V živote ľudí sú mnohé situácie, v ktorých spor o slovo je iba ukážkou "rozumkárskeho" exhibicionizmu a tvrdohlavosti. Sú však situácie zásadné, chápané ako východiská, kde jediné slovo - v tomto prípade však nejde iba o slovo, ale o postoj - poznačí vývoj na celé roky, azda aj v rozsahu celého ľudského života. Ba, môže mať dopad aj na okolie i na ďalšiu generáciu.
Takým celkom prozaickým slovom môže byť čestnosť, úcta, pravdovravnosť, rešpekt.
Sú to obyčajné slová, ktoré v živote rodiny môžu predstavovať nesmierne závažné morálne kategórie a pritom sa nad nimi ani veľmi nezamýšľame. Veď tam patria, nikto ich nemusí osobitne deklarovať. Všetci to vieme. Zdá sa, že sú úplnou samozrejmosťou, no život nás učí, že nie vždy ich tam naozaj aj nachádzame. Napríklad také jednoduché slovo úcta! Ako ľahko sa vysloví, ale aké katastrofálne dôsledky na deťoch spôsobí, ak v rodine tento rozmer vo vzťahu jej členov chýba. Keď si muž nectí manželku, matku svojich detí, keď si matka nectí svojich svokrovcov, keď si deti nectia otca, atď. Kto môže odhadnúť, kam až siaha takáto kliatba dokaličenej výchovy. Radšej to ani nedomýšľajme.
V živote človeka je to jednoducho tak. Človek však nie je nijaký samorast, nijaký zabudnutý ktosi, ale osoba, ktorá existuje vždy vo vzťahu k inému ty. Je to jeho veľkosť i dráma zároveň. Osobnosťou sa stáva iba vo vzťahu, a tam sa formuje, tam dozrieva, tam sa stáva súčasťou životného pradiva, ktoré nazývame rodinou, obcou, spoločnosťou. Ako je zreteľné, začiatok je veľmi nepatrný a nenápadný, ponorený ešte do obdobia nevedomosti. A predsa na ňom tak veľmi záleží. Je východiskom a táto skutočnosť sa vpisuje do každého ďalšieho kroku rozvoja ľudského jedinca a spoločnosti.
Posledné mesiace sa v živote spoločenstva európskych národov, ktoré čaká taký rozhodujúci krok v ich ďalšom napredovaní, rozvírila diskusia o konečnom znení ústavy určujúcej ich smerovanie. Naozaj nepôjde o to, čo sa bude diať zajtra či pozajtra. Ani o rok! Ide o budúcnosť, o výhľad do ďalekej budúcnosti. A sme pri koreni veci! Zdá sa akoby to bol spor o slovíčka, no určite to spor o slová nebude. Má tam byť konkrétna zmienka o kresťanských, evanjeliových koreňoch kultúry toho kontinentu, alebo je to zbytočnosť?!
Myslím si, že naozaj nejde o malichernosť. Vernosť evanjeliu nie je okrajová záležitosť ľudskej existencie a v dôsledku toho formovania spoločnosti ani jej budúcnosti. Ide o podstatné slovo k vlastnej identifikácii toho, kto sme a kým budeme.
Otázku v tomto spore, zdá sa, treba formulovať trošku inak. Je naozaj pravda, že národy Európy sa zriekajú svojej náboženskej a kultúrnej identity a prenechávajú miesto niečomu inému, čoho budúcnosť vlastne nevieme ani presne identifikovať, ani definovať?! A predsa, či práve preto sa zriekajú toho, z čoho vyrástli.
Neviem na túto otázku odpovedať, ale táto odpoveď je napriek tomu bytostne dôležitá!!! Komu na tom tak nesmierne záleží, aby sa zmienka o výdatnom zdroji života, ktorým bolo evanjelium pre novú Európu, úplne opomenula? Kto za tým stojí? Je to iba znásobená senzibilita európskej demokracie, ktorá v globalizačnom kotli chce rešpektovať všetky prísady náboženstiev, ktoré sem prihnala vlna emigrácie? Naozaj sa to neodvážim povedať.
Jedno však vieme isto. Svätý Otec volá a oslovuje všetkých, ktorí majú uši otvorené a srdce schopné načúvať jeho prorockému hlasu, že Európa bez Krista stráca niečo podstatné a nenahraditeľné. Nech to už dopadne akokoľvek a naozaj nevieme aká je sila tábora, ktorá si neželá pripomínať kresťanské korene, pre budúcnosť milujúcich Krista je potrebné stanoviť prognózu ďalšieho vývoja a zodpovednosti za jej dedičstvo. Je totiž nad slnko jasnejšie, že nemôže ísť iba o slová. Naozaj, nič by nám neosožilo, keby za slovami, hoci aj deklarovanými ústavou nestál život tých, čo sa majú podľa slov tohto základného dokumentu spravovať.
Bohužiaľ, je dosť signálov na to, aby sme videli, že vývoj vo veľkých krajinách so silnou kresťanskou kultúrnou minulosťou sa správa ľahostajne, ba až nepriateľsky. Francúzsko, čo si urobilo so svojím krstom? - pýtal sa pápež pri návšteve tejto krajiny.
Teraz nejde o analýzy. Na to sú iní a spôsobilejší. Nám stačí toto konštatovanie, hoci nie práve radostné, ale je tu ako skutočnosť.
Ak je to teda tak, že Európania nemajú dôvod na vďačnosť a radosť za to, že ich vychovalo evanjelium, musíme to vziať na vedomie. Keby to však nebola pravda a súčasný stav je iba výsledkom kampane rafinovanej protikresťanskej lobby, aj to treba vziať na vedomie. História Cirkvi pozná už aj absurdnejšie prekvapenia. Práve pre túto skúsenosť a múdrosť je potrebné jasne definovať svoju úlohu do budúcnosti a nevzdávať sa svojej úlohy.
Len tak mimochodom, Kristus hovorí o malom stáde ..., hovorí tajomné slová o tom, či Syn človeka nájde na zemi vieru, keď druhýkrát príde (Lk 18, 8)? Našou úlohou teda je predstavovať Kristovu cestu za všetkých okolností a nečudovať sa ničomu. Nakoniec život ukáže. Nič nové pod slnkom.
Treba robiť všetko preto, aby zlo, ktoré je vždy také hlučné, neublížilo tým, čo sú vo väčšine a napriek tomu nie sú pripravení ohlásiť sa. To je teda jedna stránka veci. Prečo je to tak, nemám odvahu povedať. V Biblii sa však hovorí: že synovia sveta sú opatrnejší ako synovia svetla (Lk 16, 8). Stačí?!! Na druhej strane treba ale žiť o to autentickejšie, o čo viac sa spoločnosť odkláňa od cesty evanjelia. Ježišovo pozvanie a láska až za hranicu smrti na kríži zostane vždy absolútnou ponukou. To nemôže zmeniť nič na svete. Čo, alebo kto môže prekonať takúto šancu na život?! Pricloniť môže, ale zmeniť rozhodne nie. Výzva platí a my, ktorí sme zažili, skúsili Božiu lásku, môžeme hovoriť iba o svojej zodpovednosti či lepšie o výsade svedkov. Je to veľká a nezastupiteľná úloha ! Sem preto sústreďme svoju vynaliezavosť a odvahu. Neskončime iba pri prehratej parlamentnej, ktorá môže byť len divadlom veľkej lži a ničím viac. Myslím si, že toto je dôležitejšie, ako plakať nad zlou situáciou. Nakoniec najvlastnejšia situácia Kristovho svedka nie je aplaudujúce prostredie, ale také, ktoré predvídal sám Ježiš. Nemôže byť žiak nad učiteľa.... Ak prenasledovali mňa, aj vás budú prenasledovať (Mt 10, 24). Čo z toho vzíde pre našu generáciu? V duchu slov sv. Pavla buďme tými, kým máme byť. ... a nehanbi sa za Evanjelium (2Tim 1, 8)! tak píše mladému biskupovi Timotejovi.
Bohu vďaka, že sme povolaní žiť práve teraz a tu !!!!
Spolu s Vami ďakuje za zverenú úlohu
a o pravdivosť života v láske prosí
Váš duchovný správca Štefan Herényi