Katedra svätého Petra

V druhej polovici januára si vždy s boľavou výčitkou pripomíname nesvornosť Božích detí. V modlitbách za dar jednoty medzi kresťanskými cirkvami vyznávame svoju sla bosť, prosíme o odpustenie a svoje srdce otvárame Ježišovmu Duchu. On, Duch lásky, jediný môže napriek rozmanitosti vytvoriť z nás prosperujúcu duchovnú rodinu. Ježiš Kristus prišiel, aby sme mali život a mali ho v hojnosti..., prišiel vydať svedectvo pravde, pretože iba pravda nás vyslobodí, urobil všetko preto, aby pravdu, ktorú nám zjavil, aj ochránil.

Vo februári ako každý rok si pripomenieme jeden z Ježišových darov novozákonnému Božiemu ľudu – Katedru svätého Petra. Túto ustanovizeň prvenstva a jednoty v Cirkvi definoval v treťom storočí sv. Cyprián slovami: Je jeden Boh, jeden Kristus, jedna Cirkev a jedna katedra založená na Petrovi Kristovým slovom.

V dvadsiatom storočí, ktoré sa hrdí prevratným pokrokom vo vede a technike, ale súčasne aj najbrutálnejšími a najrafinovanejšími útokmi na život človeka, postavila Pro zreteľnosť na miesto Petrovho nástupcu vynikajúcich a svätých mužov. Všetci máme radosť z toho, že pod vedením pápeža Jána Pavla II., ktorý neohrozene drží v rukách pochodeň Kristovej pravdy, prekročili sme prah tretieho tisícročia. Pozeráme s úctou a vďakou na tú dlhú a výraznú stopu jeho pontifikátu. Je to už takmer štvrťstoročie, čo napäté ticho očakávania na Námestí svätého Petra preťali slová nového pápeža: Nebojte sa!

Koľko bolo odvtedy zápasov vybojovaných v srdci drásanom neviditeľnými mučidlami pýchy, samoľúbosti, vzdorovitosti, neposlušnosti, znevažovania od zvereného mu stáda? A čo povedať o konfliktoch súčasného sveta, ktorých zmierne riešenia ustavične a neúnavne ponúka. Svedok až po vyliatie krvi – mučeník, ktorý prešiel ohňom a vrátil sa z neho živý.

Azda je vhodné spomenúť slová André Frossarda: Pápež je v bielom, vo farbe čistej pšenice. Predstupuje pred zástupy, ktoré v ňom neuctievajú ani pšenicu, ani jeho osobu, ale Božie ustanovenie, základ všetkých sviatostí, ktoré nás oživujú, je svedkom prítomnosti, ktorá nám zostáva skrytá. Pápež je tajomstvo, pápež je niečo analogické Hostii.

Keď uvažujeme o dobrodení pápežovej služby, máme na mysli predovšetkým jeho jedinečné postavenie a poslanie ako nástupcu svätého Petra. Stal sa ním z vôle Krista, ktorý si želal, aby jeden z jeho apoštolov mal zvláštne poslanie v Cirkvi i medzi apoštolmi.

Petrovo vyznačenie pre osobitnú úlohu je jasne spojené s Kristovým slovom, že jeho vyznanie: „Ty si Syn Boží“ je darom samého Otca a nepochádza od človeka. „Blahoslavený si Šimon syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu (Mt 16, 18 – 20). Ako biskup má pápež rovnakú dôstojnosť ako ostatní členovia biskupského zboru, ale pre otázku prvenstva je rozhodujúca vôľa Krista, ktorý odovzdal Petrovi osobitným spôsobom celý Boží ľud. Kto z nás by si nepamätal tú dojemnú scénu od Genezaretského jazera, keď Zmŕtvychvstalý po trojnásobnom vyznaní lásky svojho apoštola odovzdáva mu svoje poverenie: „Pas moje ovce“ (porov. Jn21, 15 – 17).

Tak ako Cirkev okrem svojej ľudskej a viditeľnej zložky je tajomstvom Božej lásky, aj pápež je tajomstvo. V biskupskom zbore je jedinečným zdrojom jednoty, pretože jednota s ním je znamením Ježišovej vôle. Samozrejme, že pápež musí poslúchať Krista a jeho Zjavenie, musí sa prispôsobiť platným rozhodnutiam minulých cirkevných snemov, musí zachovávať sviatostné zriadenie Cirkvi a jej tradíciu. Ak Cirkev je neomylná a neomylnosť je nevyhnutným prejavom jej tajomného života, tak učiteľský úrad má zvláštnu úlohu pri neomylnom uchovávaní právd viery a mravného zákona. Nositeľom neomylnosti učiteľského úradu je celý biskupský zbor a pápež ako hlava zboru. Avšak v pápežovi má svoj jedinečný zdroj, pretože Kristus si želal, aby Peter osobitným spôsobom utvrdzoval svojich bratov: „Šimon...ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (porov. Lk 22, 32).

Fenomén Cirkvi, schopnosť jej členov vysporiadať sa so súčasnými problémami na rozličných kontinentoch sveta, možno kritizovať, možno študovať jej dejiny a vytvárať prognózy, ale hlavné je, že je tajomstvom a že má ten úžasný inštitút pre pravdu a jej ochranu, ktorý prehovorí vždy v pravý čas. Jednotlivec sa môže spreneveriť svojmu poslaniu. Môže to byť nielen laik, ale i kňaz, biskup, ba i pápež a môže sa i pomýliť, ale Cirkev, tá sa nikdy nepomýli.

Nie všetko, čo pápež povie, má známku neomylnosti. Nie vždy hovorí ex katedra, s nárokom na posledné a definitívne slovo, no vždy hovorí s veľkou láskou k človeku a chráni jeho životné hodnoty. Pápež vyhlasuje nielen dogmy, on predstavuje aj víziu Cirkvi. Varuje a upozorňuje, predovšetkým však povzbudzuje, dodáva silu, pretože napriek všetkým zlyhaniam človeka zostáva nádej, lebo Boh je milosrdenstvo a láska.

Reevanjelizovať všetko láskou a milovať prostredníctvom novej evanjelizácie – to je podstata výziev Jána Pavla II. kresťanskému ľudu. V pozadí toľkých pápežových povzbudení a vyhlásení, ktorými sa obracia na všetkých ľudí súčasnosti, je dráma moderného človeka zbaveného mnohých bytostných istôt.

„Pápež Ján Pavol II. nás svojím učením a svojou pastierskou aktivitou chce naliehavo vyzvať, aby sme boli chápaví, trpezliví, citliví na drámu každej osoby, ktorá v tajomstve vlastnej existencie sužovaná a zmätená otázkami, starosťami, trápeniami, kráča k najvyššiemu tajomstvu smrti a večnosti“ – napísal Nicolino Sarale v úvode knihy Nebojte sa pravdy.

Kto spočíta to nepreberné množstvo tém jeho príhovorov pri audienciách, nedeľných úvahách, katechézach, prejavoch pri návštevách, exhortáciách, apoštolských listoch, v encyklikách alebo knihách, ktorými sa dotýka života a v neskutočnej trpezlivosti a dôslednosti svedčí o svojej veľkej viere v nádej pre tento svet bez toho, aby si robil nároky vidieť páliť kúkoľ na ohni?! Je bratom všetkých a zodpovednosť úradu ho tlačí na kolená a do neustávajúceho rozhovoru s Majstrom a s Matkou spod kríža, a robí z neho naj pokornejšieho z pokorných. Ján PavolII. nikoho nesúdi – dosvedčuje André Frossard – ale prijíma, že jeho môže súdiť ktokoľvek. V jeho srdci je agapé – v miernosti, veľkorysosti, odpúšťaní a pokore.

Touto láskou je neustále hnaný, aby cestoval a svojou prítomnosťou zvestoval toho, ktorý je prítomný až do konca čias. Boh sa vo vtelení stal viditeľným, a preto aj Cirkev musí byť viditeľná. Pápež miluje blížneho a každá ľudská bytosť je preň ho svätostánkom Krista. Preto je najspoľahlivejším a najvytrvalejším obhajcom ľudských práv. Je celkom odovzdaný Bohu, preto rozumie životu. V nadhľade poznáva najväčšie ohrozenie – hriech.

Niet pravdy bez lásky, hovorí, a o slobode povedal, že je mierou lásky, akej sme schopní.

Ak na sklonku roku 2000 vyjadril sklamanie nad Európskou základnou chartou, ktorú oslavovali šéfovia vlád EU ako obrovský úspech, je to zvonenie na poplach. Charta neobsahuje ani jediné slovo, ktoré sa týka vzťahu k Bohu. Božské práva a ľudské práva padajú spolu. Pápež sa pred mnohými rokmi vyslovil, že najhorším nie je otvorené popieranie Boha, ale pokušenie žiť tak, akoby Boh neexistoval. Nestačí sa zaprisahávať veľkými slovami o dôstojnosti ľudskej osoby, keď predpisy a právne normy sú ťažko zraňované.

Vďaka Petrovi za toto odvážne a jasné slovo pravdy.

Spolu s Vami sa za Svätého Otca modlí a za dar jeho služby ďakuje a načúvať jeho múdrosť sa zaväzuje