Vy ste svetlo sveta

Keď rodičia priniesli do chrámu dieťa Ježiša, Simeon ho nazval Svetlom na osvietenie pohanov. Po rokoch tento Ježiš nazval svetlom svojich učeníkov: „Vy ste svetlo sveta“, povedal. Evanjelisti tieto Ježišove slová vkladajú do Reči na vrchu, kde bol zhromaždený veľký zástup, predovšetkým Galilejčanov; ľudí jednoduchých, ktorí sa živili zväčša rybolovom, boli nevzdelaní, a preto nimi mnohí pohŕdali. No Ježiš, hoci medzi nimi boli hriešnici, dokonca i verejní hriešnici, im povedal: „Vy ste svetlo sveta“.

Človeka naozaj možno nazvať svetlom. Už preto, že nežije sám, že cesty ľudí sa stretajú a my sa stávame súčasťou života toho druhého, niekým, kto usmerňuje jeho cesty. A tak nie je podstatná otázka, kto je svetlo, lebo všetci sme svetlo, či chceme alebo nechceme, no dôležitá je otázka – akým sme svetlom? Aké svedectvo vydávame vlastným životom.

Z tohto pohľadu môžeme ľudí rozdeliť na štyri skupiny:

Prvú skupinu tvoria tí, čo uverili, že sú svetlom i keď sa takto sami nikdy nenazvú, žijú tak, že neodmysliteľnou súčasťou ich života je úsilie o dobro, o lásku, spravodlivosť, aj keď im neprinášajú iba úspech. Sú to ľudia dôležití aj pre iných, lebo nežijú len pre seba, žijú s inými. Aj od nich závisí, aký bude svet, akí budú ľudia okolo nich.

Do druhej skupiny patria tí, čo síce hovoria, že uverili, že majú byť svetlom, že cítia a premýšľajú o tom, akí sú dôležití, no tí, čo žijú v ich blízkosti, ich svedectvo neprijímajú. Sú neautentickí, akoby sa iba navonok usilovali šíriť svetlo. Hovoria o tom, aké by všetko malo byť dobré, pekné a pritom z ich vnútra cítiť, že s tým sami akosi nie sú zžití. A práve o to ide v evanjeliu a v celom našom náboženstve, aby viera nebola len niečím, čo prejavujeme navonok, aby sme rástli vo viere, aby viera pevne usmerňovala naše myšlienky a skutky. Žiaľ, do tejto skupiny neraz patria práve nábožní ľudia. Ježiš často kritizoval tých, čo síce navonok všetko prijímajú, ale v živote to neuskutočňujú. Čo sa stalo s týmito ľuďmi? Je to dosť ťažký, zložitý problém a asi ho celkom nevyriešime, no im možno adresovať slová slovenského profesora Nového zákona dona Dermeka: „Ježiš nazval ľudí soľou. Soľou, nie medom“. Často sa totiž stane, že títo ľudia majú pocit, že všetko musí byť perfektné, že sami musia byť za každých okolností dobrí, ale – to nie je soľ a to nie je ani svetlo. Byť soľou, byť svetlom znamená do svojich otáznikov, bolestí, možno i radostí prijať to, že viem kam smerujem, prečo robím to, čo robím, a že tým naplno žijem.

Do tretej skupiny by som zaradil ľudí, ktorí akoby nevedeli, že sú svetlom, alebo to nechcú prijať. Sú to ľudia, akoby poznačení zlom – hovoria, že je lepšie byť možno tvrdým, ale zostať sám sebou, nikoho nebrať vážne, nikoho vedľa seba nevnímať. Táto skupina otvára zložitú otázku, možno skôr psychologickú alebo sociologickú. Ak ju zjednodušíme, môžeme povedať, že takíto ľudia by potrebovali stretnúť človeka, ktorý by im svojím životom sprostredkoval akúsi terapiu, ozdravenie, a ukázal, že je lepšie žiť, keď sme dobrí, milujúci a potom i milovaní.

Štvrtú skupinu tvoria tí, ktorí síce vedia, že by mali byť svetlom, že všetci sme stvorení na to, aby sme boli dobrí, že hodnota života nezávisí od toho, čo máme, ale od toho, akí sme. No napriek tomu si položia otázku, či sa to oplatí. Veď dnešný svet nás už toľkokrát presvedčil, že to nemá zmysel. Že je možno lepšie utiahnuť sa, k nikomu nebyť dobrý, a ak predsa, tak len k hŕstke vyvolených, pretože dobro sa vždy vráti v niečom negatívnom, vždy naň doplatíme, pretože nás ľudia vycicajú, zneužijú... Na túto otázku by bolo treba odpovedať, lebo sa s ňou často stretáme. V našej spoločnosti je asi najviac takýchto ľudí. Vieme dobre, na čo sme povolaní, ale pritom je nám ťažko takto žiť, pretože život a svet je naozaj zložitý, ťažký a nie je vždy ideálny.

Samozrejme, že aj keď sme povolaní byť svetlom, aby sme svietili a svoju životnú cestu viedli tak, aby sme boli pre ostatných oporou, povzbudením i dobrým smerovníkom, neznamená to, že nemáme mať určité hranice. Na toto často zabúdame, alebo je pre nás prakticky ťažké vedieť si stanoviť hranice, byť sám sebou, povedať aj nie, a pritom byť človekom, ktorý má rád, ale má rád aj seba. Tomuto sa asi musíme učiť. Ak totiž tie hranice nemáme, ľahko sa stane, že už nevládzeme, že si povieme: nemá to zmysel. Ale, samozrejme, hranice to všetko neriešia. Takýmto ľuďom by bolo asi najdôležitejšie ukázať, že sa to dá, že to má zmysel a že je dobré a lepšie byť svetlom.

Český teológ Halík napísal knihu, z ktorej úryvok bude asi najlepšou odpoveďou na otázku, kde hľadať zmysel toho – byť svetlom, byť dobrý aj keď máme možno ťažké životné obdobie. „To čo je v našich životoch najdôležitejšie, nevidíme ani my sami. Verím, že najvlastnejším autorom nášho života je Boh a teším sa až nám raz ukáže svoje dielo. Predstavujem si to tak, ako keď sa tká orientálny koberec. Keď sa dívate na zadnú stranu, na ktorej sa pracuje, vidíte len spleť nitiek a uzlíkov. Až je koberec dotkaný, obráti sa a človek žasne, keď vidí jeho symetrický obrazec a žiarivé farby. Týmto obrazom povzbudzujem ľudí, ktorí prechádzajú zauzleným životným obdobím. Raz uvidíte „líce“ a zmysel všetkého. V tomto duchu sa aj ja teším na stretnutie s Bohom. Je dôležité, aby človek nebol teraz priveľmi netrpezlivý, aby priveľmi nevrážal do ruky, ktorá tká jeho príbeh a nechcel splašene nakúkať na druhú stranu.“

Uveriť v Boha, naozaj v neho uveriť, znamená mať aj určitú istotu, že cesta ktorou idem je dobrá, že je to cesta svetla, lásky, cesta skutočného živého príkladu, že sa do môjho života neodmysliteľne vkradne dobro, že všetko má svoj zmysel, aj keď ho práve nevidím, aj keď je to možno práve veľmi ťažké.