Misia svätých Cyrila a Metoda sa začala v čase prelomu, v čase, keď sa dva veľké svety – byzantský a západoeurópsky – začali kultúrne aj politicky oddeľovať. Medzi tieto dva svety sa vkliesnili slovanské národy. Takmer všetky slovanské národy považujú misiu svätých Cyrila a Metoda (a ich žiakov) za veľmi dôležitú pre ich dejiny. Vďaka ich misii vzniklo niečo veľmi špecifické; pod vplyvom evanjelia začala vznikať kultúra týchto národov. Celkom inak to bolo v grécko-rímskom svete. Tam sa kultúra začala pod vplyvom kresťanskej zvesti transformovať. Gréci, keď sa stretli s kresťanstvom, mali už bohaté filozofické a politické dejiny. Aj prístup obidvoch skupín k zvesti Ježiša Krista bol odlišný. Na Západe sa sformovala idea kresťanskej dokonalosti v morálnom chápaní. Tam sa meria cnosť a chyby. Nielen na náboženskom poli, ale aj v profánnom svete sa hodnotili osobnosti s výrazným profilom, ktoré museli zaujať svojimi postojmi (Napoleon...) Na Východe ani v slovanskom priestore niečo také nenájdeme. Tomu je bližší obraz márnotratného syna, totiž viera, že Boh si nás slobodne pozýva do spoločenstva s ním. Svätý je teda ten, kto je plný Ducha Svätého, kto má Bohom premenené srdce. Preto v našej, aj slovenskej, mentalite sa nezdôrazňovali natoľko osobnosti, ako skôr duch, ktorého vniesli do spoločnosti. A tak sa zdá, že máme dosť problém hovoriť o profile svätých Cyrila a Metoda a dávať ich na roveň osobnostiam, akými boli napríklad sv. Augustín či Napoleon. Skôr hovoríme o dedičstve otcov. Ich dielo ostáva skryté, ale neostáva v ňom skryté ich srdce. A to je aj rozdiel medzi Východom a Západom. Východ zdôrazňuje chápanie srdcom (nie sentimentalizmus), čiže, že celý človek, nielen jeho intelekt, má konať podľa toho, v čo verí. Západ, zvlášť ten racionalistický, si myslí, že keď chápe, už aj žije. Východ pozná tradíciu otcov púšte, ktorí si v samote a v stretnutí s Bohom očisťovali srdcia, aby mohli skutočne stretnúť človeka a nielen predstavu o človeku. Dnešný Západ silne pociťuje deficit toho, čo vlastní Východ – kontempláciu. Všade, kde sa ocitneme v náboženských priestoroch, nachádzame ikony.
Učiť sa prijímať Boha srdcom, čiže celým životom, je, myslím si, veľmi blízko tomu, ako prežívame kresťanstvo aj my Slováci (no určite nielen my). Stačí si spomenúť na obrazy, ktoré v doterajšej histórii dominovali – Dobrý pastier, Pieta, Posledná večera, Matka Ustavičnej pomoci... To všetko predstavuje cit, nie sentiment, ale postoj plný blízkosti, stotožnenia sa... To všetko hovorí o Bohu veľmi blízkom, nie o Bohu filozofickom, abstraktnom, ale o tom, ktorý vykúpil človeka slobodne, svojou blízkosťou, sebaobetovaním.
Na záver azda jedno tvrdenie: To, že u nás dnes stále dosť ľudí verí a žije podľa viery je aj vďaka tomu, že už v skorých dejinách nášho národa sme boli vedení k Bohu blízkemu, nielen jazykom, ktorý vytvorili sv. Cyril a Metod, ale aj blízkemu v kultúre, blízke srdcu veriaceho človeka. Je to akiste dar, za ktorý chceme ďakovať Bohu za to, že nám poslal solúnskych bratov Cyrila a Metoda.
Ján Halama