Srdce, najdôležitejší orgán v ľudskom organizme, je nevyhnutný pre život človeka; od jeho funkčnosti závisia všetky procesy odohrávajúce sa v ľudskom tele. A predsa si svoje srdce mnohokrát nešetríme, zbytočne ho vystavujeme riziku a zaťažujeme mnohými okolnosťami, akými sú napríklad nesprávne stravovanie, málo pohybu či cieľavedomé poškodzovanie fajčením, nadmerným pitím alkoholu ... To je v skrátenej forme biologická stránka. No je to len jej jedna časť, tá, ktorá sa zaoberá zdravím nášho telesného srdca.
Pre nás je však veľmi dôležitá druhá časť, ktorá sa zaoberá duchovným „srdcom“. Srdcom, ktoré nemá žiť pre seba, ale pre druhých, lebo práve takéto srdce je to, čo robí človeka človekom. Vzorom, prameňom pre nás je Ježišovo Božské Srdce, nevysychajúci prameň všetkých milostí, darov, ktoré nám z neho neustále prúdia. Kristus nás vyzýva, aby sme si zachovali jednoduchosť srdca (porov. Mt 11, 25; Sk 2, 46), jednoduchosť nášho vzťahu k nemu. A táto jednoduchosť nás má priviesť k tomu, aby sa naše srdce pretváralo Ježišovým srdcom, ktoré je tiché a pokorné.
Ako často vyslovujeme práve túto prosbu: Ježišu tichý a pokorný srdcom, sprav naše srdce podľa svojho srdca! Pouvažujme, či to nie je niekedy len bezduché vyslovenie týchto slov? Aby to tak nebolo, premeňme si tieto slová na drobné.
Keď si v piatok poobede zapneme rádio, neraz počujeme správy z hlavného mesta o zápchach na našich komunikáciách, kde a koľko sa zdržíme, čomu sa máme vyhnúť, akou skratkou či okľukou máme ísť, lebo naše cesty sú preplnené autami. Dôvod?
Ľudia
hľadajú ticho - pokoj od každodenných starostí, chcú uniknúť od svojich
problémov, zabudnúť na všetko. No my dobre vieme, že to nie je riešenie, lebo po
víkende sa opäť ocitneme v tom istom stereotype – kolotoči svojich povinností či
problémov.
Človek hľadá pokoj – ticho, no takýto pokoj mu tento svet nemôže dať. Svet dáva len chvíľkový pokoj, ktorý človeka upokojí iba zdanlivo. Jediný trvalý a pravý pokoj dáva Zmŕtvychvstalý Kristus. On je ten, ktorý sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval svojim najbližším a zvestoval im Pokoj!
Všetci spolu a každý jednotlivo máme prosiť o tiché srdce, lebo len v tichu sa môžeme stretnúť s Bohom, len v tichu môžeme zachytiť jeho hlas v nás a tak v sebe budovať Boží príbytok. Nepozerajme preto na kvantitu našich modlitieb, ale na to, aby naša modlitba bola stretnutím s Otcom. Príkladom je nám Pán Ježiš. Keď sa modlil, utiahol sa do samoty – ticha, a tam sa rozprával so svojím Otcom. Neutekajme pred ťažkosťami, problémami, ale riešme ich, „konzultujme“ v osobnej modlitbe, cez duchovné vedenie, cez sviatostnú spoveď, lebo len to je záruka, že naše srde sa bude čo najviac podobať Ježišovmu Srdcu.
Druhá časť tejto prosby hovorí o pokornom srdci. Čo je protikladom pokory?
Pýcha – koreň každého hriechu!, lebo chceme byť niečím viac, chceme rozhodovať o živote, napríklad aj o živote nenarodených detí (potrat), či o živote starých, nevyliečiteľne chorých ľudí (eutanázia). Chceme, aby nás Pán Boh „poslúchal“ a aby konal podľa nás, podľa našich kritérií, hodnôt či mylného svedomia.
Ako má kráčať človek ďalej, ak sa ocitne v takejto situácii?
Tým, že uzná svoje chyby, nedostatky, poklesky, že na prvé miesto nebude dávať svoje ego (ja), ale Pána Boha, lebo len v čistom a pokornom srdci prebýva Boh. Čisté srdce nie je prázdne srdce, ale srdce plné Krista.
Dajme si pozor, aby naša pokora nebola len vonkajšia, ale aby pramenila z hĺbky nášho srdca, a tak sa spontánne prejavovala navonok.
Pokorné srdce i keď zlyhá, uchová si vždy pokoj. Prečo? Lebo sa nespolieha na svet, ale na Boha.
Boh nehľadá u teba slová, ale srdce! Čo z toho mu dávaš? Ľuboš Hašan, diakon