Eucharistická hostina

„Urobte všetko, či vám povie“, povedala Panna Mária posluhujúcim na svadbe v Káne Galilejskej. Pán Ježiš jedno takéto želanie vyslovil na konci svojho života, keď pri Poslednej večeri povedal nad chlebom slová: „Toto je moje telo“ a nad kalichom: „Toto je moja krv“. A apoštolom dodal: „Toto robte na moju pamiatku“. Keď slávime Eucharistiu ako by sme spĺňali to, čo chcela Panna Mária a čo nám prikázal Pán Ježiš,“ povedal okrem iného v úvode príhovoru počas novény k Trnavskej Panne Márii v novembri minulého roku otec kardinál J. CH. Korec. Viacerí ste prosili, aby sme uverejnili tento jeho príhovor. Robíme tak vďaka tým, čo ho nahrali, ale predovšetkým vďaka láskavému dovoleniu otca kardinála.

Ľutujeme tých, čo fyzicky hladujú (a bohužiaľ, dnes je ich nemálo už aj na našom Slovensku). Takým ľuďom treba dať chlieb. To vedel a robil aj Pán Ježiš, no za nebezpečnejšie pokladal vyhladovanie duchovné. Žiaľ, mnohí to duchovné vyhladovanie nechápu a nevšímajú si, ako duchovný hlad kmáše ľudí a pustoší aj ich vonkajší a sociálny život. Mnohí hľadajú svoje šťastie na tisícich cestách a tisícimi hmotnými prostriedkami tohto sveta, aj keď sú potom vždy znova a znova sklamaní, lebo nijaká vec na tomto svete nevie nasýtiť ich duchovný hlad. Nešťastím týchto ľudí je, že ani nevedia, že ich hlad je hladom po pokoji duše, po šťastí srdca, po duchovej vyrovnanosti, po čistote svedomia, že je to hlad po Bohu a len Boh ich môže naplniť tým, čo hľadajú. A čokoľvek by dosiahli, túžia ešte väčšmi, lebo vnútro človeka je nenásytné, pretože je zamerané na večnosť. Nijaká vec tohto sveta tú túžbu človeka nemôže naplniť tak, aby povedal – viac už nemôžem poznať, viac už nemôžem chcieť. Vždy môžeme viac a viac, pretože sme roztvorení na nekonečno, teda až k Pánu Bohu. Duchovný hlad často podceňujeme, no tento hlad je neraz väčším nešťastím ako hlad telesný.

Bol som vo väzení s chlapcom, ktorý mal ukrutné výčitky svedomia. Dopustil sa nepekného trestného činu a dostal jedenásť rokov trestu. Vo väzení sa spamätal, mal ukrutné výčitky svedomia a povedal mi, že jeho vnútorné trápenie je také otrasné, že keby mal týždeň nejesť, bolo by to nič oproti výčitkám svedomia a neistote svojho vnútra pred Pánom Bohom.

Nie iba chlebom žije človek, ale každým slovom vychádzajúcim z Božích úst hovorí. Sväté písmo. Človek potrebuje i duchovný pokrm, a aj tých, ktorých trápi duchovný hlad, môže Pán Boh nasýtiť. Môže naplniť ich vnútro tým, čo hľadajú a ani si to neuvedomujú. Pán Ježiš aj im hovorí: „Ľúto mi zástupu“, tak ako za svojho života hovoril unaveným, vyčerpaným, vyhladovaným a ponúkol im to, čo hľadali, i keď nevedomky – duchovný pokrm a duchovný nápoj –, veď práve pri rozmnožení chlebov prisľúbil chlieb Eucharistie. Vtedy ho nepochopili, lebo dávali prednosť telesnému jedlu a neobjavili v sebe chuť po duchovnom chlebe života, ktorý sľuboval.

Aj dnes mnohí hľadajú len materiálne dobrá, hoci už tisíckrát počuli, že nie samým chlebom žije človek. A výsledok? Často sú sýpky plné a chleba je nadostač, aj zábavy je dosť, aj pohodlia, no bez duchovného pokrmu ťažko môže byť človek človekom, najmä šťastným človekom, a neraz sa mení na dravca, ba až na šelmu. Národy sýtené vášňami sa menia na nepoznanie, vrhajú sa jeden na druhý, všetko horí plameňmi nenávisti, tečie krv a padajú životy. Najprv si zavinili smrť ducha a duše, potom sa ich kliatbou stala aj telesná smrť. Najprv to bolo pustošenie svedomia, potom pustošenie tela a sveta.

Niekedy sa stoly môžu prehýbať pod jedlami, no aj bohatí páchajú samovraždy. Prečo? To, čo majú na stoloch, im nestačí. Nám kedysi stačil na stole chlieb a trochu mlieka a naše matky nás vychovali aj v chudobe. Žili sme a dokonca sme boli aj šťastní... Aj bohatí páchajú samovraždy – to znamená, že asi nie sú šťastní. Boh pozná naše potreby. Ako Dobrý pastier poznal biedu človeka – aj jeho najväčšiu biedu –, preto ponúkol ľudstvu popri telesnom chlebe i chlieb duchovný. Veriaci, misionári a rehoľné sestry aj dnes rozdávajú chlieb po všetkých kontinentoch sveta. Aj dnes platí, že nie samým chlebom žije človek. Preto Pán Ježiš ponúkol ľuďom popri chlebe pre telo aj chlieb duchovný. Vedel, že mnohí ho budú obviňovať, a neskôr budú obviňovať aj Cirkev, že zavádza ľudí, že ich chce oklamať, že im ponúka duchovný život a modlitbu namiesto chleba. Pán Ježiš vedel, čo človek potrebuje, že naozaj nie samým chlebom je živý. Šťastný je ten, kto to pochopil. A tak Cirkev i dnes rozdáva aj chlieb pre telo, no pritom zdôrazňuje a pripomína, že nielen z neho človek žije.

Pokračovanie v budúcom čísle.