Tieto slová mi vštepila do pamäti moja stará mama, ktorá ma vychovala. Bývali sme na dedine, ktorá je už dávno mestskou časťou Bratislavy. Od svojich jedenástych mesiacov až do štrnástych rokov som s babkou spávala v jednej širokej posteli v malej izbietke na konci dvora. Vzhľadom na časy, ktoré prežila (1850 - 1934) a napriek nerušenému zdraviu a nakoniec úplnej slepote to bola obdivuhodná žena. Hlboká viera, ľudová múdrosť a „sedliacky“ rozum jej pomáhali znášať všetky útrapy s kresťanskou trpezlivosťou. Rada pomohla a poradila každému, kto ju o radu požiadal. Tvrdila, že skúsenosť je učenosť.
Moje spolužiačky mi babku závideli. Vedela rozprávať krásne rozprávky a spievala najkrajšie piesne - svetské i náboženské. Každý večer sme sa spolu modlili desiatok ruženca a pridali sme vždy jeden Otče náš za dobrú a šťastnú smrť. Spočiatku som nerozumela, prečo sa máme modliť za smrť, keď ona je zlá a necháva za sebou slzy a žiaľ. Pochopila som to až neskoršie, keď mi vysvetlila, že ten Otče, náš sa modlíme, aby jej patrónka, svätá Anna, vyprosila u Pána Boha šťastnú smrť.
Od tej chvíle som sa trápila myšlienkou, že babka sa už asi chystá na smrť. Každý večer som sa tajne pod perinou pomodlila Otče náš a prosila som Pána Boha, aby babka neumrela skôr ako ja.
Bolo horúce leto, júl 1934. O tri dni mala mať babka meniny. Posledné dni bola akási smutná, ale chorá nebola. Požiadala môjho otca (svojho syna), aby zašiel na faru poprosiť pána farára, aby ju v deň jej menín prišiel vyspovedať, dať jej sväté prijímanie a pomazanie chorých. Otec protestoval, že to bude všedný deň, že majú robotu vo vinohrade a že oslava bude až v nedeľu. No babka trvala na svojom, a tak otec išiel. Na deň svätej Anny po rannej svätej omši sa dedinou - od „horného konca“, kde bol kostol až po „dolný koniec“, kde stál náš dom - niesol zvuk zvončeka, ktorým v bielom oblečený miništrant zvonil, aby ohlasoval, že pán farár nesie Pána Ježiša. Ľudia vychádzali von - kto umiera?
Babka sviatočne oblečená sedela v izbietke za stolom a mala zapálenú sviečku. Vyspovedala sa, dostala sväté prijímanie, prijala sviatosť pomazania chorých a potom ešte vyprevadila pána farára von z dvora. Potom mi povedala, že si ide ľahnúť, že sa jej chce spať. Na poludnie, keď sa rozozvučali zvony, stála som pri babke, aby som jej ponúkla obed. Otvorila oči, ešte sa usmiala a posledný raz vydýchla. Vo mne sa zrútil celý svet.
Babka Janka