Túto vetu som počul z úst jedného môjho známeho. Usadila sa mi, ako dotieravá myšlienka v hlave. Ako je možné, že medzi nami veriacimi v Ježiša Krista a v jeho slová, pozorujeme túto čudnú skutočnosť: slávnostné prijatie Krista pod sviatostnými podobami a vzápätí opustenie tohto žriedla života? Isto, netreba viniť z tohto javu deti, ktoré pristupujú prvýkrát k svätému prijímaniu. Ba možno ani niektorých z ich rodičov, ktorí nepristupujú k svätému prijímaniu (ozaj: ktovie prečo?).
Za týmto javom treba hľadať celé spektrum príčin. Jednou z nich je naše plytké uvedomovanie si veľkosti tejto sviatosti. Kríza v pristupovaní k Najsvätejšej sviatosti je len ozvenou inej krízy, krízy viery, a to nie až tak viery v túto sviatosť (totiž že by neverili v Kristovu prítomnosť pod spôsobom chleba a vína), ako skôr otázka, či berú vážne to, v čo veria. Povedané jednoduchými slovami: podľa mnohých našich súčasníkov: „Netreba to až tak preháňať“.
Pravdepodobne každý z čitateľov si uvedomuje, že by bolo trúfalé usilovať sa v stručnosti rozobrať teológiu tejto sviatosti. A nechcem ani, aby si čitateľ prečítal len to, čo i tak už dávno pozná. Nasledujúce riadky by mali byť teda skôr malým zamyslením nad životnou nutnosťou tejto sviatosti pre náš život.
Pán Ježiš, keď bol pokúšaný na púšti, na ponuku diabla reagujúceho na jeho hlad odpovedal slovami: „Nielen z chleba žije človek ...“ (Mt 4, 4). Týmito slovami vyjadruje skutočnosť, ktorú pozná asi každý z nás zo svojho života: na hodnotný život potrebuje človek čosi viac, ako len jedlo (a uspokojenie hmotných potrieb vôbec). Potrebuje aj duchovno, čosi, čo naplní jeho srdce a dá zmysel a silu jeho životu. Ježiš sa v týchto slovách neobmedzuje len na toto suché konštatovanie. On hneď, citujúc starozákonnú knihu Deuteronomium, hovorí aj o tom, čo zasýti človeka: Slovo vychádzajúce z Božích úst. Teda sám Boh. A práve odtiaľto môžeme vychádzať, ak chceme hovoriť o zmysle svätého prijímania Kristovho tela a jeho krvi.
Možno poznáte príhodu, ktorú opisuje francúzsky spisovateľ A. S. Exupery vo svojej knihe Malý princ: V jednom príbehu tejto knihy malý princ putujúci po rozličných planétach, na jednej z nich stretá človeka, ktorý predáva tabletku na utíšenie smädu. Malý princ svojím výrokom v závere tohto stretnutia pomáha čitateľovi pochopiť, že treba hľadať naozaj to pravé, čo uhasí smäd človeka. Podobne aj nám sa v živote núkajú mnohé viac - menej atraktívne či účinné riešenia ako zasýtiť hlad našej duše a srdca: od vysoko kultúrnych podujatí a krásnych vzťahov k iným ľudským bytostiam až po sebazničujúce pokusy zasýtiť sa mamonou, kariérou, plytkými vzťahmi, drogami. A predsa človek cíti, že toto nie je ten „pravý chlieb“ pre neho. Kto teda utíši tento smäd a hlad, toto prázdno v človeku? Svätý Augustín napísal: nespokojné je srdce človeka, kým nespočinie v Bohu. Práve preto hovorí Ježiš o sebe pri stretnutí so samaritánkou: „Kto sa napije z vody, ktorú mu dám ja, nebude nikdy smädný“ (porov. Jn 4, 14). A po rozmnožení chleba hovorí: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6, 35).
Ba dokonca Ježiš hovorí, že „jedenie“ (prijímanie) jeho tela a krvi nie je niečo alternatívne k inému zasýteniu duše človeka. Nie je to jedna z možností rovnocenná s druhou. Toto „zasýtenie sa“ Bohom je absolútna nutnosť: „ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). A vzápätí hovorí aj dôvod: človek nutne žije z Boha. Bez neho je duchovne mŕtvy. No ten, čo je jeho telo a krv ostáva v ňom a on zase v prijímajúcom (porov. Jn 6, 56 ).
Veľa ponúk pre našu dušu zo strany sveta chce zatieniť ponuku Boha. Želám sebe aj Vám, aby sme vedeli rozoznať prameň života, ktorý je jedine v Bohu. Sebe aj Vám tiež prajem, aby nás spomenutý jav, pomenovaný v titule tohto zamyslenia ako: prvé „posledné“ sväté prijímanie, priviedol k hlbšiemu prežívaniu sviatostného prijímania. Tak možno aj naši súčasníci, aj deti pochopia dôležitosť stretnutia Boha a človeka v tejto sviatosti.
Branislav Popelka