Milosrdná láska

A čo bolo medzi tým? Ústne podanie. Až keď postupne zomierali apoštoli a prví učeníci, teda priami svedkovia, a hlásanie Ježišovho učenia sa značne rozširovalo, začali ho zapisovať. Evanjelisti „strihali“ a „zošívali“, aby jeho slová každý podľa svojho vedomia čo najviac priblížil skupine, pre ktorú písali a aby z prameňa (ústneho podania), z ktorého čerpali, zachytili slová čo najbližšie Ježišovým slovám. V tomto príspevku budeme uvažovať o tej časti Lukášovho evanjelia, ktorá sa začína blahoslavenstvami s následným beda, pokračuje slovami o láske aj k nepriateľom, o láske v cirkevnej obci, prechádza do slov o skutkoch a končí sa podobenstvom o stavbe na skale či na piesku, a to z dvoch pohľadov: smerom von - to sú slová o láske k nepriateľom a smerom dnu - to sú slová o nesúdení a neodsudzovaní.

Ježišove slová: Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia, rušia starozákonný príkaz oko za oko... Miesto neho stavia Ježiš základný zákon kresťanstva - milosrdnú lásku. Zdá sa, že to nie je v súlade s ľudskou logikou, veď na takéto konanie nie je nijaký ľudský dôvod. Možno čosi, čo príde v budúcnosti - odmena vo večnosti -, ale Ježiš žiada milovať predovšetkým z milosrdenstva, tak ako miluje Boh. Takáto láska neočakáva, že sa niečo vráti. Je to rezignácia na vlastné záujmy. Zaujímavé je, že táto Ježišova reč sa začína pomenovaním adresáta: vám, ktorí ma počúvate, hovorím... Podľa odborníkov to boli slová používané ako katechéza po krste, teda boli adresované pokročilým, nie začiatočníkom. Ďalšia zaujímavosť je v tom, že sa nespomínajú nijaké sankcie za nesplnenie - iba slovo o kvalite života meranej podľa Božieho synovstva: Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho... Ježiš nenastoľuje poriadok na svete, nie je diktátor, ale vedie nás k postoju lásky, ktorý má človek aj napriek tomu, že mu to zdanlivo neprináša ovocie. K tomuto postoju patrí aj skutočnosť, že tu nie je ani zmienka o tom, čo je potrebné, aby ľudia - tí druhí - robili. Sú to slová pre tých, čo počúvajú...

Pozrime sa však bližšie na to, akú lásku to Ježiš prikazuje. V Gréčtine sú na slovo láska tri výrazy: eros, filia a agapé. Každý z nich má inú kvalitu. Eros je láska sebecká, znamená získať, zažiť, ukradnúť si, dostávať lásku. Filia je vyšší stupeň: je to láska priateľská - dávam, aby som dostal, milujem, aby som bol milovaný, teda typicky ľudská láska. Agapé označuje najvyšší stupeň lásky - lásku akou miluje Boh: dáva a nečaká, rozdáva sa... Pre človeka takto milovať je ideál, ktorý možno len veľmi ťažko dosiahnuť. Napríklad, v texte, kde sa Ježiš pýtal Petra, či ho miluje, je najprv dvakrát použité slovo agapé, no potom akoby išiel s nárokom dole, je slovo filio, ale rozbor tohto textu akoby nás nekompromisne viedol k výrazu agapé.

Podobnú zaujímavosť nachádzame v Starom zákone. Keby sme sledovali knihy tak, ako vznikali a hľadali by sme odpoveď na otázku, prečo máme milovať Boha, zistili by sme, že táto odpoveď sa posúvala smerom k nezištnosti. Prvotný dôvod v najstarších knihách bol, že kto miluje Boha, bude požehnaný. Znamenalo to, že bude mať majetok, zdravie, deti. No Kristovi učeníci postupne prešli skúsenosťou, že aj spravodlivý človek trpí, že všetko zlo nie je len odplatou za hriech. Pripomeňme si napríklad Knihu Jób a dostaneme odpoveď, že kto miluje Boha, stáva sa dokonalým v čnostiach. A práve o to ide. Najmladšie spisy však už hovoria inak: Milovať Boha treba pre neho samého - teda preto, že je, aj keby nám to nič neprinieslo!

Je isté, že ak sú tieto slová pôvodinou, tak súčasne zachytávajú aj to, ako žil Kristus. Pozrime sa letmo na to, aká bola jeho láska. Nebudem spomínať veci, ktoré sa stále opakujú - že odpúšťal, že položil svoj život... Skôr naznačím, že vedel dať aj hranice, že jeho láska nie je nejaká mäkkosť. Pripomeňme si situáciu, keď Petrovi povedal, že je satan, keď si spravil bič a fyzickým násilím vyhnal predavačov z chrámu.... Láska potrebuje mať aj hranice. Je náročná, schopná vidieť a správne pomenovať veci. To chcem naznačiť ako hranicu, aby sme sa nerozplynuli v romantickom rozprávaní o láske.

Druhá vec je Ježišov postoj rozsievača: len sial, rozprával. Chvíľami išlo za ním veľké množstvo ľudí, chvíľami len dvanásť a aj to bez jedného, nechápali ho priatelia, nevedel sa zjednotiť so silnými a vplyvnými prúdmi v spoločnosti... ale stále rozsieval.

Za otázku desaťročia by sme asi mohli pokojne označiť boj proti zlu. Čakali sme od štátu, že to vyrieši, ale prešlo už dosť času a zdá sa, že riešenie je v nedohľadne. V podstate to cítiť pri všetkých politických diskusiách, v našich očakávaniach - že nám politici prinesú spásu, teda ekonomickú a bezpečnostnú stabilitu bez rozkrádania a pod. A zatiaľ sa každá skupina prívržencov nádejá, že práve ich strana to všetko zabezpečí. No ukazuje sa, že to nie je také jednoduché.

Odpoveďou evanjelia na tieto očakávania je zmeniť svoj postoj. Určite milosrdná láska nesmie byť smernicou pre spoločnosť! Dá sa len jedno - začať od seba. Opäť pripomínam, že sme v tejto časti evanjelia nenašli nič, čo by mali robiť „tí druhí“, akí by mali byť, ale len smernice pre tých, čo počúvajú. Mne to pripomína situáciu, keď prichádzajú manželia s prosbou „poraďte mi, ako ho zmeniť“, vtedy odpovedám, že v prvom rade ho nesmú chcieť meniť. Treba sa oslobodiť od svojej predstavy a meniť mám právo iba seba. Nie je to síce istota, ale je nádej, že potom sa môže zmeniť aj ten druhý.

Ak budeme premýšľať, či je možné vôbec niečo robiť na odstránenie zla, tak asi prídeme k tomu, že treba pretrhnúť reťazec. Zlo plodí zlo. A ak aj priamo nie zlý skutok, zlo plodí beznádejnosť, depresie, rezignáciu, otupenie schopnosti tešiť sa, veriť... Mnoho zla neraz plodí mlčanie, pretože sa nám zdá zbytočné hovoriť.... Prehlušiť tento reťazec sa dá naozaj asi iba tým, že sa nájdu ľudia dostatočne silní, aby mali vo svojom srdci milosrdnú lásku - a to aj napriek tomu, že nečakajú výsledok. Dnes je vecou nášho hľadania naučiť ľudí, aby mali dobro hlboko v srdci, aby pre nás všetkých bolo prirodzené konať ho, aby sme zaň nič nečakali. Silnejšia ako rozprávanie je skúsenosť s takýmito ľuďmi.

Ja si toto evanjelium vysvetľujem tak, že je napísané pre tých, čo už v živote dosiahli bod: takto sa ďalej nedá, a predsa nerezignovali. Tí sa môžu odhodlať na ten riskantný let, vstúpenie do prázdneho priestoru, kde nevieme, čo nás čaká, a predsa vieme, že práve tadiaľto chceme ísť.

Princíp neodsudzovania je niečo veľmi silné (a ťažké). Skĺbiť múdrosť poznania pravdy o tom druhom a pritom byť schopný neinterpretovať, nezatrieďovať, len milovať. Súvisí to s predchádzajúcim: nie akí majú byť iní, ale aký mám byť ja! Ak by sa nám toto podarilo, tak sme dosť silní a vieme milovať aj nepriateľov.

Pre mňa je to cesta k tomu, že keď sa mi nedarí s ľuďmi, tak sa pýtam, čo robím zle - nehádžem to na nich.

Mních hovorí mladému: Keď ideš na púšť, choď tam ako vyhnaný pes - ty si ten zlý, ty si ten, čo nesie ich hriechy, to sú aj tvoje problémy, ty nie si ten bezchybnejší. Peter Cibira