Obetovanie Pána v chráme

Evanjelista Lukáš vo svojom evanjeliu zaradil udalosť obetovania dieťaťa Ježiša hneď za návštevu pastierov, ktorí sa prišli pokloniť Dieťaťu v Betleheme (Lk 2, 22–32).

Ježišov príchod do chrámu označuje okamih stretnutia Zákona a evanjelia, Starej a Novej zmluvy, starého a nového chrámu. Teraz sa napĺňa proroctvo Aggea o sláve nového chrámu postaveného po návrate z babylonského zajatia: Väčšia bude sláva tohto posledného domu ako prvého (Ag 2, 9). Starý Simeon, ktorý vzal na ruky dieťa Ježiša a žiadal, aby mohol v pokoji umrieť, keďže si práve splnil svoju úlohu, vždy sa pokladal za názorný symbol Starého zákona, ktorý ohlasuje a očakáva príchod Nového, a keď sa ten zjaví vo svete, nezomiera, ale odchádza do ústrania, ako to urobil aj Ján Krstiteľ, keď povedal: Teraz je moja radosť úplná: on musí rásť a mňa musí ubúdať (Jn 3, 30).

Simeon predstavuje Dieťa ako svetlo pohanov, odvolávajúc sa na proroctvo o Pánovom služobníkovi, v ktorom sa až dvakrát hovorí, že bude svetlom pohanov (Iz 42, 6; 49, 6). Uzatvára sa teda obdobie prorokovania a začína sa obdobie napĺňania proroctiev. Toto Simeonovo proroctvo je prechodom od ohlasovania budúcich vecí – posledných dní –, ako to bolo v Starom zákone, po predstavenie prítomnej osoby. Spoznať a ohlasovať v Duchu Krista prítomného vo svete, je vlastným zmyslom kresťanského prorokovania.

Zmysel predstavenia (obetovania) Dieťaťa v chráme neustále objasňovala liturgia, ktorá v ňom vidí uskutočnenie Malachiášovho proroctva: I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate (Mal 3, 1). Keď sv. Ambróz komentoval túto udalosť, napísal: „Tu môžeš vidieť, ako všetky udalosti Starého zákona boli obrazom budúcnosti.“ Obetovanie v chráme vynáša na svetlo nielen novosť Nového zákona a evanjelia, ale aj jeho spojitosť so Starým zákonom.

Obetovanie Pána je v skutočnosti sviatkom Stretnutia, a to nielen Simeona a Krista, ale prostredníctvom nich aj Zákona a evanjelia i oboch zmlúv. Aj Origenes túto udalosť komentoval slovami: „Kde sú tí, ktorí odmietajú Boha Starého zákona a tvrdia, že Kristus v evanjeliu zjavil iného Boha, odlišného od toho?“

Ak na jednej strane všetky prorocké odkazy a slová na slávu Izraela tvojho ľudu predstavujú Ježiša svetu ako miesto stretnutia a prechodu medzi Starým a Novým zákonom, tak na druhej strane slovami svetlo na osvietenie pohanov ho predstavujú ako miesto stretnutia Izraela a zvyšku ľudstva, ako toho, ktorý zrúca múr rozdelenia a urobí z dvoch národov jeden (Ef 2, 14). Ježiš symbolizuje prechod nielen od starého k novému, ale aj od čiastkového k všeobecnému, od jedného národa k všetkým národom. Jeho spása je pripravená pred tvárou všetkých národov, čo však nezmenšuje, ale zväčšuje veľkosť Izraela. Práve to je jedinečnou výsadou Izraela, že Mesiáš, ktorý je jeho slávou, bude aj svetlom na osvietenie pohanov. V určitom zmysle možno povedať, že sláva Izraela je v skutočnosti, že Kristus je svetlom pohanov. Tým sa chce povedať, že spása je svojím spôsobom univerzálna, aj keď pochádza zo Židov (Jn 4, 22).

Sviatok Obetovania Pána nás pozýva osvojiť si vo viere dve skutočnosti. Prvou je Božie slovo. Slovo, ktoré zaznelo ľudstvu a zjavilo pravdu o Božej moci a láske. Slovo, ktoré nikdy nemôže zaznieť osamote, vytrhnuté z kontextu, ale ktoré sa vzájomne významovo dopĺňa a podáva v Starom i Novom zákone.

Druhou skutočnosťou je pravda, ktorá nás vedie k pokore. Kresťan si má uvedomiť, že Boh ho obdaroval veľkým darom – spásou. Spásou, ktorá nie je „odmenou“ za jeho skutky, ale prejavom nekonečnej lásky a Božieho milosrdenstva. Toto uvedomenie si Božej lásky nás má priviesť k prehodnoteniu nášho správania sa k iným ľuďom, ľuďom, ktorí nie sú ako my.

Každá udalosť v živote, aj v cirkevnom, nás má zmeniť. Zmení sa v nás niečo po sviatku Obetovania Pána?