Azda si to ani neuvedomujeme a prijímame s úplnou samozrejmosťou, že máme svoj kostol. Miesto, kde sa stretáme už roky "rokúce", miesto, o ktoré sa opiera náš život od prvých spomienok detstva až po prítomnú chvíľu. Je to náš kostol. Je v ňom krstný prameň, v ktorom sa skrze vodu a Ducha Svätého rodia naše deti pre nový život. Sme tu, sme doma a sem jednoducho patríme. My "blumentálci" - tak o sebe hovoria mnohí z našich priateľov, ktorých tváre možno vídať vo velebných priestoroch nášho chrámu. Raz je to účasť na slávení posvätnej liturgie, inokedy tiché spočinutie v objatí Božej prítomnosti počas adorácie, vždy však zážitok jedinečnej duchovnej atmosféry, kde na nás ako z oázy Božieho prostredia vanie dych bohatého odkazu predchádzajúcich generácii. Je to odkaz, ktorý zaväzuje. Podobne ako my dnes, aj oni sem prinášali svoje bôle i starosti, radosti i nádeje. Tu prosili, tu sa zmierovali s Bohom i navzájom, tu slávili triumf Božej lásky nad ľudským egoizmom. Sem na toto miesto modlitby, ktoré si s námahou spoločne vybudovali, smerovali ich kroky, aby nanovo prežili, že chrám je viac ako len stavba pre spoločenské podujatia.
Kostol je miesto sväté, lebo aj tí čo sem chodia, biblicky vyjadrené, sú svätí. Kostol je viac ako len účelová stavba, aby sa veriaci mali kde stretať. Chrám sám o sebe dvíha srdce človeka vyššie, nad časné hodnoty a ciele a je aj symbolom jednoty ľudských sŕdc, ktoré sú povolané tvoriť Kristovo tajomné telo. Stavbou, ktorá ako hovoria sv. Peter i Pavol, je stavbou zo živých kameňov, ktorými sme my vo svojej osobnej a morálnej hodnote (porov. 1Pt 2,5 a 1 Kor 3,9 ).
Katolícky chrám má však aj "srdce", a tým je Eucharistický Kristus. Posvätná podoba chleba, či podoba chleba z najsvätejšej obety Pánovej večere sa tu uchováva ako pokrm pre zomierajúcich a ako príležitosť na stretnutie živých s Kristovou prítomnosťou v tej najintímnejšej podobe.
Áno, chrám je svätý, a tak ho vnímame aj zvonka. Je znamením Cirkvi, je svedectvom, že je tu prítomná. Je znamením tej Cirkvi, do ktorej patríme , o ktorej veríme, že ju založil Kristus. Preto už sám pohľad na kostol, náš kostol, evokuje vlnu vďačnosti za to, čo všetko nám pripravila Božia láska, čo všetko sme tu mohli prijať. Kostol je zviditeľnený dôvod na radosť, že je s nami Boh v Ježišovi a Duchu Svätom, že nie sme osamelí pútnici kráčajúci do neznáma. Kostol možno naozaj vnímať ako maják, ktorý tu slúžil prechádzajúcim generáciám, aby im ukazoval smer zmyslu života.
Náš chrám, ako každý rok, slávi v októbri svoje narodeniny. Je to už stopätnáctykrát, čo si môžeme s vďačnosťou pred Bohom a zodpovednosťou pred dejinami pripomenúť jeho slávnostnú konsekráciu. Na podporu tejto nesmierne závažnej chvíle bol to sám najvyšší cirkevný hodnostár kardinál Ján Simor, knieža - prímas, ktorý ho posvätil. Stalo sa tak poslednú októbrovú nedeľu roku 1888 na sviatok sv. apoštolov Šimona a Júdu. Bola to naozaj veľkolepá a všeobecne prežívaná udalosť. Veď zo sedemdesiat tisíc Bratislavčanov sa ich na slávnosti zúčastnilo tridsať tisíc. Farnosť v prudko sa rozrastajúcej časti mesta na blumentálskom predmestí mala konečne svoj chrám, ktorý zodpovedal jej potrebám. Tešil sa aj jej duchovný otec, farár Jozef Poeck, ktorý tak korunoval svoje celoživotné dielo. (Jeho tvár na nás hľadí z reliéfu v predsieni chrámu a jeho telesné pozostatky odpočívajú na ondrejskom cintoríne v blízkosti centrálneho kríža). Nezabúdajme na tých, čo sa podujali na toto odvážne dielo. Prekonalo čas, ako mnohé podobné diela. Dnes chrám slúži nám a my, podobne ako kedysi oni, môže s radosťou volať: Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi.
Naša oslava a pripomienka tohto obrovského daru by mala mať hlbší rozmer ako len historické spomienky a bilancovanie. Kostol, ktorý sa týči nad našimi príbytkami, je výzvou na vernosť Bohu a ceste, na ktorú sme vstúpili pri sviatosti krstu znovu sa zrodiac pre život pod zákonom lásky a smerujúc tak k večnému životu s Kristom. Chrám s vežou, na ktorej tróni kríž - znamenie bláznovstva Božej lásky k človeku - spolu s hlaholom zvonov, ktorých melódia sa nám hlboko vrýva do duše, nevníma každý rovnako. Tak ako môže vyvolať zúrivý prejav nenávisti (ako som to pred časom zažil), pre nás, ktorí sme tu doma a zrástli sme s jeho štíhlou siluetou, sa zvuk zvonov mení na pieseň, ktorej nevieme odolať. Zvony nás volajú na miesto, kde je Boh, kde Cirkev ako matka zvoláva svoje deti. Tu môžeme zažiť, že nie sme sami, že na ceste k cieľu si môžeme pomáhať, a že aj o nás je postarané. Tu sme ako deti jedného Otca, ako rovný s rovným, v rovnosti, ktorá prekonáva všetky rovnosti demokracie. Tu môžeme zase nájsť k sebe cestu, ak primerane využijeme prostriedky, ktoré sa ponúkajú práve tu. Uzdravenie srdca ako ovocie sviatosti pokánia je ten prazáklad, na ktorom sa usilujeme stavať plné prežívanie svojho človečenstva. Toto sú myšlienky, ktoré sa mi vynárajú v duši, keď premýšľam o výročnom dni, ktorý sa blíži.
Blumentálci kedysi slávili hody, a bola to skutočná ľudová slávnosť spojená so zábavami. Bohužiaľ, prvá svetová vojna urobila koniec tomuto prejavu radosti a len málokto si už tieto veci pamätá. Možno sa nájdu horlivci, čo sa ujmú aj tejto milej iniciatívy. Je však ešte aj iný druh radosti, je to radosť v čistom srdci, keď obnovíme svoje priateľstvo s Bohom a prehĺbime svoju oddanosť k nemu. A to si môžeme dovoliť kedykoľvek. Sviatosť zmierenia prijatá z titulu tohto dňa a s ňou spojený duchovný dar odpustkov, ktoré liečia naše rany po hriechoch a upevňujú nás v pozícii dobra a vernosti, robí z nás skutočných "domácich" v Božom dome. A k tomu Vás chceme pri tejto príležitosti povzbudiť. Využite možnosti sviatostnej spovede a zoči-voči kultúre, ktorá si stavia nebotyčné pomníky bánk a byzniscentier, postavme lásku k Božiemu chrámu, ktorý sa pomaly stráca v tieni takýchto mrakodrapov. Jeho význam sa nestráca. Naopak, v prostredí ducha, ktoré je stále viac atakované pokušením hedonizmu a situačnej morálky, jeho cena neustále stúpa. Len potrebujeme čisté srdce, ktoré vie nezištne milovať aj bratov, aby sme sa v tom spoločne utvrdili.
Ozajstnú duchovnú radosť a pohodu na blumentálskych hodoch vám vyprosuje a veľa duchovného požehnania želá
Váš duchovný správca Štefan Herényi