť odpoveďou na nespravodlivú agresiu,

• riešenie silou pripadá do úvahy až vtedy, keď sa vyčerpali všetky iné dostupné možnosti,

• odpoveď musí byť proporcionálna vzhľadom na agresiu.

Nielen v konfliktoch na rovine rozličných kultúr, náboženstiev či národov, ale aj v osobnom živote pri riešení problémov sa často pýtame: kadiaľ vedie hranica medzi spravodlivosťou a odpustením, ako nastoliť spravodlivosť a čo znamená odpustiť?

Svätý Otec sa v encyklike Dives in misericordia pýta: stačí sama spravodlivosť (DiM12)? Vo svojej odpovedi siaha do minulosti a hovorí že aj tie systémy, ktoré sa na začiatku odvolávajú na idey spravodlivosti, podliehajú v praxi zlyhaniam. Proti spravodlivosti bojujú mnohé negatívne sily, akými sú nenávisť, závisť. Niekedy v snahe zničiť protivníka mu nanucujú úplnú závislosť a oberajú ho o slobodu. To je v protiklade so spravodlivým riešením sporov. Niekedy v mene spravodlivosti iných oberajú o základné práva. Svätý Otec ďalej pokračuje: Toto zneužitie samej myšlienky spravodlivosti a jej faktické skreslenie ukazujú, ako ďaleko môže byť od spravodlivosti ľudské konanie, i keď sa zaštíti jej menom. Nie bez dôvodu vytýka Kristus svojím poslucháčom, verným učeniu Starého zákona ono zmýšľanie vyjadrené výrokom: „Oko za oko, zub za zub“ (Mt 5, 38). V tej dobe to bola forma znetvorenia spravodlivosti a dnešné formy si ju berú za vzor. Je predsa známe, že v mene domnelej spravodlivosti (napr. historickej alebo triednej) možno niekedy blížneho vyhnať z domova, zabiť ho, zbaviť slobody, alebo ho pripraviť o základné ľudské práva (DiM 12).

Pápež odpovedá, že sama spravodlivosť nestačí, dokonca môže zničiť samu seba, ak by sa nevytvárali podmienky ľudského života v dimenziách lásky. Táto skúsenosť dovoľuje formulovať nasledovnú zásadu: najvyššie právo je najvyššie bezprávie. Toto tvrdenie neznehodnocuje spravodlivosť, ani poriadok na nej budovaný, ale poukazuje z iného aspektu na potrebu ešte hlbších síl ducha, ktoré podmieňujú spravodlivosť (porov. DiM 12).

Milosrdenstvo je akoby prameňom spravodlivosti, tak ako o tom hovorí celá biblická tradícia a predovšetkým mesiášske poslanie Ježiša Krista. Nebeský Otec, ktorý je bohatý na milosrdenstvo (porov. Ef 2, 4) v Ježišovi Kristovi jedinečným spôsobom prejavuje svoje milosrdenstvo celému ľudstvu. Správne pochopená a prijatá Božia milosrdná láska v človeku otvára a rozširuje srdce a žiada, aby zákon lásky spravoval náš život dokonca aj vtedy, keď nás blížny napadol, alebo keď sa správa voči nám nepriateľsky. Milovať svojho blížneho je viac, než všetky zápalné a ostatné obety (Mk 12, 33). Nespravodlivosť nás nedišpenzuje od lásky a odpustenie je eminentne kresťanským riešením nespravodlivosti a bezprávia. Požiadavky evanjelia nás ženú ponad ľahkú romantiku a ohraničené dávanie.

Cieľom odpustenia je správne pochopená spravodlivosť, pretože odpustenie sa dožaduje napravenia krívd - zadosťučinenia. Základná štruktúra spravodlivosti niekedy vchádza do oblasti milosrdenstva. To dáva spravodlivosti nový obsah, ktorý je najplnšie vyjadrený v odpustení. Ono ukazuje, že za celým vyrovnávajúcim procesom, ktorý je dielom spravodlivosti, je ukrytá láska, čiže afirmácia človeka.

Pápež v spomínanej encyklike výstižne dodáva: Svet ľudí sa môže stať ľudskejším len vtedy, keď do všetkých vzájomných vzťahov, ktoré utvárajú jeho morálnu podobu, vložíme miesto a čas na odpustenie, ktoré je podľa evanjelia nevyhnutné. Odpustenie je svedectvom toho, že vo svete je prítomná láska, ktorá je silnejšia ako hriech. Okrem toho je odpustenie základnou podmienkou zmierenia - nielen vo vzťahu medzi Bohom a človekom, ale i vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi. Svet, z ktorého odstránime odpustenie, zostane svetom chladnej a bezohľadnej spravodlivosti, podľa ktorej si každý zaistí svoje práva voči iným, a tak sa môže ľudský život a spoločnosť zmeniť na systém, kde slabí budú utláčaní silnejšími, alebo na arénu ustavičného boja jedných proti druhým (DiM 14).“

Aby náš svet a časy, v ktorých žijeme, neboli arénou neustále súperiacich bojovníkov, rozhodnime sa prekročiť hranice spravodlivosti a vstúpiť do dobrodružstva odpustenia, aby sme sa mohli stať podobnými tomu, ktorý je bohatý na milosrdenstvo. A keď sa rozhodneme pre spravodlivú obranu, pamätajme na zásady: Zlo premáhaj dobrom! Diplomacia nepozná „vyčerpané možnosti“! Čím väčšia provokácia, tým viac dobra treba proti nej postaviť! ThLic. Marián Dragúň