V poslednom čase sme svedkami silne kritických postojov médií na bežné kresťanské pohľady či už v oblasti morálky alebo viery. Tieto útoky sú pre nás veriacich výzvou dobre poznať našu vieru a zaujať správny postoj. Pri utváraní vlastného názoru nás vždy usmerňuje aktuálny biblický pohľad zachytený vo Svätom písme, ktorý nám síce podáva niekedy iba princípy, pričom my sami si ich máme aplikovať na danú situáciu alebo problém, čo si však vyžaduje premýšľanie, modlitbu a rozvahu. Okrem Písma je to aj živá viera mŕtvych, teda tradícia Cirkvi a aj učiteľský úrad Cirkvi, ktoré nás neochvejne vedú obdobiami a utvárajú väzbu a jednotu nášho pohľadu s tými, ktorí nás predchádzali a verili v Krista. Dnes sme to my, čo pokračujeme v podávaní tejto živej tradície ďalej. Bez nej by sme boli bez koreňov.
Často znejúce kritické závery a vyjadrenia, napr. v poslednom období od tvorcov filmu Životy Ježiša, alebo besedy naživo z oblasti morálky o eutanázii či potratoch, musíme kriticky prijímať tak, ako kriticky sa prezentujú. Prečo? Veď popri niektorých objektívnych tvrdeniach je v nich i množstvo neobjektívnych, pravdu a podstatu veci zahaľujúcich tvrdení, ktoré môže aj neodborník v danej oblasti považovať za polopravdy, za čisto osobné alebo dokonca zištné pohľady a názory. Súdny človek môže byť proti radikálnym formám kritiky, ktorá musí byť nakoniec sama označená ako nekritická, pretože nechce ani reálne chápať dostupné zdroje a skutočnosti, ani ich interpretovať, pričom ich rozhodne odsúva, aby tak urobila priestor svojim vlastným fantastickým dôvodom a argumentom.
Na ilustráciu: v nedávnom dokumentárnom filme Životy Ježiša na STV 2 nanovo zaznel o Ježišovi starý argument z čias razionalistov, že Ježiš sám chcel revolučným postojom zvrhnúť nadvládu Rimanov a založiť kráľovstvo. Ten kto evanjeliá číta pozorne, a „číta“ aj medzi riadkami, vie, že takýto postoj je evanjelistom pri zobrazení Ježiša úplne cudzí. Naopak, boli až veľmi prezieraví, aby Ježiša nepredstavili ako rebela a Lukáš ide pritom tak ďaleko, že pri udalostiach narodenia Ježiša predstavuje Jozefa, zákonného otca, ako sa so svojou manželkou Máriou pokojne podriaďujú sčítaniu ľudu, ktoré bolo pre revolučných židov často príčinou nepokojov (porov. Sk 5, 36 - 37). Evanjeliový spor o dani cisárovi (porov. Mk 12, 13 - 17), ktorú treba podľa Ježiša platiť, odráža Ježišov historický zmierlivý postoj k nadvláde v čase, keď ho chceli iní v tejto otázke podchytiť. Ježiš však mal oveľa účinnejší, a ak tvorcovia filmu chcú, aj „revolučnejší“ spôsob, ako zvrhnúť nadvládu: jeho náuka mala samému človeku pomôcť účinne zvnútra rozkladať nespravodlivé systémy a chápania, ktoré sám nespravodlivý systém a zriadenie v človeku plodili, a tak ho poznačovali (napr. horlivých zelótov). Ježišov systém vyšších morálnych postojov v histórii ľudstva naozaj po čase priviedol k úplnému odstráneniu otroctva. V tomto bol Ježiš skutočne odvážnym novátorom.
Film odmietal rad za radom to, čo Cirkev a seriózna odborná verejnosť dnes prijíma a potvrdzuje, totiž historickosť evanjelií. Veď my sa dnes môžeme dopátrať správ o historickom Ježišovi najmä, a predovšetkým, cez svedectvá evanjelií. Naopak, film divákovi odkazoval, že kánonické evanjeliá Cirkev zmenila. Pritom vraj napr. gnostické Tomášovo evanjelium akoby lepšie zachytávalo Ježišov život, a preto ho Cirkev neskôr odmietla. No keď chceme byť kompletní, treba poukázať aj na to, prečo ho odmietla. Pozrime sa na posledný 114. „výrok Ježiša“, ktorý obsahuje toto gnostické evanjelium tajných výrokov Ježiša: Pozri, budem ju (Máriu Magdalénu) viesť, aby som ju urobil mužom, aby sa tak aj ona mohla stať duchom, ktorý sa ponáša na vás mužov. Pretože, každá žena, ktorá urobí zo seba muža vstúpi do nebeského kráľovstva. Tu netreba komentár, no tvorcom filmu išlo z tohto evanjelia o iné. Výroky citované vo filme ladia s dnešnou modernou gnózou, akou je New Age (Nový vek), keďže mobilizujú v človeku božské sily. Jedna zvláštna „obava“ o Cirkev blízka rukopisu New Age zaznela vo filme, vraj ak sa Cirkev nevzdá svojho historického pohľadu na Ježiša, v nasledujúcich tisícich rokoch zanikne.
Kritický divák a zároveň veriaci si mohol pri subjektívnych a tendenčných teóriách o Ježišovi, ktoré mali skôr príchuť pavedy, ako vedecký úprimný záujem, nakoniec pokojne poslúžiť tým, čo z pozorného čítania evanjelií už vie a čo odoláva už dlhý čas náporom zo strany tých, ktorí Ježišovo Božstvo a posolstvo popierajú. Nebezpečenstvo tvrdení filmu je v tom, že neskúsený divák si vytvára obraz na spôsob tzv. brikolage (urob si sám), čím sa dnes vyznačuje diskusná kultúra talk-show. Niekto krátko povie to, iný tamto, presadí sa ten, kto má viac miesta v prejave, a nakoniec zostáva neúplný a niekedy pokrútený obraz o skutočnosti.
Zdá sa, že postup medií, na ktorý si pomaly zvykáme, môže budovať z nás veriacich inteligentné publikum, ktoré jednak vhodne reaguje, napr. listom do reakcie, a vyjadrí tak svoj súhlas alebo odmietavý postoj a vie rovnako pádne argumentovať nie z pozície lacnej apologetiky, v duchu „veď ja vám ukážem“, ale v duchu čestnosti viery, ktorá sa nebojí ani ťažkých otázok a hľadá na ne úprimnú odpoveď vo svetle Písma a živej tradície, čo viere nakoniec vždy iba prospieva. Iba tak budeme aj dnes „pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (2Pt 3, 15).
Jozef Jančovič