Mlčať znamená súhlasiť

Ešte v časoch náboženskej neslobody som sa často stretala na svätej omši s jednou mladou kolegyňou. To nás zblížilo natoľko, že mi rozprávala o veciach, o ktorých pred inými mlčala. Tak som sa dozvedela, čo všetko sa deje v obciach ale i mestách východného Slovenska, že sa tam používa čarovanie, bosoráctvo, zariekanie a mnohé iné pohanské praktiky súvisiace s okultizmom (o ktorých sme si mysleli, že v dvadsiatom storočí už pre ne naozaj niet miesta) a že ich praktizujú aj tí, čo o sebe hovoria, že sú veriaci kresťania. Potom prišli roky „slobody“ a s nimi mohutný rozmach siekt a rozličných spoločností spojených s okultizmom; satanizmus, čarovanie, veštectvo, astrológia, podivné liečiteľské metódy... začali propagovať aj písané a elektronické médiá, a tak sa stali súčasťou každodenného života (dúfajme, že ešte nie súčasťou kultúry národa, o ktorú sa zvádza tuhý boj) aj tých, čo ich odmietajú. A my veriaci kresťania katolíci mlčíme, možno sa v duchu pýtame, kam ten svet smeruje..., alebo sa necháme nachytať a kde-tu navštívime veštkyňu či tajomného liečiteľa, pravidelne sledujeme horoskopy... A to v dvadsiatomprvom storočí! Aj preto som od jednej našej čitateľky s vďakou prijala nahrávku Karmelitánskeho nakladateľstva Kresťanstvo a okultizmus so záznamom besedy veriacich s významnými českými teológmi vdp. Alešom Opatrným a pátrom Vojtechom Kodetom, ktorí odpovedali na otázky týkajúce sa tohto problému.

Predtým však, ako z nej vyberieme niektoré myšlienky, budeme definovať okultizmus.

Slovo okultný podľa dvojzväzkovej svetovej encyklopédie World Book Dictionary znamená taký, čo je mimo zákona prirodzeného sveta, za hranicami obyčajného poznania, taký, čo má niečo spoločné so silami alebo zákonmi mimo prírody. A okultizmus je viera v okultné sily, ich štúdium alebo použitie; v dvadsaťdvadielnej svetovej encyklopédii sa píše, že okultizmus sa vzťahuje na široké rozpätie náboženských praktík zahŕňajúcich mágiu alebo sily mimo prirodzeného sveta (astrológia, veštectvo, viera v magické sily a špiritizmus, viera, že duchovia komunikujú so žijúcimi...) Niektorí vedci zamietajú všetky okultné praktiky, iní veria v „čítanie mysle“, ďalší v okultné sily, ktoré nazývajú paranormálnymi. Viera v okultizmus je najrozšírenejšia v izolovaných nepriemyselných krajinách, ale od polovice dvadsiateho storočia nastáva jej široké oživenie najmä v krajinách „západu“.

Veriacich však predovšetkým zaujíma, čo o týchto otázkach hovorí Cirkev. Aj preto k nim zaujali postoj i spomínaný dvaja katolícki teológovia:

„Striktne vzaté, o okultizme by sa vlastne ani nemalo hovoriť - nie preto, že by sme sa báli, ale preto, že to nie je hlavný bod nášho záujmu. Hlavným bodom nášho záujmu je Ježiš Kristus, Božie kráľovstvo, Duch Svätý, ktorý je nám daný a Otec, ktorý nás čaká. Toto si musíme uvedomiť kedykoľvek budeme premýšľať o okultizme a o tom, čo budeme robiť. Napriek tomu sú určité pastoračné dôvody, aby sa o ňom hovorilo.“ Toto sú už slová z nahrávky, ktorá pokračuje: „Sú na to prinajmenšom dva dôvody: Dôverčivosť, naivita, neorientovanosť až streštenosť niektorých našich bratov a sestier, ktorým všetko splýva v jedno, ktorí majú dojem, že čokoľvek použijú vo svoj prospech, je dobré, a všetko, čo je mimoriadne, je Božie. Ale takto to určite nie je. Mnoho ľudí si myslí, že možno „spatlať“ všetko spolu, že nie sú nijaké deliace hranice a čo mne alebo mojím blížnym nijako viditeľne neublíži, musí byť dobré.

O tomto probléme treba hovoriť aj preto, že medzi katolíkmi, ale v rozličných protestantských denomináciách sú ľudia, ktorí týmto praktikám robia neplatenú reklamu tým, že proti nim trošku nešikovne bojujú. Hľadajú na to všetky možné a nemožné spôsoby a motívy. No ak človek svoju identitu, pozíciu či slávu stavia na tom, že sa bude neustále zaujímať o to, čo je okultné a ako proti tomu bojovať, môžeme sa dostať do takých absurdných situácií, že ak si niekto sadne na zem s prekríženými nohami, bude z neho takmer vyháňať diabla, lebo budeme mať dojem, že sa cez jogínsku meditáciu zasvätil cudziemu božstvu, hoci ho možno len bolí chrbát. Prehnané stráženie antiokultnej čistoty, je niekedy nemúdre, ale čo je hlavné, odvádza nás od Krista namiesto toho, aby sme sa usilovali o to, čo by nás k nemu privádzalo. Treba však povedať, že dnes sa k tejto otázke vyjadrujú už aj dokumenty Cirkvi. Aj nový Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí o týchto otázkach. Závažný je aj pastiersky list toskánskych biskupov, ktorý vyšiel aj v Karmelitánskom nakladateľstve, a to pod názvom: Mágia, zlí duchovia, satanské obrady. K téme sa vrátime v nasledujúcom čísle.

Teraz, pretože vyriešenie otázky zavedenia projektu R.A.S.T. Spoločnosti Joga v dennom živote do našich škôl vrcholí a objavujú sa diskusie o tzv. kresťanskej joge, vyberáme z nahrávky predovšetkým odpoveď na otázku:

Odpovedá Aleš Opatrný: „To sa niekedy propaguje. Niektorí hovoria, sme kresťania, chodíme do kostola a cvičíme jogu. Povedal by som, že alebo nejde o jogu a môže to byť kresťanské, alebo ide o jogu, a potom to nemôže byť kresťanské. Ľudia sa pokúšajú o niečo, čo kedysi robil môj, dnes už veľký, no vtedy ešte malý synovec: na farskom dvore čosi ,patlal‘ v piesku - miešal mokrý so suchým. Na otázku, čo robí, odpovedal: Robím suchomokro.“ A toto suchomokro považujem za vynikajúci obraz toho, čo sa pokúša robiť veľa kresťanov - teda ,spatlať‘ spolu dve veci, ktoré sú nespojiteľné, lebo sú rôzne. Takže, ak si kresťan katolík, ktorý chodí do kostola, modlí sa a pristupuje k sviatostiam, ľahne na chrbát a dá si nohy za hlavu a v tejto pozícii nejaký čas zotrvá, nepodozrievajte ho, aj keď je to jedna jogínska asana. A nepodozrievajte ho, ani keď robí štyri ďalšie. Podobne ani tých, čo robia ,pretáčacie‘ cviky na chrbticu. Sú prevzaté z jogy, alebo v nej nájdete im zodpovedajúce cviky. No kto robí takéto cviky, ,nerobí‘ jogu, aj keby to desaťkrát opakoval a ešte k tomu aj raňajkoval klíčky. Skutočná joga je svetový názor, filozoficko-nábožensko-praktický a je to niečo iné, ako kresťanstvo. Z tohto hľadiska sa nedá hovoriť o ,kresťanskej‘ joge. Alebo to nie je kresťanstvo, alebo to nie je joga. A pokúšať sa to ,montovať‘ spolu, znamená odstrihnúť z kresťanstva, alebo odstrihnúť z jogy. Ak ide o hlbšie kapitoly jogy, kde sa človek dostáva naozaj do svojho vnútra, musíme si uvedomiť, že sa pohybujeme na pôde, v ktorej sa nevyznáme a kde nevieme, čoho sa držíme. Mohli by sme sa podobať ľuďom, ktorí prídu bez svetla do absolútne tmavej miestnosti, nahmatajú tam akúsi tyč a budú po nej rúčkovať, pričom vôbec nevedia či na jej konci ,šuchnú‘ do vody, či sa dostanú na suchú zem, alebo na schodisko. Čiže, nie každý musí ,šuchnúť‘ do vody, ale nevie ,kam vlezie‘, čo je dosť nebezpečné.“

A páter Vojtech dodáva:

„Nie som špecialista na jogu, ale musím povedať, že v živote som sa stretol s niekoľkými prípadmi, keď otvorenie sa tejto náboženskej ceste malo u pokrstených ľudí za následok nielen odpadnutie od viery, ale naozajstné spútanie démonom. Je to vec veľmi nebezpečná pre tých, ktorí sa už rozhodli ísť za Kristom, sú pokrstení... Takže pre kresťana je to odpadnutie od viery - niekedy s tragickými následkami.“

Čo k tomu dodať? Iba to, že tieto slová vyslovili katolícki teológovia s bohatými pastoračnými skúsenosťami, aj keď možno ľahším, o to však zrozumiteľnejším spôsobom, ktorý sme nechceli narušiť.

Keď píšeme tieto riadky, nie je ešte rozhodnuté, čo nariadi minister školstva, Ak predsa len dá projektu R.A.S.T. zelenú (aj v prípade nepovinného predmetu) kresťania by mali povedať rázne a jednoznačné NIE! Xénia Duchoňová