Bola som rozhodnutá urobiť pauzu a vynechať túto rubriku. No nedá sa. Kým my mlčíme, iní hlasno kričia. Do popredia sa opäť dostala otázka interrupcií alebo umelého abortu. Je zarážajúce, že v médiách len veľmi zriedka dostávajú priestor tí, čo bránia život. A tak sa pýtam: Je to na našom kresťanskom Slovensku naozaj tak, že na jednej strane sa hlásime k viere a na druhej strane prijímame a obhajujeme názory, ktoré sú v prudkom rozpore s učením Ježiša Krista? Alebo priestor dostávajú v oveľa väčšej miere tí, čo všade vidia „zásah“ Cirkvi a ako odznelo v jednej z relácií v týchto dňoch: „Cirkev by sa mala usilovať učiť o Bohu a nie miešať sa do súkromia rodín a upierať právo ženám rozhodnúť o ich vlastnom tele?“
Tieto slová sa musia dotknúť každého triezvo uvažujúceho človeka. Počatý život totiž v nijakom prípade nie je telom ženy. Je to samostatný život, aj keď zatiaľ úplne závislí od matky. V tejto súvislosti mi prichádza na um príbeh, ktorý v rozhlasovej Linke nádeje vyrozprávala istá pani, potenciálna „stará mama“ Potenciálna, pretože zatiaľ nijaké vnúča nemala. Bol to otrasný príbeh sebeckosti a rozhodovaní „o vlastnom tele“. Jej dcéra po viacerých rokoch manželstva bola bezdetná. Preto sa s manželom rozhodli ísť do Prahy s úmyslom mať dieťa „zo skúmavky“. Keď sa zdalo, že rodina sa čoskoro dočká dieťatka, lekár, ktorý zásah robil, po čase oznámil, že nie je jedno, ale že to budú dve dievčatká, „dvojčatá“. Budúca mamička ani budúca stará mama však dve deti nechceli (o želaní „otecka“ sa nehovorilo), a tak im lekár ponúkol, že jedno z detí „odstráni“ (hrozné, dať jednému šancu a druhé „odstrániť“). Nevedno prečo, ale tesne pred narodení prišla žena aj o to chcené dieťa (nepamätám si presne v ktorom vývinovom štádiu to jedno „odstránili“. Rozhodne však nie celkom v začiatkoch). V tej relácii sa teda potenciálna stará mama vyznávala z radosti z toho, že dnes sa deti zo skúmavky robia už aj na Slovensku a že jej dcéra sa chystá opäť na „pokus“ o dieťa zo skúmavky. Odvtedy prešiel možno rok, možno čosi menej. Neviem, ako príbeh pokračoval. Vo mne však zanechal čosi, na čo neviem zabudnúť. Jedno z detí na žiadosť vlastnej matky nemohlo uzrieť svetlo sveta, a tak ho neuzrelo ani to druhé.
Podobne na mňa zapôsobilo to, čo v týchto dňoch „predviedla“ jedna z našich televízií. V súvislosti s požiadavkou našej najliberálnejšej parlamentnej strany (ktorá je mimochodom v koalícii s viacerými „kresťanskými“ stranami) o umožnenie odstránenia plodu až do 24. týždňa, teda do šiesteho mesiaca jeho vývinového štádia, sa na obrazovke objavovali obrázky detí s rozličnými vývinovými poruchami, samozrejme s komentárom brániacim právo ženy rozhodnúť, či takéto dieťa privedie na svet. Je to neľudské, „bojovať takýmto spôsobom! A je otrasné, keď sa zástankyňa navrhovaného zákona, poslankyňa SNR vyznáva z toho, že aj ona je veriaca, aj ona sa modlí, ale... To sú spôsoby nefér politického boja. Áno, politického! Každá so strán týmto bojom získava priaznivcov. Jedna tých, čo sú za, druhá tých, čo sú proti. Nakoniec sa strany dohodnú, no to, čo zostane v mysliach ľudí, je obraz postihnutých a hrôza z toho, čo s takým dieťaťom.
Preto som sa rozhodla písať. Je to pre rodinu azda najťažšia chvíľa, keď lekár oznámi, že dieťa nie je či nebude zdravé. A každý rodič, čo ako pevne veriaci si kladie otázku: Prečo?, Bože, Prečo? Nikto z nás nevie, ako by sa v takom okamihu zachoval. No neviem si predstaviť, že by matka (skutočná matka) vedela dieťa, ktoré prišlo na svet „odstrániť“. Kým na svete nie je, urobí to.
Aby sme však neboli len pri negatívnych príkladoch. Možno vďaka iniciatíve veriacich žien, ktoré sa ozvali o právo vyjadriť svoj názor, som dnes na obrazovke videla tri deti s Downovým syndrómom a ich rodičov. Po iste nesmierne ťažkých chvíľach prijatia týchto detí sa vyznávali z toho, ako tieto deti obohatili a obohacujú ich rodinu. Jedna z mamičiek povedala, že to, čo týmto detičkám chýba po telesnej stránke, to majú vo svojich srdiečkach. Všetky tri povedali, že neľutujú, že toto dieťa prijali.
Iste všetci by sme boli radi, keby na svet prichádzali len a len zdravé deti. V tejto súvislosti však nemožno nespomenúť tie milióny zdravých a krásnych detí, ktoré sa mohli narodiť, no nenarodili sa z rozhodnutia tých, čo im dali život!
Myslím si a plne súhlasím s paňou, ktorá dostala odvahu a v nočných dialógoch požiadala, aby sa v súvislosti s interrupciami nehovorilo o Cirkvi, ktorá „zasahuje“ alebo zakazuje, lebo: „ide o Božie prikázanie, ktoré sa porušuje“. No a na záver azda len dovetok, že Cirkev bráni počatý život, aj život starých ľudí (pred eutanáziou) naozaj na základe Božieho príkazu: Nezabiješ! A ešte čosi: Nespájajme za a proti s politickými stranami. Za a proti je totiž vecou svedomia každého jednotlivca, nie kolektívneho „svedomia“ politickej strany.
Xénia Duchoňová