Duch Svätý, vyruš nás!

Podobne je to so životom. Kto z nás ho má dotvorený? Kto ho vie žiť? Ten, čo má dvadsať, tridsať, šesťdesiat rokov? Niektorí hovoria, že slávnosť Zoslania Ducha Svätého je symbolom toho, ako človek nachádza sám seba.

Neraz môžeme sledovať, ako ľudia rozdávajú rady. Jedni radia politikom, druhí pedagógom, iní kňazom: „Treba začať týmto“... „Treba pracovať s touto skupinou“... Iste, v takýchto radách môže byť veľa úprimnosti, mnoho pravdivých myšlienok, neraz sú však celkom odlišné. No všetky nás upozorňujú, že problémy nemáme vyriešené, že hľadáme cestu a často aj sami seba, lebo sami nemáme mnohé dôležité otázky vyjasnené. Túžime napĺňať svoj život. Tí, čo vychovávajú deti vedia, že to vôbec nie je ľahké, no predovšetkým, že to nie je len vec odbornej prípravy či nasadenia. Už dieťa často naznačuje, že je iné, ako sme chceli pri všetkom našom úsilí dosiahnuť.

Slávnosť Zoslania Ducha Svätého hovorí o zavŕšení procesu formovania apoštolov. Počas predchádzajúcich dní sme o nich pri svätých omšiach veľa počuli. Počúvali sme o tom, ako by boli „profesionáli“, ale aj ako sa nechali pretvárať, ako boli opustení a ustráchaní. Zavŕšením procesu ich formovania bolo prijatie Ducha Svätého Nie žeby sa z nich stali naraz dokonalí ľudia, no vedeli prijať seba, stratili strach. Stali sa, môžeme povedať, dospelými. Pretože dospelosť to je prijatie svojich možností,  svojich ohraničení,  ale aj prijatie zodpovednosti.

Pokúsme sa načrtnúť súvislosť sviatku Zoslania Ducha svätého s Veľkou nocou. Trochu nám to môže čosi objasniť: Veľkonočné sviatky aj Turice boli aj sviatkami starozákonného ľudu. Vo svojej podstate boli hlboko napojené na oslavu prírody. Veľká noc bola  oslavu jari, Turíce boli ľudovou slávnosťou zberu úrody, ale už vtedy bola v nich aj iná myšlienka – starozákonné veľkonočné sviatky boli oslavou slobody, dňa, kedy Mojžiš vyviedol národ z Egypta. Turíce boli  oslavou prijatia Zákona – Desatora na vrchu Sinaj. Je zaujímavé, že Zákon dostali, až keď boli slobodní, keď mohli žiť ako chceli. Nepripomína nám to náš život? Niekedy nevieme, čo so slobodou, určite nechceme, aby si v nej každý robil čo chce. A niekedy, páve keď nám nič nechýba, sme prázdni a nevieme „o čom“ má byť náš život. Kresťanstvo k Veľkej Noci pridáva oslavu víťazstva života nad smrťou v Ježišovom zmŕtvychvstaní, a Turíce zoslanie Svätého Ducha. Už na priereze významov týchto sviatkov môžeme vidieť niečo z hľadania ľudského života, dospelosti, slobody, seba samého. Dôležitých je aj päťdesiat dní. Päťdesiat, je symbolické číslo. Každý päťdesiaty rok srarozákonného ľudu bol jubilejný. To znamenalo, že sa odpúšťali všetky dlhy, otroci získali slobodu, neobrábali zem, aby si oddýchla..., no aj niečo, čo v ľudskom živote naznačuje akési oslobodenie sa, nadhľad... Teda všetko nás vedie k tomu, čo je to byť sebou, nájsť svoj život.

Symboly, ktoré používa Biblia na opis Ducha Svätého sú víchor a oheň - veľmi nebezpečné živly. Istý teológ povedal, že ak prosíme o dary Svätého Ducha, musíme si byť vedomí, že prosíme: príď Svätý Duch a vyruš nás –zo všetkého, kde sme uverili, že je už všetko uzavreté, všetko dokonalé, nemenné. Príď a vyruš nás tam, kde to potrebujeme. Teda Duch Svätý neprináša len  pokoj, ale aj správny nepokoj. Aj ten potrebujeme, aby sme sa vedeli premieňať na to, čím máme byť.