Keď svätý Pavol vo vytržení ducha formuloval duchovnú krásu Cirkvi a obdivoval tajomnú Božiu múdrosť i nepochopiteľnú lásku, ktorá je dôvodom jej pretrvávania, zaiste nemal na mysli nejakú imaginárnu nevestu nebeského Ženícha. Pred jeho zrakom defilovali konkrétni ľudia, rodiny, manželia. Ich vzťahy, vzájomná pomoc, podpora, služba v núdzi a v utrpení tvoria to základné pradivo spájajúce Kristovo mystické telo, ktorým Cirkev je. Je to nikdy sa nekončiaca sviežosť osobnej Božej lásky – Ducha Svätého, ktorý dáva duši človeka podmanivú krásu a jeho život naberá hĺbku a zmysel. Apoštol národov nesníva teda neuskutočniteľný sen, ale obraz, ktorý načrtáva, je obrazom zodpovednosti za život. Za takú podobu života, ktorou môže byť a ktorú má mať. Sú to naozaj konkrétni kresťania, ako ich poznal. Poznal aj ich chyby a hriechy, ktoré sťažovali vzťahy a robili život zbytočne boľavým. Pavol to všetko dobre vedel a videl. No predsa platí, že my všetci sme v Kristovi skrze krst novým stvorením. Náš život sa opiera o nové základy a účinkujú v ňom nové sily, ktoré nám nezaslúžene daroval Kristus. A to je dôvod uvažovať tak, ako uvažuje on, zmýšľať tak, ako nám to odporúča. Tieto vznešené slová sú adresované predovšetkým manželom, ktorí vytvárajú cirkev v malom. Sú jej obrazom a v konečnom dôsledku jej základnou stavebnou bunkou. Vzájomnou láskou manželov, alebo širšie, vzájomnou láskou rodičov a detí, uskutočňuje sa láska samého Krista a dosahuje plnosť. Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak ako aj Kristus miluje nás.... Ako si aj Kristus zamiloval Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a očistil obmytím vodou a slovom. A tak si pripravil Cirkev slávnu, bez poškvrny a vrásky a bez akejkoľvek chyby, aby bola svätá a bez úhony..... Takto i muži sú povinní milovať svoje ženy ako vlastné telo... veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale si ho živí a opatruje tak, ako Kristus svoju Cirkev, pretože sme údmi jeho tela. (porov. Ef 5, 1 - 33)
Človek je teda povolaný žiť za všetkých okolností tak, aby nestrácal zo zreteľa svoj cieľ. Totiž, hoci aj náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje (porov. 2 Kor 4, 16). Sú to všetko úžasné slová prisľúbení, že sa nemusíme o nič obávať. Všetko je pod starostlivým dohľadom toho, ktorý na tento náš dobrý koniec neustále myslí. Náš život Otec naozaj bezo zvyšku zahŕňa svojou starostlivosťou. Závisí len od nás, či sa o túto istotu budeme opierať. Stačí dôverovať. Nepochybovať o Otcovej vernosti, ktorá sa niekedy prejaví v tých najextrémnejších životných okolnostiach. Možno im ani nerozumieme a pýtame sa: prečo to on, dobrotivý Boh dopúšťa? – no napriek tomu dôverujeme. Lebo Boh nikdy nie je ďaleko. To čo v sebe nezrušitelne nosíme, je tajomstvo nesmrteľnosti, tajomstvo Božieho života v nás.
Do tejto istoty sa denne zobúdzame a do tejto duchovnej skutočnosti neustále vrastáme. Život viery nie je statický, je to proces, ktorý možno prirovnať k pôrodným bolestiam. Je to neustále rodenie sa pre väčšiu plnosť takéhoto života vždy s väčšou a väčšou túžbou po jej naplnení. Je ozajstným dobrodružstvom s Bohom a jeho tajomstvom. S Bohom blízkym a niekedy tak nesmierne vzdialeným. Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí o vzdychaní a zvíjaní sa v bolestiach, vlastnom celému stvorenstvu. Nie sme z neho vyňatí ani my, hoci sme prijali prvotiny Ducha (porov. Rim 8, 19 – 27). Na inom mieste v Písme od toho istého apoštola môžeme čítať slová: stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život (2 Kor 4, 10).
Vianoce - vieme, čo pre nás znamenajú. Udalosti spásy, ktoré sa začali tak pravdivo po ľudsky zjavovať v mohutnom Božom pôsobení, stali sa súčasťou dejín tejto planéty. História ľudského rodu sa odohráva pod otvoreným nebom Božej priazne, na ľudí padá neustále rosa jeho milosrdnej lásky. Sú to veľmi radostné chvíle, preto sa vieme z nich tak detsky radovať odkladajúc všetky masky. Oslavujeme narodenie dieťaťa, ktoré je dieťaťom veľkých prisľúbení. Žijeme z nádeje, že všetko môže byť inak. No, žiaľ, len veľmi krátko. Prečo je to tak? Prečo sa toto dieťa nerodí v našej duši opäť a každý deň? Prečo už prestávame dúfať?
To všetko vieme, ale súčasne vidíme aj to, ako sa okolitý svet hrúži do mora pseudohodnôt, o ktorých vieme, že sú iba nhrážkou toho, čo nám ponúka evanjelium o spáse, o živote s Bohom. A tohto balastu je neustále viac. Aj tí, ktorých sme predtým azda vnímali ako ľudí vnútorne vyrovnaných, balancujú pod tlakom podobných trendov strácajúc pevnú pôdu pod nohami. Z úctyhodnej dvetisíc rokov trvajúcej existencie Cirkvi vieme o jej v minulosti prekvitajúcich spoločenstvách, ktoré dnes už neexistujú. Malo to rozličné vonkajšie i vnútorné príčiny. Dnes ich niet. Bez zjednodušovania môžeme potvrdiť, že to neboli len vonkajšie tlaky a represálie, lebo tie skôr život kresťanov očistili a utvrdili. Kde sa stratila jej vnútorná sila, Cirkev ustúpila. Je podivuhodným zákon jej rastu, že krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.
Cirkev sa nikdy nestratí zo Zemi, ktorú obmyla krv Baránka. No jej bijúce srdce sa presunie tam, kde sa žije v pravde. Božie deti sa môžu tešiť životu iba tam, kde je pravda a láska k pravde. O pravde sa hovorilo pred Ponciom Pilátom, keď išlo o to, ukázať, že život sa rodí z obety. Z lásky, ktorá vie, že sa obete nemôže vyhnúť. Že obhájiť život je v ochote podieľať sa na obete i utrpení. A tu je odpoveď na otázku prečo sa Kristus v duši človeka nerodí každý deň. Lebo on sa môže narodiť iba v prostredí, kde postoj srdca je postojom ochoty prinášať obetu tam, kde je reč o láske. A to je opačný postoj každého egoizmu, ktorý je schopný zničiť všetko krásne a hodnotné, čo sa budovalo možno celé generácie. Hedonizmus a užívanie života často na úkor iných, je tým najnebezpečnejším smerovaním pre každého človeka nielen kresťana. A úlohou nás, detí nádeje, je nesklamať a o to viac prežívať svoju dejinnú úlohu. Tá je vždy nádejná. Vďaka Bohu!
V polovici októbra tohto roku navštívil Slovensko legendárny kazateľ David Wilkerson (autor knižky Dýka a kríž). Je pozoruhodné čo povedal na adresu kresťanov, zvlášť mladých. Vidím tu unikátnu triezvosť... Dostupné TV kanály sú plné pornografie... pri tejto skúsenosti som sa zamyslel nad tým, ako si kresťania na Slovensku dokážu udržať takú mentálnu čistotu, keď tu majú tej nečistoty takmer viac ako v Amerike... materialistická explózia však môže byť ešte deštruktívnejšia ako všetky prevrátenosti.... (porov. Víťazný život, 4/2003, str. 12.)
Ako teda pripraviť naše rodiny, tú malú cirkev, na misiu nádeje do nastávajúceho roku 2004? Kedy sa v nej bude nepretržite rodiť Kristus a vyžarovať do zmätkov a blúdení postmoderného sveta? - Keď sa vráti k sebe samej a k svojim koreňom lásky, keď čas venovaný jeden druhému je tým najsamozrejmejším a najkrajším darom. A to isté platí o čase venovanom tomu, kto je jeho skutočným Pánom, teda Bohu. Mať pre seba čas a modliť sa – môže byť začiatkom múdrosti prítomnej chvíle, ktorá má právo hovoriť o nádeji.
Rodičia, deti! Nedajte si sprivatizovať dušu cez mocné médium televízie!!! Privátna „kaplnka“, ktorá sa zapaľuje večer čo večer v rohu vašej izby a ňou sa nahrádza potreba komunikovať s transcendentným ... Takto nejako píše spisovateľ, Anton Marec. Sú to prorocké slová.
Len si dajme do pomeru čas strávený pozeraním televíznych programov (tých nekonečných seriálov alebo i horších vecí) a čas venovaný Bohu či sebe navzájom. Aj toto na pravdivú analýzu kvality života stačí...! Povedz mi, čo čítaš (pozeráš) a ja ti poviem, aký si... Treba ešte pokračovať, ak nám zostal cit pre pravdu?!
Vráťme sa teda k tým úžasným slovám Pavla v liste Efezanom a podrobne premeditujme už citovaný výňatok z piatej kapitoly verše 1 - 33. A potom si konečne urobme predsavzatie. Vďaka Bohu!
Moji milovaní, aj mňa všeličo trápi. Som s Vami a modlím sa spolu s Vami. Verím, že obety nie sú zbytočné. Jar Cirkvi prichádza!!!
Váš duchovný správca Štefan Herényi