Ani mágia, ani mýty - životodarná skutočnosť

„Ešte prednedávnom sa v kostoloch na sviatok Troch kráľov svätila voda, soľ a krieda a tieto magické predmety si ľudia odnášali domov, vodou si kropili príbytky a kriedou písali na dvere začiatočné písmená mien troch kráľov...“ Takto nejako redaktorka Slovenského rozhlasu v relácii Rodinný magazín 11. 1. 2001 zaradila medzi ľudové zvyky a dokonca medzi čarovanie a mágiu to, čo veriaci Katolíckej cirkvi poznajú ako sväteniny. Naozaj si mnohí veriaci prinášajú požehnanú vodu domov, mnohí si dávajú požehnať svoje príbytky a možno i na veraje dverí im kňaz aj v tomto roku kriedou napísal to známe 20 G + M + B 01. Áno, aj po vstupe do tretieho tisícročia sa v našich chrámoch požehnáva voda a udeľujú sa rozličné sväteniny, no nijaký veriaci im nepripisuje ani magickú, ani čarovnú moc, ani ich nepokladá za bosoráctvo. A pretože v tomto mesiaci sa opäť stretneme s udeľovaním svätenín, požiadali sme pána kaplána o vysvetlenie ich významu, aby nás podobné výroky v masovokomunikačných prostriedkoch nezaskočili.

Okrem schopnosti brániť a šíriť svoju vieru, ku kresťanskej zrelosti patrí aj schopnosť správne chápať, vysvetľovať a prežívať rozličné formy požehnania. Patria k nim aj sväteniny. V tomto roku sa vo februári pri bohoslužbách stretneme nielen s požehnaním sviec (2. februára. – sviatok Obetovania Pána), s tzv. Sväto blažejským požehnaním ľudu (3. februára. – sv. Blažeja, biskupa), ale aj so značením ľudu požehnaným popolom (28. februára. – Popolcová streda). A tak bude dobre aj na stránkach Blumentálu zopakovať čo sú sväteniny a prečo ich Cirkev udeľuje.

Sväteninami sa volajú Cirkvou stanovené posvätné znaky, ktorých cieľom je pripraviť ľudí na prijatie ovocia sviatostí a posväcovať rozličné situácie života (KKC 1677). Neudeľujú milosť Ducha Svätého na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou (KKC 1670). Obsahujú vždy modlitbu, ktorú často sprevádza stanovený znak, ako je vkladanie ruky, znak kríža a pokropenie požehnanou (svätenou) vodou (pripomínajúcou krst) (KKC 1668). Pretože krstom bol každý pokrstený povolaný spolupracovať s Božími milosťami na posväcovaní seba aj iných – vykonávať krstné kňazstvo –, môžu aj laici udeľovať niektoré požehnania. Iné, ktoré sa viac týkajú cirkevného a sviatostného života, sú vyhradené vysväteným služobníkom – biskupom, kňazom alebo diakonom (porov. KKC 1669).

Medzi sväteniny patria predovšetkým požehnania (osôb, jedla, predmetov, miest). Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom Otcom „všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1,3). Preto Cirkev udeľuje požehnanie, vzývajúc Ježišovo meno, pričom zvyčajne robí posvätný znak Kristovho kríža (KKC 1671). Svätenina teda nie je ani mágiou (ktorá chce dosahovať svoje ciele praktikami bez ohľadu na Boha a jeho vôľu), ani mýtom (výmyslom či rozprávkou), ale skutočnosťou vyplývajúcou z viery prežívanej vo svetle Božieho zjavenia, a potvrdzovanou blahodarnými účinkami na život veriaceho človeka.

Sviatok Obetovania Pána – tzv. Hromnice – si v mysli mnohí spájame s hromničnou sviečkou, ktorú nám kňaz v tento deň požehná pri svätej omši. Jej význam si ľudia najčastejšie vysvetľujú ako ochranu pred búrkou alebo inými nebezpečenstvami. Hromničná sviečka však nie je nejakým samostatným nástrojom na ochranu človeka. Jej plameň nám má pripomínať predovšetkým potrebu byť v Božej milosti a dôvere v Božiu lásku k človeku. Potom svetlo viery osvecuje pokojom a radosťou z Božej prítomnosti aj tie najťažšie chvíle v pozemskom putovaní ľudského života a dáva im zmysel vzhľadom na konečné a trvalé dobro človeka. Jedna z modlitieb na požehnanie sviec to vyjadruje takto: Bože, pôvodca a zdroj všetkého svetla, ty si dnes spravodlivému Simeonovi ukázal Ježiša Krista ako pravé svetlo, ktoré prišlo osvietiť všetkých ľudí; vrúcne ťa prosíme, vypočuj prosby svojho ľudu: posväť tieto sviece, ktoré ponesieme v sprievode na tvoju oslavu, a veď nás cestou čnosti, aby sme vošli do svetla večnej slávy. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.“ (Rímsky misál, Sviatok Obetovania Pána).

Hneď po Hromniciach môžeme namiesto obvyklého záverečného požehnania na konci svätej omše hromadne alebo jednotlivo prijať tzv. Svätoblažejské požehnanie. Toto požehnanie sa viaže na historicko-legendárne údaje o svätom Blažejovi, biskupovi a mučeníkovi, ktorý zomrel okolo roku 316. Keď bol pre vieru vo väzení, uzdravil a zachránil pred udusením chlapca, ktorému v hrdle uviazla kosť. A tak na Východe už v šiestom storočí vzývali svätého Blažeja o pomoc pri chorobách hrdla. Aj pri svätoblažejskom požehnaní nám skrížené sviece pripomínajú potrebné svetlo viery v Božiu pomoc v krížoch každodenného života.

Začiatok pôstneho obdobia má byť pre kresťanov nastúpením na cestu duchovnej obnovy, aby nás pokánie posilňovalo v boji proti nepriateľom spásy (Rímsky misál, Popolcová streda, Modlitba dňa). Ani značenie ľudu požehnaným popolom nie je samočinným prostriedkom pokánia (úprimného obrátenia a polepšenia života v láske k Bohu a k blížnym). Je iba vonkajším vyjadrením súhlasu s jeho potrebou v živote. A preto – ak má byť pravdivým – má takto poznačených ľudí viesť k jeho naplneniu: v úprimnom uznaní svojich hriechov a v očistení sa od nich, v zmierení sa s Bohom i s blížnymi, v stálom úsilí o nápravu spáchaného zla a v konaní dobra.

„Zvyk posypávania hláv popolom na Popolcovú stredu je pozostatkom historických obradov a slávnostného pokánia. V ranom stredoveku posypávali hlavy hriešnikov počas obradov pokánia. Od X. storočia posypávali popolom nielen hlavy hriešnikov, ale aj ostatných prítomných na znak toho, že všetci sú do určitej miery hriešnikmi. Obrady slávnostného verejného pokánia zanikli, ale samotné sypanie popola na hlavu zostalo ako trvalý zvyk.

Po evanjeliu a vhodnej homílii celebrant posviaca popol zo spálených ratolestí posvätených na Kvetnú nedeľu predchádzajúceho roku. Hlavy veriacich posýpa popolom vo forme kríža so slovami: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“. Túto formulu možno nahradiť inou, ktorá je z evanjelia: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15).

Popol je symbolom pominutia všetkého stvorenia, ale označuje aj očistenie a budúce zmŕtvychvstanie. Táto symbolika je správne pochopená v modlitbe pri svätení popola: Milosrdný Bože, ty nechceš smrť hriešnika, ale jeho návrat na cestu spásy... vo svojej otcovskej láske požehnaj tento popol, ktorým si dáme poznačiť hlavy, lebo uznávame, že sme prach a na prach sa obrátime. Daj, prosíme, aby sme v tomto pôstnom období úprimnou kajúcnosťou dosiahli odpustenie hriechov, začali nový život a stále viac sa podobali tvojmu vzkriesenému Synovi“ (porov. P. Tarsycjus Sinka CM, Liturgické symboly, Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre, 1994, s.59 – 60).

Stanislav Lieskovský